Myslím si, že je dôležité, aby som spomenul myšlienku Johna Henryho Newmana, ktorá bola kľúčová v procese môjho obrátenia ku Katolíckej cirkvi. Napísal, že „dobre poznať dejiny znamená prestať byť protestantom". Naučil som sa aj to, že obrátený Newmanov výrok je rovnako pravdivý: nepoznať dobre dejiny znamená stať sa protestantom.
Svedectvo Steva Wooda: Začal som čítať priamo raných cirkevných otcov. Študoval som dejiny prvotnej Cirkvi, ale príliš veľkú časť týchto dejín som študoval z pohľadu, ktorý obmedzovali protestantské učebnice dejín. Bol som šokovaný, keď som v spisoch kresťanov z prvého, druhého a tretieho storočia objavil, ako veľmi si vážili Cirkev a liturgiu, čo sa odlišovalo od názorov typického evanjelikálneho protestanta. Bohoslužba a riadenie ranej Cirkvi nevyzerali ako to, čo som videl v Calvary Chapel alebo vo svojom zbore. Vyzeralo to ako niečo viac, ako niečo katolícke. Keď som študoval apoštolských otcov, prvých cirkevných otcov, moje presbyteriánske presvedčenie sa veľmi narušilo. Slovo „presbyterián" pochádza z presbyteros, čo je grécke slovo pre staršieho. Názov Presbyteriánskej cirkvi odráža učenie, že Cirkev majú spravovať starší, a nie biskupi. Ale moje štúdiá ukázali, že ranú Cirkev viedli biskupi. Dejiny ranej Cirkvi svedčia o tom, že apoštoli kládli ruky na mužov a ustanovovali ich ako biskupov.
1 Sviatosti - eucharistia a transsubstanciácia
krst (Mt 28,19), Eucharistia (Lk 22,19), pomazanie chorých (jak 5, 14), vyznanie hriechov (Jak 5, 16) a posvätenie kňažstva (1 Tim 4, 14). Katolícka cirkev je verná Božiemu slovu a vykonáva všetky tieto obrady. Ježiš učil, že manna bola predobrazom Eucharistie. Boh dával túto mannu, keď Izraeliti vyšli z Egypta (pozri Jn 6, 4 9 - 5 1 ) . Sám Ježiš už dávno pred Poslednou večerou vytvoril predobraz Eucharistie, keď rozmnožil chleby, aby nakŕmil zástupy. Vo svojom kázaní opakovane pripomínal scény hostiny. Rozhodol sa narodiť sa
v meste Betleheme (hebrejské slovo pre Dom chleba). V otvorenej predpovedi uviedol podrobnosti teológie o svojej prítomnosti v Eucharistii. Bola to jeho slávna reč o „chlebe života" (Jn 6, 2 6 - 5 8 ) . „Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. Kto bude jesť z tohto chleba, bude žiť naveky. A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta" (Jn 6, 51). Jeho telo je chlebom. Jeho krv je nápojom. To priamo súvisí s jeho slovami nad chlebom
a vínom pri Poslednej večeri: „Toto je moje telo... Toto je kalich mojej krvi" - presne toto prikázal svojim apoštolom opakovať. Je zaujímavé, že tí, ktorí obyčajne trvajú na doslovnom čítaní Biblie, budú rovnako trvať na tom, aby sa tieto úryvky vykladali len ako metafora. (Aj ja som na tom pred mnohými rokmi trval.) Ježiš však nepovažoval „chlieb" a „krv" a „telo" za metafory. Pri rozprávaní o chlebe života jeho reč poslucháčov šokovala. V gréčtine sú tieto slovesá ešte ostrejšie. Hovorí ľuďom, že musia „žuvať" alebo „hrýzť" jeho telo. Čím viac to ľudí znechucovalo, tým ostrejší a realistickejší bol Ježišov jazyk. „Keď to počuli jeho učeníci, mnohí z nich povedali: ,Tvrdá je to reč! Kto to môže počúvať?!'" (Jn 6, 60). To platí nielen o ľuďoch, ktorí sa zhromaždili v ten deň v Kafarnaume okolo Ježiša, ale tiež o mnohých kresťanoch v dejinách. Zdá sa čudné a nepravdepodobné, aby Boh prikázal veriacim jesť svoje telo a piť svoju krv. Prinajmenšom je čudné, aby predpisoval, že chlieb bude predmetom bohoslužby. Ale on to urobil. Kresťanov v ďalších pokoleniach rímski prenasledovatelia nespravodlivo obviňovali z kanibalizmu, ale kresťania nepopreli Ježišovu telesnú prítomnosť v Eucharistii. Katolíkov aj dnes obviňujú iní kresťania, ale stojíme za
jednoznačnými slovami Nového zákona. „Ježiš vedel sám od seba, že jeho učeníci na to šomrú, a opýtal sa ich: ,Toto vás pohoršuje?'" (Jn 6, 61). Potom hovoril, že „telo nič neosoží", ale ani to nezmäkčuje jeho realistický jazyk, pretože tu nehovoril o svojom tele - jeho telo nám určite osožilo pre spásu! Ježiš nám nenechal zadné dvierka. Katolíci musia so svätým Petrom odpovedať: „Pane, a ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života" (Jn 6, 68). Počujeme tie „slová života" - a sú stelesnené ako chlieb života -pri každej svätej omši, na ktorej sa zúčastňujeme.
2 Birmovka
Dar Ducha Svätého Ježiš prisľúbil svojim učeníkom (Ján 14) a prvá zmienka o modlitbe za Ducha Svätého sa nachádza v Skutkoch apoštolov (8,14 – 17): Keď sa apoštoli v Jeruzaleme dozvedeli, že aj Samária prijala Božiu zvesť, vyslali ta Petra a Jána. Hneď ako ta prišli, prosili Boha, aby daroval týmto novým kresťanom Svätého Ducha, lebo dosiaľ ho ešte nik z nich neprijal, hoci boli pokrstení v mene Pána Ježiša Krista. Peter a Ján vložili teda ruky na týchto veriacich a dostali Ducha Svätého.
3 Očistec
Pri smrti naše duše smerujú do neba alebo do pekla. Ale keďže „nič poškvrnené... nevojde do neba" (pozri Zjv 21, 27), najprv sa musíme očistiť. Cirkev na základe Písma vždy učila, že existuje prechodný stav pre tých, ktorí smerujú do neba. Je to stav očisťovania a tradícia
ho nazýva očistcom. Kde to nájdeme v Biblii? Naznačuje sa na mnohých miestach. Ježiš predpokladá toto učenie, keď hovorí: „Ak niekto povie niečo proti Synovi človeka, odpustí
sa mu to. Kto by však povedal niečo proti Duchu Svätému, tomu sa neodpustí ani v tomto veku, ani v budúcom" (Mt 12, 32). Musí teda existovať stav, kde sa odpúšťa „v budúcom veku". Tradícia nazýva tento stav očistcom. Ježiš na inom mieste hovorí o Božom súde. Hovorí: „Pokonaj sa včas so svojím protivníkom, kým si s ním na ceste, aby ťa protivník nevydal sudcovi a sudca strážnikovi a aby ťa neuvrhli do väzenia. Veru hovorím ti:
Nevyjdeš odtiaľ, kým nezaplatíš do ostatného haliera" (Mt 5, 2 5 - 2 6 ) . Opäť to poukazuje na určitý stav v posmrtnom živote, v ktorom ľudia „platia" svoj kajúci dlh Bohu - čiže očisťujú sa. A kresťanská tradícia nazýva tento stav očistcom. Aj v Starom zákone proroci takto hovorili o súde. Malachiáš použil obraz, ktorý sa objavuje aj v Novom zákone. Hovorí, že posledné očisťovanie veriacich je ako roztápajúci oheň. „Kto však znesie deň jeho príchodu a kto obstojí, keď sa zjaví? Veď on je ako oheň, ktorý roztápa, a ako lúh práčov. Sadne si a bude vytápať a čistiť striebro; očistí synov Léviho a zošľachtí ich ako zlato a striebro" (Mal 3, 2 - 3 ) . Aj svätý Pavol hovorí o tomto očisťujúcom ohni. Je to oheň pre tých, ktorí sú spasení, nie zatratení. Pavol hovorí, že sám oheň je ich spásou, lebo ich zbavuje
hriechov, s ktorými nemôžu vojsť do neba. Pavlovo vysvetlenie sa oplatí citovať celé: „Dielo každého vyjde najavo. Ten deň to ukáže, lebo sa zjaví v ohni a oheň preskúša dielo každé
ho, aké je. Čie dielo, ktoré naň postavil, zostane, ten dostane odmenu. Čie dielo zhorí, ten utrpí škodu, on sa však zachráni, ale tak ako cez oheň." (1Kor3, 1 3 - 1 5 ) Ten zachraňujúci oheň katolíci nazývajú očistec. Kniha zjavenia rozlišuje medzi mučeníkmi, ktorí sú
hneď vzkriesení, a „ostatnými mŕtvymi", ktorí „neožili, kým sa nedovŕšilo tisíc rokov" (Zjv 20, 5). Vidíme, že niektorí sú hodní neba, ale iní ešte nie sú pripravení pre nevyhnutné vzkriesenie k sláve. Ich stav očisťovania je očistec. Existuje prechodný stav medzi zemou a nebom. Izraeliti ho nazývali šeol, príbytok mŕtvych. A Židia v Ježišovej dobe pevne verili, že duše Božích verných sa môžu vyslobodiť„z najhlbšej priepasti" (Ž 86, 13). Zbožní Židia v tej dobe i teraz považujú za povinnosť modliť sa (Kaddis) za zosnulých členov rodiny. Mohli dokonca obetovať obetu za verných zosnulých. Uvažujte o nasledujúcom príbehu. Odohráva sa po bitke asi 150 rokov pred Ježišovým narodením. „Na druhý deň šli Júdovi ľudia, lebo už bol najvyšší čas, pozbierať telá padlých, a pochovať ich k rodičom v otcovských hroboch. Pod odevom všetkých zabitých však našli predmety zasvätené modlám z Jamnie, čo zákon Židom zakazuje. Všetkým bolo teda jasné, že pre toto padli. A tak všetci velebili Pána, spravodlivého sudcu, ktorý odhaľuje skryté veci, a potom sa modlili a prosili, aby sa úplne zabudlo na spáchaný hriech. A udatný Júda povzbudzoval ľud, aby sa chránili hriechu, keďže na vlastné oči videli, čo sa stalo pre hriech tých, ktorí padli. Potom urobil po mužoch zbierku a poslal do Jeruzalema okolo dvetisíc drachiem striebra, aby priniesli obetu za hriechy, lebo veľmi dobre a šľachetné zmýšľal o vzkriesení. Veď keby nebol dúfal, že tí, čo padli, vstanú z mŕtvych, bolo by bývalo zbytočné a márne modliť sa za mŕtvych. A okrem toho bol presvedčený, že tí, čo nábožne zomreli, majú uložený vynikajúci dar milosti: svätá a nábožná myšlienka! Preto vykonal zmiernu obetu za mŕtvych, aby boli oslobodení od hriechu." (2Mach 12, 3 9 - 4 5 ) Vojaci priniesli obetu za svojich zosnulých kamarátov. Obetovali „obetu za hriechy", aby odčinili hriechy mŕtvych - hriechy, ktoré tí, čo prežili, nespáchali. A keď to urobili, konali sväto, zbožne a šľachetné. Protestanti nepovažujú príbeh o vzbure Machabejcov za súčasť kanonického Písma. Katolíci áno. Ale tí, ktorí ho neprijímajú ako súčasť Biblie, budú ho považovať za cenné historické svedectvo - pohľad na vieru Židov v Ježišovej dobe. Ježišove slová o prechodnom stave v posmrtnom živote naznačujú to isté presvedčenie. Je to „väzenie" duchov, kam podľa svätého Petra šiel Ježiš najprv hlásať radostnú zvesť (1 Pt 3, 1 9 - 2 0 ) . Židia ho nazývali šeol. Grécky Nový zákon ho nazýva hádes (odlišuje sa od gehenny, čo je miesto pekelného ohňa). Katolíci ho nazývajú očistec.
Múd3
4 Odpustky
http://apo-logia.blogspotsk/2009/04/odp ... urazu.html
5 Celibát
K tomu som sa vyjadril aj v predchádzajúcom komentári.
