pre.: micron,
Chceš mu to vrátiť,ale povieš si neurobím to.Lenže ten úmysel urobiť to tam bol.Takže kde je ta hranica,kedy úmysly srdca už niesu čiste?
Najdôležitejšie je, že si to neurobil, aj napriek úmyslu. Lebo najprv je uváženie činu v mysli a až potom ústa (povedia), alebo facka (ruka).
Takže to že si to neurobil, bol v poslednej sekunde výlev strdca, že
niiie, neurob to. A ty si to neurobil. A čin je v hierarchii myslieť/konať posledné, na konci, teda po úvahe a jedine ten je platný. To je pred Bohom víťazstvo.
Takže kde je ta hranica,kedy úmysly srdca už niesu čiste?
Tu musíš naučiť spoluprácu mysle s rukami, či s ústami... Človek to veľakrát myslí dobre a úprimne a aj tak urobí, avšak obzvlášť v prípadoch, keď niekto zdvihne tvoj adrenalín (ťa naštve), jednáš často bez rozmyslu ako zviera (pudovo) a to už nie je zo srdca.
Preberáme to veľmi zle, musím ťa a sa opraviť: namiesto srdca použime "DUCH" (obyčajne je to jedno a to isté, ale zvykajme si používať presné názvy).
Takže vlastne DUCH je tým aktívnym členom ľudskej zostavy, ktorý riadi v nás všetko prechádzajúce mysľou. Ak vynecháme z hry DUCHA, môžeme očakávať a väčšinou je to tak, že vykonáme nejakú blbosť, ktorú potom možno budeme ľutovať, alebo v najhoršom prípade nám pýchou porastie nos dohora s komentárom: ej, ale som mu dal...
Dôležité poznanie v tejto veci je, že samotná myseľ (bez spolupráce Ducha) je viazaná na ZISK v akejkoľvek forme. Naopak myseľ kontrolovaná DUCHom je v každom smere ohľaduplná a to je to, že si to neurobil, aj napriek tomu, že bol v tebe "diabol" chvílkovo a pôvodne si chcel s rozmyslom zle.
Ešte jedno vysvetlenie.:
Ty, ja, oni, proste všetci sme vybavení DUCHOM, nám prepožičaným direkt Bohom. Tento DUCH má svoju prácu v našich hlavách a sprostredkováva nám myslenie (na vyššej úrovni ako zvieratá). Ten istý DUCH je ten, ktorý dokáže robiť na obe strany. Sám od seba vždy len zle, lebo je v nás aj s väzbou na materiálno.
Je tu však ešte jeden duch a je potrebné o ňom hovoriť. Je to DUCH BOŽÍ, k tomu máme prístup len vtedy, keď chceme robiť dobro, inak sa od nás odvracia. To znamená, že ten nie je v nás, ale my sme s ním schopní komunikovať. Tvoj, môj, ich, všetkých, dokážeme s ním spolupracovať a On (DUCH BOŽÍ) je ten, ktorý určuje tú hranicu tebou spomínanú.
Niekomu je prístupný viac, niekomu menej. Nebuď ale zásadový, pretože nikdy nevieš čo a ako. Boh to zariadil tak, aby tu bola polarita, aj dobro aj zlo, pretože ako inak by sa dobrý vedel naučiť, čo je zlé ??? A obrátene, ako sa ten zlý dozvie čo je dobré? Zlý sa to nikdy nedozvie, tam je bariera od Boha a preňho je dobré všetko, aj to zlé. Toto nie je fylozofia, to som vyčítal v Písme.
Pamätaj, takého človeka, ktorý nepracuje s DUCHOM BOŽÍM, Boh nazýva hovädom. Hovädo je synonimum všeobecne pre zvieratá a toho sa vyvaruj.
Kto pozrie na ženu s úmyslom požiadať ju.Kde je ta hranica kedy to už je hriech?
Pekný príklad si uviedol a možno budeš sklamaný s mojou odpoveďou. Keďže tvoj výrok postráda doplňujúci a upresňujúci výrok, či si sňou skutočne aj bol, alebo ju o to požiadal, navrhoval, je odpoveď jednoduchá: plánovanie bez vykonania podstatného skutku je činom konečným. Prehrešok v mysli. To je žiadosťivosť tela a telo je náš nepriateľ.
Pre mňa, pre teba, pre nich osobne je dôležité rozpoznať dobro od zla z duchovného hľadiska a strániť sa konať zlo.
Pozri, teraz ti poviem rovno, nemysli si že Boh o tom nevie že sme hriešny na každom kroku. Práve preto nás svojou krvou "za naše hriechy" Kristus vykúpil a viera v Neho nás zalieva Jeho Duchom a otvárajú sa nám oči k rozpoznaniu dobra od zla, až potom môžeme konať dobré skutky o ktorých sa stále všade melie úplne zbytočne. To všetko zadarmo.
Vierou v Krista Ježiša je schopný na tvoje hriechy zabudnúť z milosti k tebe.
Doporučil by som preštudovať (prv než budeš s niekym o tom diskutovať) myslím, že to veľmi pomôže.
Rim.8:1-11 a súhrnom je verš 12-14.
Jakub 3.kap.
Gal.5:16-26
Preto som napísal: