V Spiragovom katechizme katolici priznávajú,že presunuli narodenie Krista na 25 decembra,aby tým
prekryli pohanské sviatky.Čo z toho vzniklo hovorí následovné video:
http://youtu.be/XGXBaN8CWDU
Vianoce
Re: Vianoce
VÁNOCE KOUZEL (NE) ZBAVENÉ
„Kdyby se Kristus tisíckrát narodil v Betlémě, není nám to nic platné, jestliže se nezrodí v našich srdcích.“
VÁNOCE - slovo, jež zaznívá po celém světě. Mladí i staří jsou jím jakoby okouzleni a prožívají chvíle napětí a očekávání. Co vlastně jsou vánoce? Lidé se domnívají, že 25. prosinec je dnem narození Ježíše Krista. Dějiny ovšem o této skutečnosti nepodávají žádnou zprávu a ani pisatelé Bible nezaznamenali datum Kristova zrození. Pouze evangelista Lukáš uvádí jisté historické pozadí a zaznamenává, že se tak stalo v době prvního sčítání lidu v římské říši, které nařídil císař Augustus.
Na základě císařského výnosu se odebral i Josef z města Nazareta do judského Betléma, aby se tu zaregistroval společně s Marií, která v té době čekala dítě. O dalším průběhu se Lukáš zmiňuje následovně: „A stalo se, když tam byli, že se jí naplnily dny, kdy měla porodit. I porodila Syna svého prvorozeného, zavinula jej do plenek a položila do jeslí...“ (Luk. 2,1-7). Neuvádí ale, v který den kterého měsíce se tak stalo. Proč tedy lidé, hlavně křesťané, slaví 25. prosince Kristovo narození, když Bible o datu mlčí? Kdyby to Bůh uznal za vhodné a pro lidstvo potřebné a prospěšné, nechal by apoštoly, aby datum tak významné události zaznamenali! Neudělal to však. Odkud se tedy vánoce - vybájený a tajuplný svátek křesťanů i nekřesťanů - vzaly? Kdy je jejich původ?
ZAČÁTEK JE V POHANSTVÍ
Pohané věřili, že jejich bůh Slunce se každým rokem opětovně rodí. Noc z 24. na 25. prosince pokládali za dobu zrození boha Slunce. Vypozorovali totiž, že Slunce po této noci stoupá na obzoru denně výš a výš. Tajemný jev si vysvětlovali jako vzrůst nově narozeného slunečního dítěte. Proto tato a další noci byly odedávna považovány za „svaté noci“.
„Jaký je asi původ slova vánoce? Podle jazykovědců pochází z němčiny. Jeho původní název byl „svatá noc“. Staré německé slovo Weihnachten si naši předkové počeštili zajímavým způsobem: první část
(vá-) převzali beze změny a druhou počeštili (weihen = zasvětit, nachten = stmívat se, Nacht = noc).
Vědci se shodují v tom, že kořeny dnešních vánoc je třeba hledat již v pohanských oslavách zimního slunovratu. Vánoce nemají jen tradici evropskou. Slavily se v Asii, u amerických Indiánů i jinde. Ve starém Římě se nakonec oslavy ustálily na 25. prosinec. Datum zvolil r. 274 po Kr. císař Aurelián jako den „natalis solis invicti“ - den Zrození nepřemožitelného Slunce“ (Nová Svoboda 24.12.1970).
„Významný německý badatel Herman Usener doložil, že před nicejským koncilem (konaný v r. 325) se vánoce neslavily. 25. prosinec byl jako datum zrození Krista neznámý. První zmínku o dni narození Ježíšova najdeme u Jana Zlatoústého (374 - 407), ale ten ho datuje na 20. prosinec. V Římě se vánoce poprvé slavily až roku 365.“ (Kostnické Jiskry, evangelický týdeník, 20.12.1972).
„Který den se Kristus narodil? Liturgický svátek Narození Páně (25. prosinec) je poměrně pozdní. Zdá se, že zhruba prvních 300 let křesťané neslavili narození Ježíšovo zvláštním svátkem... 25. prosinec je zaznamenán poprvé v Římě kolem r. 350.“ (Nový Zákon, Dr. D. M. Petrů, poznámka k evangeliu Lukáše 2,6).
„Vánoce vznikly později než velikonoce. Jejich počátek leží ve 4. století... Skutečný den narození Páně není znám! Ve 3. století se křesťané v Egyptě domnívali, že se Ježíš narodil v květnu... Pro křesťana, který se opírá pouze o Písmo svaté, neexistují žádné povinnosti vůči takovýmto památkám! Nový Zákon neobsahuje ani zvyk ani příkaz k takovýmto svátkům...“ (Heinz H., Adventecho, duben 1988).
„Římané slavili svátek nepřemožitelného boha Slunce. 25. prosinec se nazýval „narozením Slunce“ a po celé říši se konaly velké náboženské pohanské oslavy Mithrovy (iránský bůh světla a Slunce). Svátek narození Krista není nic jiného než pokřesťanštěná pohanská slavnost.“ (Handbook of Christian Feast and Customs, str. 60, N. York 1952, F. X. Weisser).
„Jedna z převládajících náboženských myšlenek 2. a 3. stol. byla víra v božství Slunce... Toto božstvo má pro naše zkoumání zvláštní význam, neboť jeho svátek připadal na 25. prosince... Zřejmě údobí zimního slunovratu, kdy počíná vzrůstat síla Slunce, se hodí pro slavení svátku slunečního boha...“ (G. J. Laing, Survivals of Roman Religion, str. 150-153, N. York 1931).
Předpokládám, že těchto několik historických důkazů postačí, aby čtenář pochopil pohanský původ dnešních vánočních svátků. Jak už bylo uvedeno, první křesťané neslavili žádný den jako památku Ježíšova zrození. Neměli k tomu důvod ani biblické opodstatnění. Vánoce se do křesťanství dostaly následkem úpadku křesťanské církve od původního apoštolského učení. Největší křesťanská církev se k této adopci pohanských svátků veřejně přiznává, když ve svém katechismu uvádí: „Pojem vánoce pochází z toho, že pohané v době, kdy jsou noci velmi dlouhé, slavili k poctě boha Slunce tzv. veliké posvěcené svaté noci. Církev pak dala pohanským posvátným nocem křesťanský význam. Na dobu posvátných nocí 25. prosince ustanovila slavnost narození Krista.“ (Kat. lidový katechismus, F. Spirago, str. 133).
Byla to tedy církev, která povýšila svou autoritu nad autoritu Božího slova tím, že pohanské slavnosti zahalila do „křesťanského“ roucha. Proč však pokřesťanštěné pohanské svátky přijaly i protestantské církve, když tvrdí, že se opírají pouze o Písmo svaté?
VÁNOČNÍ STROMEČEK
K vánocům se pojí také vánoční stromeček. Jak se k vánocům přidružil? Leckdo si řekne, co by to bylo za vánoce bez něho? Jenže... Stejně jako vánoce mají původ v nejryzejším pohanství, má v něm své kořeny i tento mystický strom. Všichni pohané starověku spojovali kult Slunce (tj. Bálův kult) s kultem matky, tj. Astarty nebo Ašery a s rituálním kultem stále zelených stromů - evergrínů. V době oslav „svatých nocí“ (zasvěcených slunečnímu božství) pořádali pohané veselice u stále zelených stromů. Na ně věšeli ozdoby, ovoce, pamlsky a světla. Nejprve ve volné přírodě, později doma, protože to bylo pohodlnější.
„Jedle, nebo dříve v Orientě cypřiš, jakož i terebint, byly jako stále zelené stromy života a zasvěceny „královně nebes Astertě“, manželce Bále.“ (Jubileum bibel, pozn. k 5 Mojž. 16,2). V předmluvě Elberdfelské Bible se dočteme: „Ašera byla kmen stromu bez kořene, avšak si pozůstalými větvemi, který se stavěl obyčejně po obou stranách Bálova oltáře.“ (pozn. k Soudcům 3,7; 6,25.26.30). „V mnoha domech se strojí vánoční stromek... Je to německý obyčej. Germáni totiž ve svých „svatých nocích“ stavěli před svými domy jedle a k poctě boha Slunce na ně umísťovali světla. Církev dala tomuto pohanskému obyčeji „křesťanský“ význam.“ (F. Spirágo, Lidový katechismus, str. 134)
DUCH A NÁPLŇ VÁNOC
Duch vánoc je dnes právě tak pohanský jako dříve. Vánoční svátky jsou vyplněny zvyky a obyčeji ryze pohanskými a mystickými a s učením Bible nemají nic společného. Stávají se často příležitostí k vyčerpávání naší peněženky i naší křehké tělesné schránky. O vánocích vyplouvá na povrch staropohanský římský duch „panem et circenses“ - chléb a hry. (Přitom v době narození Ježíše žili Josef s Marií v chudobě a byli nuceni vložit své dítě do jeslí ve chlévě), „jezme, pijme, užívejme!“ - to je (Přiznáte si to?) častá náplň dnešních vánoc.
VÁNOČNÍ PEČIVO
Také nejrůznější vánoční pečivo má svůj původ v pohanství. Pohané pekli na počest svých bohů rozmanité koláče v podobě pletenců (dnešních vánoček), slunečních kotoučů, měsíčních srpků a hvězd. Už Židé se ve starých dobách přizpůsobili zvykům svých pohanských sousedů a jednali dle jejich zvyků. bible o tom praví: „Což sám nevidíš, co činí v judských městech a na ulicích Jeruzaléma? Synové sbírají dříví, otcové zapalují oheň a ženy zadělávají těsto na koláče pro královnu nebes („tvoru nebeskému“, kralický překlad) a přinášejí oběti bohům cizím a tak mě urážejí.“ (Jer. 7,17.18) Výraz „tvor nebeský“, tj. „královna nebes“, představuje buď měsíční božstvo, nebo Astartu či Ištar - babylónsko-asýrskou bohyni. (Bibl. slovník, A. Novotný, Kalich Praha)
Všechny pohanské festivaly a svátky byly zasvěceny určitému božství, proto je v Božím pohledu jejich přejímání křesťany i nekřesťany hříchem. To se vztahuje i na vánoce a jejich obyčeje.
Článok je opísaný z časopisu SALVO ročník 1992 . Autor článku je Jan Kováčik.
„Kdyby se Kristus tisíckrát narodil v Betlémě, není nám to nic platné, jestliže se nezrodí v našich srdcích.“
VÁNOCE - slovo, jež zaznívá po celém světě. Mladí i staří jsou jím jakoby okouzleni a prožívají chvíle napětí a očekávání. Co vlastně jsou vánoce? Lidé se domnívají, že 25. prosinec je dnem narození Ježíše Krista. Dějiny ovšem o této skutečnosti nepodávají žádnou zprávu a ani pisatelé Bible nezaznamenali datum Kristova zrození. Pouze evangelista Lukáš uvádí jisté historické pozadí a zaznamenává, že se tak stalo v době prvního sčítání lidu v římské říši, které nařídil císař Augustus.
Na základě císařského výnosu se odebral i Josef z města Nazareta do judského Betléma, aby se tu zaregistroval společně s Marií, která v té době čekala dítě. O dalším průběhu se Lukáš zmiňuje následovně: „A stalo se, když tam byli, že se jí naplnily dny, kdy měla porodit. I porodila Syna svého prvorozeného, zavinula jej do plenek a položila do jeslí...“ (Luk. 2,1-7). Neuvádí ale, v který den kterého měsíce se tak stalo. Proč tedy lidé, hlavně křesťané, slaví 25. prosince Kristovo narození, když Bible o datu mlčí? Kdyby to Bůh uznal za vhodné a pro lidstvo potřebné a prospěšné, nechal by apoštoly, aby datum tak významné události zaznamenali! Neudělal to však. Odkud se tedy vánoce - vybájený a tajuplný svátek křesťanů i nekřesťanů - vzaly? Kdy je jejich původ?
ZAČÁTEK JE V POHANSTVÍ
Pohané věřili, že jejich bůh Slunce se každým rokem opětovně rodí. Noc z 24. na 25. prosince pokládali za dobu zrození boha Slunce. Vypozorovali totiž, že Slunce po této noci stoupá na obzoru denně výš a výš. Tajemný jev si vysvětlovali jako vzrůst nově narozeného slunečního dítěte. Proto tato a další noci byly odedávna považovány za „svaté noci“.
„Jaký je asi původ slova vánoce? Podle jazykovědců pochází z němčiny. Jeho původní název byl „svatá noc“. Staré německé slovo Weihnachten si naši předkové počeštili zajímavým způsobem: první část
(vá-) převzali beze změny a druhou počeštili (weihen = zasvětit, nachten = stmívat se, Nacht = noc).
Vědci se shodují v tom, že kořeny dnešních vánoc je třeba hledat již v pohanských oslavách zimního slunovratu. Vánoce nemají jen tradici evropskou. Slavily se v Asii, u amerických Indiánů i jinde. Ve starém Římě se nakonec oslavy ustálily na 25. prosinec. Datum zvolil r. 274 po Kr. císař Aurelián jako den „natalis solis invicti“ - den Zrození nepřemožitelného Slunce“ (Nová Svoboda 24.12.1970).
„Významný německý badatel Herman Usener doložil, že před nicejským koncilem (konaný v r. 325) se vánoce neslavily. 25. prosinec byl jako datum zrození Krista neznámý. První zmínku o dni narození Ježíšova najdeme u Jana Zlatoústého (374 - 407), ale ten ho datuje na 20. prosinec. V Římě se vánoce poprvé slavily až roku 365.“ (Kostnické Jiskry, evangelický týdeník, 20.12.1972).
„Který den se Kristus narodil? Liturgický svátek Narození Páně (25. prosinec) je poměrně pozdní. Zdá se, že zhruba prvních 300 let křesťané neslavili narození Ježíšovo zvláštním svátkem... 25. prosinec je zaznamenán poprvé v Římě kolem r. 350.“ (Nový Zákon, Dr. D. M. Petrů, poznámka k evangeliu Lukáše 2,6).
„Vánoce vznikly později než velikonoce. Jejich počátek leží ve 4. století... Skutečný den narození Páně není znám! Ve 3. století se křesťané v Egyptě domnívali, že se Ježíš narodil v květnu... Pro křesťana, který se opírá pouze o Písmo svaté, neexistují žádné povinnosti vůči takovýmto památkám! Nový Zákon neobsahuje ani zvyk ani příkaz k takovýmto svátkům...“ (Heinz H., Adventecho, duben 1988).
„Římané slavili svátek nepřemožitelného boha Slunce. 25. prosinec se nazýval „narozením Slunce“ a po celé říši se konaly velké náboženské pohanské oslavy Mithrovy (iránský bůh světla a Slunce). Svátek narození Krista není nic jiného než pokřesťanštěná pohanská slavnost.“ (Handbook of Christian Feast and Customs, str. 60, N. York 1952, F. X. Weisser).
„Jedna z převládajících náboženských myšlenek 2. a 3. stol. byla víra v božství Slunce... Toto božstvo má pro naše zkoumání zvláštní význam, neboť jeho svátek připadal na 25. prosince... Zřejmě údobí zimního slunovratu, kdy počíná vzrůstat síla Slunce, se hodí pro slavení svátku slunečního boha...“ (G. J. Laing, Survivals of Roman Religion, str. 150-153, N. York 1931).