Argument, že v dávnych časoch Bohu oddaní muži plodili deti, už pre nás nemá význam. Veď na vlastné oči vidíme, že s Božou pomocou prichádzajú tisíce národov z rôznych miest, krajín a sfér a schádzajú sa na evanjeliové učenie nášho Vykupiteľa, aby sa spoločne zúčastnili Božej náuky. Je správne, že učitelia a ohlasovatelia pravej úcty k Bohu sa vymanili z pút každodenných starostí a zarábania na chlieb. Títo muži majú teraz povinnosť úplne sa zdržiavať manželstva, aby sa mohli s oddanosťou venovať dôležitejším veciam. Teraz majú na starosti sväté plodenie nasledovníkov, nie pohlavné. Prevzali na seba zodpovednosť nie za jedno či dve deti, ale za neobmedzený počet naraz – za ich zrod, Bohu milú výchovu a každodennú starostlivosť. (Euzébius Cézarejský, 4. storočie)
O cennosti bezdetnosti Múd3 Múd4
Zachránili sa iba panny Nm31 Sdc21
6 Relikvie
Ak "šatky a zástery, ak tiene svätých", prv než odišli z tohto života, ničili choroby a navracali zdravie, kto má problém uznať, že Boh zázračne robí to isté skrze posvätný popol, kosti a iné pozostatky svätých? Či nebol vzkriesený muž po dotyku Elizeových kostí (Čo myslíš, nie je hriechom to, čo robili Izraeliti, keď na príkaz Boží nosili drevenú schránku "odiatu" zlatom v slávnostných sprievodoch za jasotu ľudu a vzdávali jej úctu? Prečo myslíš, Boh potrestal smrťou Oza, ktorý celkom dobromyseľne zachytil archu (veď to bolo iba agátové drevo). Čo myslíš, prečo sa mali Izraeliti na púšti pozrieť na žrď či medeného hada, keď Boh sa v nich nenachádza o nič viac ako v každom dreve či kove a oveľa menej ako v každom človeku?
Tu Pán povedal Mojžišovi: Urob medeného hada a vyves ho na žrď! Potom každý, kto naň pozrie, ostane nažive… A keď niekoho hady pohrýzli a on pozrel na medeného hada, ostal nažive. (Nm 21:8-9)
čo myslíš, prečo Boh uzdravil chorých, ktorým priniesli šatky a zástery, ktoré sa dotkli tela apoštola Pavla, keď ani šatka, ani zástera, nie je Pavol sám (a podobne ani Petrova tôňa nie je Peter sám)?
A Boh robil Pavlovými rukami neobyčajné divy, takže aj na chorých donášali šatky a zástery, ktoré sa dotkli jeho tela, a neduhy ich opúšťali a zlí duchovia vychádzali. (Sk 19:11-12)
Ešte aj na ulice vynášali chorých a kládli ich na postele a lôžka, aby aspoň Petrova tôňa padla na niektorého z nich, keď tade pôjde. (Sk 5:15)
Čo myslíš, prečo mŕtvy ožil, po dotyku Elizeových kostí? Veď to boli iba kúsky mŕtveho tela.
Potom Elizeus zomrel a pochovali ho. V tom roku však prichádzali do krajiny moabskí lupiči. Keď raz pochovávali akéhosi muža, zazreli lupičskú bandu a hodili toho muža do Elizeovho hrobu. Len čo sa ten muž dotkol Elizeových kostí, ožil a stal si na nohy. (2 Krl 13:20-21))? Či to nepotvrdzuje aj Kniha Siracha?
"Nič (Elizeovi) mu nebolo nemožné: i jeho mŕtve telo ukázalo (vôľu) prorockú… aj mŕtvy ešte konal podivuhodné činy." (Sir 48:14-15) A v Knihe Exodus (13:19) sa píše: Mojžiš vzal so sebou aj Jozefove kosti. On dal totiž Izraelitom slávnostne prisahať: "Pán sa vás istotne ujme. Potom odneste odtiaľto moje kosti so sebou." Hore uvedený Elizeov zázrak a tento text Písma dávajú uctievaniu ostatkov len novú silu vzhľadom na zjavný rozpor s ceremoniálnym zákonom Izraelitov proti poškvrneniu, o ktorom čítame v Nm 19:11-22. Písmo sa zmieňuje o uctievaní a „moci“ relikvií vo viacerých častiach starého ale aj nového zákona. Biblia ukazuje silu dotyku, alebo len už aj blízkosti či už pri žijúcich svätcoch alebo aj pri ich pozostatkoch. A keďže podľa učenia nášho Pána Ježiša Krista je naše telo Chrámom, niet divu, že tak ako v skutočnom chráme, kde sa deje najväčší zázrak (premieňanie chleba na telo Ježiša Krista), tak podobne môžu konať zázraky aj chrámy z ľudského tela. Dosť múdro napísané ale verím že myšlienka sa dala pochopiť. Tak teda tie záznamy z Písma:
Starý zákon
Ez 37,5 (celý odsek) - Videnie kostí. - 1 Vzniesla sa nado mňa ruka Pána, vyviedol ma v Pánovom duchu a postavil ma uprostred údolia, ktoré bolo plné kostí. 2 I viedol ma zôkol-vôkol popri nich, bolo ich na povrchu údolia veľmi mnoho a boli celkom zoschnuté. 3 A riekol mi: "Syn človeka, ožijú tieto kosti?" Odpovedal som: "Pane, Bože, to ty vieš. 4 Povedal mi: "Prorokuj o týchto kostiach a povedz im: Suché kosti, počujte slovo Pánovo: 5 Toto hovorí Pán, Boh, týmto kostiam: Hľa, ja vložím do vás ducha, že ožijete! 6 Pokladiem na vás žily, poobkladám vás mäsom, obtiahnem vás kožou, vložím do vás ducha, že ožijete a dozviete sa, že ja som Pán."
(2Kr 13.21) - 20 Potom Elizeus zomrel a pochovali ho. V tom roku však prichádzali do krajiny moabskí lupiči. 21 Keď raz pochovávali akéhosi muža, zazreli lupičskú bandu a hodili toho muža do Elizeovho hrobu. Len čo sa ten muž dotkol Elizeových kostí, ožil a stal si na nohy.
O sile relikvií sa presvedčil aj sám Elizeus. môžeme sa o tom dočítať v časti (2Kr 2.14) - Prvé zázraky Elizeove. - 13 Potom zdvihol Eliášov plášť, ktorý z neho spadol, vrátil sa a zastal pri brehu Jordána. 14 Vzal Eliášov plášť, ktorý z neho spadol, udrel vodu a povedal: "Kde je Pán, Eliášov Boh, teraz?" A keď udrel vodu, rozdelila sa na dve strany a Elizeus prešiel. 15 Keď to videli prorockí synovia, ktorí boli oproti Jerichu, hovorili: "Eliášov duch spočinul na Elizeovi." Išli mu v ústrety a uklonili sa mu až po zem.
Nový zákon
Známy príbeh o žene, ktorá mala 12 rokov krvotok v evanjeliu podľa Matúša (Mt9.20-21) - 20 Vtedy k nemu odzadu pristúpila istá žena, ktorá dvanásť rokov trpela na krvotok, a dotkla sa obruby jeho odevu. 21 Povedala si totiž v duchu: „Ak sa dotknem čo len jeho odevu, ozdraviem."
(Sk 5.14-16) - 14 a čím ďalej, tým viac pribúdalo veriacich Pánovi; veľké množstvo mužov a žien. 15 Ešte aj na ulice vynášali chorých a kládli ich na postele a lôžka, aby aspoň Petrova tôňa padla na niektorého z nich, keď tade pôjde. 16 Aj z miest okolo Jeruzalema sa zbiehalo množstvo ľudu, prinášali chorých a trápených nečistými duchmi a všetci sa uzdravovali.
(Sk19.11-12) - 11 A Boh robil Pavlovými rukami neobyčajné divy, 12 takže aj na chorých donášali šatky a zástery, ktoré sa dotkli jeho tela, a neduhy ich opúšťali a zlí duchovia vychádzali.
Cirkev vzala uctievanie relikvií už v raných začiatkoch Cirkvi dosť vážne. Títo ranný kresťania stavali chrámy na hroboch svätých. Najväčšími sú baziliky sv. Petra a sv. Pavla za hradbami v Ríme, postavené nad hrobmi týchto veľkých apoštolov. Vnútri bazilík, priamo nad hrobmi, začala Cirkev stavať oltáre.
Neskôr, bolo nutnosťou, pri stavbe chrámu, aby v jeho útrobách bola schovaná aspoň akási relikvia človeka, ktorý bol Cirkvou vyhlásený za svätého. Bolo to už dokonca až také, že rímsky cisár Julián (4. stor.) povedal: „Celý svet ste zaplavili hrobmi a hrobkami“.
Takýmto spôsobom sa mohla napodobovať duchovná bohoslužba zo zjavenia sv. Jána: (Zjv 6.9) - 9 Keď otvoril piatu pečať, videl som pod oltárom duše zabitých pre Božie slovo a pre svedectvo, ktoré vydali.
Najvzácnejšie relikvie pre Cirkev sú však relikvie samotného Ježiša. Nad miestom narodenia v Betlehema sa nachádza bazilika Narodenia, v Jeruzaleme na Golgote je postavená bazilika Svätého hrobu a iné. Nie som si istý, či v priebehu dejín bolo v Cirkvi ľuďom jasné o čom tá úcta k relikviám je, keďže boli tam rôzne kupčenia s pozostatkami tiel svätých a iné zaujímavosti. Stretávam sa takisto aj s nevedomosťou a niekedy aj nepochopením s touto témou aj u samotných kresťanov dnes. Verím, že nám takýto krátky exkurz o tejto tématike aspoň niečo viac osvetlil túto úctu ktorá je už od počiatkov Cirkvi jednoznačne čisto kresťanská.
7 Mária bez hriechu počatá
Keď bola Mária vyhradená pre Boha ako matka, bola ešte viac uchránená od hriechu. Jánovo evanjelium ju predstavuje ako „novú Evu", pretože Eva bola okrem Márie jediná žena, ktorá bola stvorená bez dedičného hriechu. Byť „plná milosti" znamená byť bez hriechu. Tam, kde je hriech, nie je milosť. Mária bola od prvej chvíle svojho života uchránená od hriechu. Kresťanská tradícia to nazýva „nepoškvrneným počatím". Kritici katolíckeho učenia o Máriinej bezhriešnosti niekedy citujú svätého Pavla: „Veď všetci zhrešili a chýba im Božia sláva" (Rim 3, 23). Tento dôkazový text však nič nedokazuje. V slovenčine používame slovo „všetci" rôzne. Môže predstavovať všeobecný kolektív (vo význame „všetky druhy"). Môže predstavovať obmedzenejší kolektív (vo význame „všetci istého druhu"). Alebo môže byť rozdeľujúci (vo význame „niektorí všetkých druhov"). Pavol v Rim 3, 23 argumentuje proti tým, ktorí chceli všetkých obrátiť na židovskú vieru. Ukazuje im niekoľko starozákonných úryvkov, ktoré hovoria, že nezhrešili len pohania, ale aj mnohí Židia. Grécke slovo,
ktoré sa prekladá ako „všetci" (pas) sa používa v rozdeľujúcom význame, čiže veľa pohanov a veľa Židov. Neznamená „každý bez výnimky". Nemôže znamenať všeobecný kolektív - lebo sa to nemôže týkať Ježiša, ktorý bol bezhriešny. Ani sa to nemôže týkať bábätiek, ktoré
zomreli v detskom veku a nikdy nemali príležitosť spáchať osobný hriech. Svätý Pavol oveľa ďalej v tom istom Liste Rimanom používa tvar pas, keď píše, že rímski kresťania sú „naplnení každým [pases] poznaním". Určite tým nemal na mysli, že sú vševediaci, lebo len Boh má „všetko poznanie". Mal na mysli to, že majú múdrosť každého druhu. V prípade hriešnosti ľudí môžeme povedať, že význam „všetci" v Rim 3, 23 je naozaj veľmi silný, hoci nie je všeobecný. Sám Ježiš by bol nevyhnutnou výnimkou. Kresťania vždy verili, že druhou výnimkou je Mária. Svätý Augustín v roku 415 po Kristovi povedal: „S výnimkou svätej Panny Márie, pri ktorej z úcty k Pánovi nepredkladám otázku na tému hriechu... s výnimkou tejto Panny, ak by sme mohli priviesť na jedno miesto všetkých týchto svätých ľudí, keď ešte žili tu, a spýtali by sme sa ich, či boli bez hriechu, akú odpoveď by sme očakávali?" Iní kritici namietajú, že Máriina bezhriešnosť znamená, že nepotrebovala Spasiteľa. Nie je to však nevyhnutný záver. V Lukášovom evanjeliu Mária nazýva Boha svojím Spasiteľom (1, 47). Človek sa môže uchrániť pred nebezpečenstvom dvojako - intervenciou a prevenciou. Niektorí ľudia sú zachránení po rokoch drogovej závislosti intervenciou a rehabilitáciou. Mnohí iní sú však uchránení od závislosti, pretože nemali pokušenie: vyrastali v dobrej rodine a chránili sa zlých ciest, ktoré by im mohli uškodiť. Mária bola uchránená od
každého hriechu jedinečne, lebo ju uchránil Boh. Jemu nech je sláva - vždy, keď oslavujeme matku, ktorú si stvoril pre seba.