Předpokládám, že těchto několik historických důkazů postačí, aby čtenář pochopil pohanský původ dnešních vánočních svátků. Jak už bylo uvedeno, první křesťané neslavili žádný den jako památku Ježíšova zrození. Neměli k tomu důvod ani biblické opodstatnění. Vánoce se do křesťanství dostaly následkem úpadku křesťanské církve od původního apoštolského učení. Největší křesťanská církev se k této adopci pohanských svátků veřejně přiznává, když ve svém katechismu uvádí: „Pojem vánoce pochází z toho, že pohané v době, kdy jsou noci velmi dlouhé, slavili k poctě boha Slunce tzv. veliké posvěcené svaté noci. Církev pak dala pohanským posvátným nocem křesťanský význam. Na dobu posvátných nocí 25. prosince ustanovila slavnost narození Krista.“ (Kat. lidový katechismus, F. Spirago, str. 133).
Byla to tedy církev, která povýšila svou autoritu nad autoritu Božího slova tím, že pohanské slavnosti zahalila do „křesťanského“ roucha. Proč však pokřesťanštěné pohanské svátky přijaly i protestantské církve, když tvrdí, že se opírají pouze o Písmo svaté?
VÁNOČNÍ STROMEČEK
K vánocům se pojí také vánoční stromeček. Jak se k vánocům přidružil? Leckdo si řekne, co by to bylo za vánoce bez něho? Jenže... Stejně jako vánoce mají původ v nejryzejším pohanství, má v něm své kořeny i tento mystický strom. Všichni pohané starověku spojovali kult Slunce (tj. Bálův kult) s kultem matky, tj. Astarty nebo Ašery a s rituálním kultem stále zelených stromů - evergrínů. V době oslav „svatých nocí“ (zasvěcených slunečnímu božství) pořádali pohané veselice u stále zelených stromů. Na ně věšeli ozdoby, ovoce, pamlsky a světla. Nejprve ve volné přírodě, později doma, protože to bylo pohodlnější.
„Jedle, nebo dříve v Orientě cypřiš, jakož i terebint, byly jako stále zelené stromy života a zasvěceny „královně nebes Astertě“, manželce Bále.“ (Jubileum bibel, pozn. k 5 Mojž. 16,2). V předmluvě Elberdfelské Bible se dočteme: „Ašera byla kmen stromu bez kořene, avšak si pozůstalými větvemi, který se stavěl obyčejně po obou stranách Bálova oltáře.“ (pozn. k Soudcům 3,7; 6,25.26.30). „V mnoha domech se strojí vánoční stromek... Je to německý obyčej. Germáni totiž ve svých „svatých nocích“ stavěli před svými domy jedle a k poctě boha Slunce na ně umísťovali světla. Církev dala tomuto pohanskému obyčeji „křesťanský“ význam.“ (F. Spirágo, Lidový katechismus, str. 134)
DUCH A NÁPLŇ VÁNOC
Duch vánoc je dnes právě tak pohanský jako dříve. Vánoční svátky jsou vyplněny zvyky a obyčeji ryze pohanskými a mystickými a s učením Bible nemají nic společného. Stávají se často příležitostí k vyčerpávání naší peněženky i naší křehké tělesné schránky. O vánocích vyplouvá na povrch staropohanský římský duch „panem et circenses“ - chléb a hry. (Přitom v době narození Ježíše žili Josef s Marií v chudobě a byli nuceni vložit své dítě do jeslí ve chlévě), „jezme, pijme, užívejme!“ - to je (Přiznáte si to?) častá náplň dnešních vánoc.
VÁNOČNÍ PEČIVO
Také nejrůznější vánoční pečivo má svůj původ v pohanství. Pohané pekli na počest svých bohů rozmanité koláče v podobě pletenců (dnešních vánoček), slunečních kotoučů, měsíčních srpků a hvězd. Už Židé se ve starých dobách přizpůsobili zvykům svých pohanských sousedů a jednali dle jejich zvyků. bible o tom praví: „Což sám nevidíš, co činí v judských městech a na ulicích Jeruzaléma? Synové sbírají dříví, otcové zapalují oheň a ženy zadělávají těsto na koláče pro královnu nebes („tvoru nebeskému“, kralický překlad) a přinášejí oběti bohům cizím a tak mě urážejí.“ (Jer. 7,17.18) Výraz „tvor nebeský“, tj. „královna nebes“, představuje buď měsíční božstvo, nebo Astartu či Ištar - babylónsko-asýrskou bohyni. (Bibl. slovník, A. Novotný, Kalich Praha)
Všechny pohanské festivaly a svátky byly zasvěceny určitému božství, proto je v Božím pohledu jejich přejímání křesťany i nekřesťany hříchem. To se vztahuje i na vánoce a jejich obyčeje.