8 Mária na nebo vzatá
Už sme sa zmienili o tom, že Kristus si uctil matku tak, že ju od prvého okamihu života uchránil od hriechu. Je to veľmi chvályhodné, tým to však pre neho neskončilo. Ako prijala vykúpenie ako prvé ovocie Kristovho diela, takisto prijala aj vzkriesenie tela a nebeskú slávu.
Dozvedáme sa to z Písma: „Potom sa na nebi ukázalo veľké znamenie: Žena odetá slnkom, pod jej nohami mesiac a na jej hlave veniec z dvanástich hviezd" (Zjv 12, 1). Kristus vyzdvihol archu novej zmluvy, aby prebývala vo svätyni svätých v chráme nebeského Jeruzalema. Túto skutočnosť nazývame nanebovzatie preblahoslavenej Panny Márie. Mária bola na konci svojho pozemského života vzatá s telom i dušou do neba. Písomné dôkazy o nanebovzatí siahajú do štvrtého storočia. Koncom šiesteho storočia sa toto učenie a sviatok rozšírili do celej Cirkvi. Neexistuje nijaký doklad, žeby toto učenie počas obdobia cirkevných Otcov niekto závažne napadol alebo o ňom vyvolal polemiku; takisto to neurobila ani jedna
cirkev či mesto, ktoré tvrdili, že vlastnia nejaké pozostatky po preblahoslavenej Panne. To je samo osebe veľmi pozoruhodné. V prvotnej Cirkvi mestá a cirkvi medzi sebou súperili o to, v čom vlastníctve budú pozostatky veľkých apoštolov a mučeníkov. Ak by Máriine pozostatky zostali na zemi, určite by mali obrovskú cenu. Pátranie po jej relikviách a ich prenášanie z mesta do mesta by bolo veľmi dobre zmapované. Historické záznamy však opäť neposkytujú ani náznak existencie Máriinho relikviára - okrem prázdneho hrobu. (A o ten sa sporia dve mestá!) Najspoľahlivejšie svedectvá o nanebovzatí pochádzajú zo šiesteho storočia od svätého Gregora z Tours. Existujú aj skoršie dokumenty, ako napríklad Skon Márie zo štvrtého storočia, ich opisy sú však príliš fantastické a prehnané, aby sa im dalo veriť. Môžeme ich prijať ako svedectvo o učení bez toho, aby sme ich prijali ako detailne vierohodné. Najhodnovernejšie a trvalé dedičstvo o nanebovzatí nám zanechal významný teológ a biblista svätý Ján Damascénsky. V jeho troch homíliách sú do jedného obrazu Matky v nebi votkané biblické predobrazy. Ján sa zaoberá hlavne liturgickými čítaniami zo sviatku Nanebovzatia a z jeho vigílie. Rovnaké čítania Cirkev používa aj v dnešnej dobe. Čo nám dokazujú? Že kresťania si Máriu vždy ctili ako archu zmluvy. Ján Damascénsky do veľkej miery vychádza z pätnástej kapitoly Prvej knihy Kroník. Kráľ Dávid v nej zhromažďuje celý Izrael, aby priniesol Pánovu archu tam, kam patrí, čiže do Jeruzalema. Hoci Ján nikdy necitoval Zjavenie 11, 19 - 12, 17, Máriu opakovane nazýva archou a opisuje, ako Dávid okolo nej tancoval pri jej príchode do neba. Toto spojenie pokračuje v responzóriovom žalme na vigíliu Nanebovzatia: „Zaujmi, Pane, miesto svojho odpočinku, ty a archa tvojej všemoci" (Z 132, 8). Existuje verš, ktorý by dokonalejšie zhrnul presun archy kráľa Dávida, čiže nanebovzatie novej Archy Dávidovho Syna? Ján Damascénsky tiež dokazuje, že nanebovzatie predstavovalo primeraný koniec Máriinho života, pričom vychádza z typológie o Eve a Edene: „V tento deň Eden nového Adama víta svoj živý Raj, v ktorom sa zrušil náš trest... Eva počúvla hada... a spolu s Adamom bola odsúdená na smrť a uvrhnutá do sveta temnoty. Ale akože mohla smrť pohltiť túto skutočne požehnanú dušu, ktorá pokorne počúvala Božie slovo?... Akože by sa porušenie mohlo opovážiť dotknúť tela, ktoré v sebe nosilo Život? Takto myslieť by bolo bezočivé a je to úplne nezlučiteľné s telom a dušou
Božej Matky" (Nedeľné homílie IV, 427). A tak tento posledný z cirkevných Otcov explicitne vyjadruje, čo implicitne bolo obsiahnuté v učení jeho predchodcov z druhého storočia: Máriino postavenie novej Evy si vyžaduje našu vieru v jej telesné nanebovzatie. Z čítaní z tohto sviatku sa dozvedáme aj to, ako sa Mária nanebovzatím navždy stala kráľovnou matkou. Responzóriový žalm opisuje svadbu kráľa z Dávidovho rodu: „Po tvojej pravici stojí kráľovná ozdobená zlatom" (Ž 45, 10). Tento verš veľmi jasne opisuje nebeský dvor Ježiša Krista, posledného kráľa z Dávidovho rodu, ktorý vládne s kráľovnou matkou po svojej pravici - priam tak ako Šalamún vládol popri Betsabe. „Tak to bolo správne," hovorí Ján Damascénsky potom, čo Krista nazve novým Šalamúnom, „aby táto Matka zaujala miesto v kráľovskom meste svojho Syna" (Nedeľné homílie IV, 434). Načože je Bohu v nebi taká kráľovná? Lebo ju nepotrebuje len ako predobraz. Je to jeho matka. Damascénsky uzatvára celú záležitosť slovami: „Koľkú úctu k nej prechovával ten, ktorý nám prikázal, aby sme si ctili svojich rodičov!" (Nedeľnéhomílie IV, 429).
9 Svätý otec - pápež
Ježiš sa v Matúšovom evanjeliu spýtal svojich apoštolov, za koho ho ľudia pokladajú. Dostal zhrnutie dohadov, ktoré o ňom kolovali. Ježiš sa potom spýtal všetkých, za koho ho pokladajú oni. A Šimon odpovedal za celú skupinu: „Odpovedal Šimon Peter: ,Ty si Mesiáš, Syn živého Boha.' Ježiš mu povedal: ,Blahoslavený si, Šimon, syn Jonášov, lebo ti to nezjavilo telo a krv, ale môj Otec, ktorý je na nebesiach. A ja ti hovorím: Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu. Tebe dám kľúče od nebeského kráľovstva: čo zviažeš na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažeš na zemi, bude rozviazané v nebi.'" (Mt 16, 1 6 - 1 9 ) Ako prvé - Šimon vystupoval ako hovorca skupiny. Vyslovil hlboké učenie: dogmu o vtelení (pozri tiež Jn 6, 6 8 - 6 9 ) . Ježiš Šimonovi vysvetlil, že takúto pravdu nemohol získať prirodzenou cestou. Šimon dostal zvláštne zjavenie od Boha. A s Božou pomocou hovoril neomylne. Ježiš dal potom Šimonovi nové meno, Peter - doslova Skala. Toto meno sa v historických záznamoch nevyskytuje predtým nikde inde. Ježiš sľúbil, že na tejto skale postaví božskú budovu. Túto budovu nazval
„svojou Cirkvou", lebo to nebude len ľudská inštitúcia. Bude v istom zmysle aj dokonalá: „Pekelné brány ju nepremôžu." Vidíme teda, že sám Boh zaručuje, že bude chrániť Petrovu moc. Niektorí kritici argumentujú, že keď Ježiš hovoril o „skale", na ktorej vybuduje svoju Cirkev, hovoril o sebe. Poukazujú na to, že slovo pre „skalu" je v gréčtine petra - čo znamená veľkú skalu -, pričom meno, ktoré dal Šimonovi, bolo grécke petros, čo znamená malú skalu. Kritici hovoria, že Ježiš v podstate mal na mysli to, že Peter bol malým kamienkom a Ježiš bol balvanom, z ktorého vznikne Cirkev. Avšak pri tomto výklade narazíme na niekoľko problémov. Ježiš pravdepodobne pri tomto rozhovore nehovoril po grécky a je veľmi pravdepodobné, že hovoril po aramejsky. Keď sa písali evanjeliá, jeho slová sa preložili do gréčtiny. V aramejčine je len jedno slovo pre pojem „skala": kefas. V aramejčine sa teda nerozlišuje medzi Petrovým menom a základom Cirkvi. Kritici však môžu trvať na svojom. Hovoria, že Duch Svätý inšpiroval Matúša, aby vo svojom evanjeliu použil dve odlišné grécke slová. Ale Matúš nemal príliš navýber. Ježiš hovoril o základnom kameni, takže slovo
petra by bolo správne, lenže slovo petra je podstatné meno ženského rodu, takže by sa nemohlo použiť ako nové meno pre Šimona. Muž nemohol prijať ženské meno. Toto meno sa muselo prispôsobiť a dostať mužský tvar. Matúš pod vedením Ducha Svätého teda urobil
niečo, čo bolo zrejmé a prakticky nevyhnutné: použil mužský tvar Petros ako preklad Petrovho mena Kefas. Dal Ježiš Petrovi v Cirkvi jedinečnú úlohu? Odpoveď je zrejmá z ostatných strán Nového zákona. Peter všade vystupuje ako hlavný hovorca, kazateľ, učiteľ, uzdravovateľ, sudca a správca novozrodenej Cirkvi. Bol Peter neomylný, keď učil? Naši kritici by mohli poukázať na to, že Peter padol takmer hneď, keď ho Ježiš poveril touto úlohou. Protirečil Ježišovi a hovoril mu, že nesmie trpieť. Ježiš potom napomenul Petra tými najsilnejšími slovami. Nazval ho „satanom"! Naši kritici by tiež mohli povedať, že oveľa neskôr mal Peter spor s Pavlom v súvislosti s pohanmi v Cirkvi. A Pavol verejne napomenul Petra! Ako by mohol Ježiš i Pavol verejne napomenúť človeka obdareného darom neomylnosti? Mali by sme hneď povedať, že Ježiš i Pavol nenapomínali Petra za jeho učenie, ale za jeho slabú vôľu. Napomínali ho za to, že nežil podľa učenia. Peter v Matúšovom úryvku po vyznaní Ježišovho božstva odmietol Ježišovu vôľu. A pri spore s Pavlom, keď bol Peter sám, jedol s pohanmi, ale potom iným židovským kresťanom zakazoval robiť to isté. Pavol i Ježiš len povzbudili Petra, aby konal podľa toho, čo neomylne hlásal. Môžeme biblicky zdôvodniť, že Peter je „zástupcom Krista"? Nedávame Petra na miesto, ktoré patrí len Bohu? Nie, pretože sám Ježiš povedal apoštolom: „Kto vás počúva, mňa počúva, a kto vami pohŕda, mnou pohŕda. Kto však pohŕda