Článok je opísaný z časopisu SALVO ročník 1992 . Autor článku je Jan Kováčik.
Re: Vianoce
Celý svet je pripravený na Vianoce. Bežný človek v spoločnosti sa ani nepozastaví a nepremýšla nad tým, čo vôbec ide spolu s rodinou oslavovať. Ovplyvnený médiami a tisíckami reklám po supermarketoch sa ženie ako ovečka bez pastiera za niečím, čo zachováva takmer celý svet. Je to krásny čas s rodinou a priateľmi? A čo iné dni? Akoby sa už ani nepoznali...
Dátum 25. december je tradičný a pravdepodobne nepredstavuje skutočný historický dátum narodenia Ježiša Krista. 25. december je ako cirkevný sviatok po prvýkrát doložený vo Filokalovom kalendári z roku 354, ktorý čerpal z rímskych prameňov ("Depositio Martyrum") z roku 336. Pôvod tohto dátumu je sporný. Často sa poukazuje na možnú súvislosť s rímskym sviatkom slnečného božstva, tzv. Dies Natalis Solis Invicti - Sviatok zrodenia nepremožiteľného slnka - ktorý sa tiež slávil 25. decembra a prekrýval sa s tradičným dátumom zimného slnovratu. Aj niektorí raní kresťanskí autori spájali narodenie Krista so sviatkom znovuzrodenia slnka.
Každý rok koncom roka prichádza k nám obdobie rôznych zvykov a tradícií. Zvlášť v západných kultúrnych kruhoch - ale prakticky na celom svete – v tejto dobe je zvykom vyzdobovanie smrekov, jedlí, rozdávanie darčekov a vykonávanie určitých náboženských rituálov. Niektoré národy majú špeciálne, len ich charakterizujúce zvyky a tradície na toto obdobie. V jednom ale sú si podobní: každý zo zvyklostí, ktoré sa viažu na Vianoce, majú praveký pôvod, síce nábožensky ladený, ale pochádzajúci a zakladajúci sa na ľudských tradíciách. Väčšina ľudí ani nepozná pôvod svätenia Vianoc a možno by aj boli prekvapení, keby sa o tom niekde dozvedeli. Koľko ľudí asi môže vedieť, že v minulosti boli takí kresťania, ktorí odmietali, ba čo viac, aj zakázali svätenie Vianoc dlhú dobu? Na niektorých z amerických kolónií napr. doslovne aj v zákone zakázali svätenie Vianoc určitú dobu od roku 1659. Samozrejme to už dnešného človeka ani nezaujíma.
Duch Vianoc v tej dobe úplne presiakne náladu ľudí. Zvončeky saní, príprava stromčekov a spomínanie Mikuláša deťom, ktorý prichádza na saniach ťahanými sobmi a rozdáva darčeky "dobrým" deťom, to všetko je obľúbenou súčasťou tohto obdobia. Aj to je prijatým faktom, že pre ľudí oslavujúce Vianoce tieto mytológiou podložené ľudské tradície, ozdoby, do krajnosti prehnané nákupy a spolu s tým súvisiace zisky znamenajú viac, ako narodenie Ježiša Krista, jeho osobnosť, alebo jeho odkaz. O kom vlastne údajne tento sviatok hovorí. Ironicky v katolíckych kostoloch, ale aj v iných "kresťanských" zboroch dôležito upozornia "veriacich", že by sa patrilo v tomto roku Krista vrátiť do epicentra Vianoc. Už sa stala frázou tá z rečníckeho pultu znejúca výzva: "Tieto Vianoce nech sa stanú sviatkom Kristových narodenín."
Položme si ale oprávnenú otázku: či tento sviatok skutočne slúži na pamiatku Kristových narodenín, alebo má úplne iné pozadie?