mnou, pohŕda tým, ktorý ma poslal" (Lk 10, 16). Ježiš ustanovil dvanástich apoštolov za svojich zástupcov. Hovoril im, že bude konať skrze nich zástupne. A to, čo Ježiš povedal o všetkých apoštoloch, platí v oveľa väčšej miere o kniežati apoštolov, Petrovi. On a jeho nástupcovia budú zástupcami Krista na zemi. Budú konať s mocou, ktorá je delegovaná, ale rovnako pochádza od Boha. Vidíme, že táto zásada fungovala v Skutkoch apoštolov. Keď Ananiáš pri vyšetrovaní zatajuje informácie, neobvinili ho, že klamal Petrovi (a naozaj klamal Petrovi), ale obvinili ho, že „luhal Duchu Svätému" (Sk 5, 3). „Neluhal si ľuďom, ale Bohu" (Sk 5, 4). Peter ako sudca konal ako Kristov zástupca. Klamať Petrovi znamená klamať samému Bohu. Pre Ananiáša tento hriech bol smrteľný v každom význame slova. Hneď padol a zomrel. Petrova moc bola v mnohom podobná moci iných apoštolov. Zdieľal s nimi moc, radil sa s nimi, prijímal od nich napomenutia. Ale rozhodnutie bolo vždy na ňom. Peter v 1. kapitole Skutkov apoštolov povedal apoštolom, ako majú postupovať pri kríze po Judášovej smrti. V i l . kapitole Skutkov apoštolov, keď Petra obvinila strana, ktorá obhajovala obriezku, jednoducho im vysvetlil, čo mu Boh zjavil. Ich nevraživosť sa hneď skončila bez nespokojnosti, diskusie alebo ďalších otázok. „Keď to počuli, uspokojili sa" (Sk 11, 18). Na jeruzalemskom
koncile (Sk 15) Peter ukončil debatu (Sk 15, 7 - 1 2 ) . Definoval učenie, ktoré Jakub potvrdil a ďalej prispôsobil (Sk 15, 1 4 - 1 8 ). Ak neprijmeme náznaky pápežstva v novozákonných textoch, vytvárame veľa iných problémov. Môžeme sa spýtať, prečo Ježiš vymenoval Petra za hlavu svojich apoštolov, keby nechcel, aby tento úrad naďalej v Cirkvi existoval? Nie je to tak, že by ďalšie generácie nepotrebovali vedenie tak, ako prvá generácia. Môžeme povedať, že dnes vedenie potrebujeme ešte viac! Ježiš to urobil pre nás a musel to byť určitý príklad alebo základ. Prečo by Ježiš nazval Šimona „skalou", keby preňho neplánoval jedinečnú a autoritatívnu úlohu? Šimon si určite nevyslúžil nové meno svojím skalopevným charakterom. Bol veľmi impulzívny. Kolísal a váhal. Stabilita a spoľahlivosť neboli jeho silnými stránkami. Ján bol pokojnejší a spoľahlivejší. Ježiš preto nazval Jána „milovaným učeníkom". Ale Petra nazval skalou, na ktorej vybuduje svoju Cirkev. Chcel Ježiš, aby túto úlohu skaly mal len Peter, alebo aj jeho nástupcovia? Už sme spomenuli problém, ktorý mala Cirkev po Judášovej smrti. V Božom slove našli radu: „Jeho úrad nech prevezme iný" (Sk 1, 20). Môžeme si naozaj nahovoriť, že toto právo postupnosti sa týkalo len Judáša, ale nie Petra? Nemyslím si to. Je jasné, že prví kresťania prijali pápežskú moc ako Petrovu a Kristovu moc. Ak bude treba, spomeniem Klementovo povzbudenie, aby Korinťania „poslúchali to, čo je pre nás napísané skrze Ducha Svätého". Spomniem úctu, ktorú Ignác a Irenej preukazovali Rímu a Petrovmu úradu. A v každej generácii sú ďalší svedkovia. Tertulián zo severnej Afriky povedal: „Nemá Petrovo dedičstvo ten, kto nemá Petrov stolec." Na začiatku tretieho storočia v ďalšej generácii svätý Cyprián povedal, že „Peter dostal primát" a „Ten, kto zanechá Petrov stolec, na ktorom je postavená Cirkev, si stále myslí, že je v Cirkvi?" Neskorší otcovia svedčili o pápežskej moci, keď žiadali o spravodlivosť a objasnenie - napríklad svätý Bazil Veľký (4. storočie), svätý Ján Zlatoústy (začiatok 5. storočia) a svätý Cyril Alexandrijský (polovica 5. storočia). Svätý Hieronym, najväčší odborník na Bibliu v staroveku, ktorý preložil celé Sväté písmo do latinčiny, pozdravil pápeža týmito slovami: „Hovorím s nástupcom rybára a učeníkom kríža. Nenasledujem nikoho okrem Krista, som zjednotený v spoločenstve s vašou blaženosťou - čiže s Petrovým stolcom. Viem, že na tejto skale je postavená Cirkev. Ten, kto je baránka mimo tohto domu, je svetský. Ten, kto nie je v Noemovej arche, zahynie, keď príde potopa." Hovoril o pápežstve z biblického hľadiska - čo bolo jeho zvykom. Aj my by sme tak mali robiť.
10 Konkomitancia
Bez ohľadu na to, či prijímate iba pod spôsobom chleba alebo iba pod spôsobom vína, vždy prijímate spolu telo aj krv Krista. Nezáleží na tom, aká malá je omrvinka, ktorú jete, alebo aká malá je kvapka, ktorú pijete, prijímate celého Krista, nie iba jeho časť. Neprijmete z neho ani „o kúsok viac", ak prijímate pod obojím spôsobom. Prijímanie pod obojím spôsobom môže jasnejšie ukázať, ako sa v omši odzrkadľuje Posledná večera, v nijakom prípade to však nič nemení na podstate sviatosti. Katolícka cirkev tradične podáva prijímanie len pod jedným spôsobom. Len kňaz pije z kalicha, my ostatní prijímame iba hostiu. Samozrejme existujú
výnimky, ale vo väčšine farností je to takto. Fundamentálni kresťania si myslia, ţe porušujeme biblický príkaz. Z anglického prekladu Biblie King James Version citujú tieto
verše: „Kto je moje telo a pije moju krv, má večný ţivot! (Jn 6, 54) a „Kto by nehodne jedol chlieb a pil z Pánovho kalicha, previní sa proti telu a krvi Pánovej" (1 Kor 11, 27, voľný preklad z King James Version, pozn. prekl.). „Vidíte," hovoria, „vy katolíci upierate ľuďom
polovicu Pánovej večere." Problém pramení z toho, že fundamentalisti neveria v reálnu
prítomnosť Krista v Eucharistii. Katolíci veria, že chlieb a víno sa na omši stanú skutočným telom a krvou Krista. Fundamentalisti veria, že chlieb a víno, ktoré používajú pri svojich bohoslužbách, ostávajú iba chlebom a vínom. (Mnohí z nich dokonca nahrádzajú víno
hroznovým muštom.) Chápu Poslednú večeru iba ako večeru. My však v Eucharistii vidíme omnoho viac ako len večeru - je to znovu sprítomnenie Kalvárie. Omša je súčasne posvätným pokrmom, ktorý vychádza zo slávenia Paschy, ktorou Židia slávili zmluvu s Bohom. A čo viac, my si nemyslíme, že chlieb sa stáva len Kristovým telom a víno len jeho krvou. Používame pojem telo a krv - jeden pre to, čo bolo chlebom, a druhý pre to, čo bolo vínom - pretože si aj po premenení zachovávajú vonkajšiu formu. Avšak vnútorná podstata sa zmenila. Filozofi hovoria, že sa zmenila „substancia", zatiaľ čo „akcident" pretrváva. To, čo je na oltári po premenení, stále vyzerá ako chlieb a víno, ale už tam nie je ani chlieb ani víno, lebo ich substancia bola premenená. Mohli by sme povedať, že všetko, čo tam je, je Kristus, ale ukrytý. Pretože bol oslávený, jeho telo a krv sú oslávené. Jedno nemôže byť oddelené od druhého. Jedným z hlavných tajomstiev Eucharistie - tajomstvom, ktoré nedokážeme plne pochopiť svojím obmedzeným ľudským rozumom - je to, že každá čiastočka hostie, každá kvapka v kalichu obsahujú celého Krista. Nie je pravda, že jeho telo je pod spôsobom chleba a jeho krv pod spôsobom vína. V skutočnosti hostia obsahuje jeho telo a krv - teda celú jeho ľudskú podstatu - plus jeho božstvo. A to isté platí aj pre kalich. Môže to miasť a prieči sa to
našej každodennej skúsenosti, hovoríme tu však o zázračnej premene - a o Bohu. Boh je nedeliteľný. Nemôžete kúsok z neho položiť sem a kúsok zasa tam. Môže byť na mnohých miestach súčasne - pri prijímaní na vašom jazyku, na jazyku vášho suseda, na miliónoch
ďalších jazykov - ale na každom je celý. K tomuto záveru prichádzame pomocou teológie, aj keď ho nemôžeme plne pochopiť. Čo to prakticky znamená? Znamená to, že človek, ktorý prijíma iba pod jedným spôsobom - povedzme iba hostiu -, prijíma Pána presne rovnako ako iný človek, ktorý prijíma väčší kúsok. Nedostanete viac Krista, ak dostanete väčšiu hostiu, a tak isto z neho nedostanete viac, ak budete s hostiou aj piť z kalicha. Dostávate ho celého, a to dokonca aj vtedy, keď z rúk kňaza prijmete iba malú omrvinku. Z tohto dôvodu katolík nemusí prijímať pod oboma spôsobmi. Ale vráťme sa späť k Biblii. Ján 6, 54 tak, ako ho citujú fundamentalisti, nepredstavuje problém, pretože Kristus povedal aj toto: „Kto je tento chlieb, bude žiť naveky" (Jn 6, 58). Hovorí tu, že stačí prijímať iba pod jedným spôsobom, pod spôsobom chleba. Tie isté slová sú použité aj v Jn 6, 51 a znova sa tu nespomína kalich.
Keď Ježiš hovoril k apoštolom a povedal: „Pite z neho všetci" (Mt 26, 27), nehovoril k laikom. Hovoril k prvým kňazom, ktorí vždy pri omši musia prijímať pod oboma spôsobmi. Prečo? Pretože pre kňaza má prijímanie dva významy. Jednak je to sviatostné prijatie Krista, podobne ako pre nás v čase prijímania. Kňaz však vykonáva aj obetnú službu a práve toto jeho prijímanie pod oboma spôsobmi dovršuje znovusprítomnenie Kalvárie. Tým, čo kňaz počas omše robí, musí zobrazovať preliatie krvi na Kalvárii, a to je jeho prijímanie krvi z kalicha. Fundamentalisti neveria, že omša je obetou - v skutočnosti v omšu vôbec neveria -, a tak neuznávajú ani dvojitý aspekt prijímania. Ďalej sa pozrime na Prvý list Korinťanom: ,,Ktokoľvek by nehodne jedol chlieb a pil z kalicha Pánovho, previní sa proti telu a krvi Pánovej." V tejto forme je verš preložený v King James Version, obsahuje však závažnú chybu. Fráza „Ktokoľvek by jedol chlieb a pil z Pánovho kalicha nehodne" má znieť: „Ktokoľvek by jedol chlieb alebo pil z Pánovho kalicha nehodne." Všetci uznávaní biblisti, katolícki aj protestantskí, sa na tom zhodli a dokonca už aj Revidovaný štandardný preklad (Revised Standard Version), čo je vlastne revidovaná verzia King James, má „alebo" namiesto „a". V Liste Korinťanom Pavol trvá na tom, že kresťan musí byť správne pripravený, aby mohol ísť na prijímanie. Nesmie byť v stave smrteľného hriechu. Pavol hovorí, že prijímať pod jedným alebo druhým spôsobom je svätokrádež, ak je človek duchovne mŕtvy. Ak jete alebo pijete nehodne, „previňujete sa proti Pánovmu telu a krvi."
Aj tento riadok potvrdzuje katolícky pohľad, že Kristus je prítomný celý pod oboma spôsobmi. Ak prijímate (jete) hostiu nehodne, páchate svätokrádež na tele a krvi - z čoho vyplýva, že obidva musia byť prítomné pod spôsobom chleba. A to isté platí aj pre víno.