Nespočetné množstvo kníh a dejinopiscov nám oznamuje, že s Vianocami súvisiace tradície skutočne nemajú nič spoločné s Kristom, alebo s biblickým kresťanstvom. Ba čo viac, dnes už aj v kresťanských kruhoch často priznajú a zdôrazňujú túto skutočnosť a napísali niekoľko kníh s touto tematikou. Jednou takou knihou je napr. kniha jedného kazateľa Episkopálnej cirkvi, Earla Counta s názvom: 4000 Years of Christmas: a Gift From the Ages (1997), 4000 rokov Vianoc: dar z predošlých vekov. V tejto knihe spisovateľ dopodrobna predstavuje súvislosti medzi tradíciami spojenými s vianociami a zvykmi pochádzajúcimi z pravekého Babylona. Opisuje napríklad, že dávanie darčekov v dvanásty vianočný deň pochádza z obľúbeného pohanského babylonského zvyku a dostalo sa do kresťanských vianočných tradícií. Kniha poukazuje aj nato, že imelo, (mistletoe) v anglosaskom svete tak veľmi dôležitý a obľúbený prvok svätenia Vianoc, bolo náboženským predmetom mistérii druidov. A svätenie dvadsiateho piateho dňa decembra je všeobecne známe, že má oveľa bližšie k na tento deň pripadajúcemu sviatku Saturnálie rimanov, ako k narodeninám Kristovým, Ktorý na základe biblických signálov sa narodil niekedy na začiatku jesene.
Či svätila Vianoce skorá cirkev?
V Novej Zmluve ani na jednom mieste nenachádzame signály o tom, žeby niekedy Kristove narodeniny učeníci, alebo raná cirkev svätila.
Ba čo viac, v treťom storočí, keď charakter cirkvi sa už vo veľkej miere zmenil, aj vtedy ešte vo veľkom sa polemizovalo o tom, či existencia Vianoc je opodstatnená. Napríklad katolícky teológ Origénes vyhlásil, že svätenie Vianoc je hriechom, lebo veľmi hlboko je pohanského pôvodu.
Kresťania od začiatku to mali veľmi ťažké, keď chceli udržať svoju vieru čistú od zvyklostí okolitého pohanského sveta. Korint z prvého storočia napr. bol plný polyteistických náboženstiev a pohanských náboženských úkonov. V korintských kostoloch bolo zaužívané požívanie kostolných prostitútok, rituálna sexualita, a ich kňazi ochotne obetovali rímskym, gréckym a babylonským bohom. Pre opravdových kresťanov pohanské zvyky boli a ostali vždy neprijateľné.
Apoštol Pavol upozorňuje korintských kresťanov práve nato , aby sa zachovali čistí od týchto pohanských tradícií, lebo tie ich zaradia do tábora obcujúcich zo Satanom.
I Korintským 10,19-22 Čo teda hovorím? Že azda obetované modlám je niečo? Alebo že modla je niečo? Ale že to, čo pohania zabíjajúc obetujú, obetujú démonom a nie Bohu. A nechcel by som, aby ste vy boli účastníkmi démonov. Nemôžete piť kalich Pánov i kalich démonov. Nemôžeme mať účasť na stole Pánovom i na stole démonov. Alebo či popudzujeme Pána k hnevu?
Apoštol tu vyhlasuje, že ten, kto sa zúčastní na pohanských náboženských zvyklostiach, ten má účasť na stole démonov. Keď sa raz už očistili od pohanstva, potom majú mať účasť na Hospodinovom stole a s ním byť v spoločenstve. Buď - alebo, a nie aj to, aj to. To je neodškriepiteľné, že Pavol neodsudzoval len niektoré pohanské zvyklosti a praktiká, ale všetky.
Pre raných kresťanov samozrejme nebola neznáma oslava rímskej pravekej Saturnálie, čo pohania zachovávali v posledných dňoch decembra, na počesť Saturna, boha poľnohospodárstva. Niekoľko pohanských náboženstiev robilo festivaly v tomto období zimného slnovratu severnej pologule, keď dní sú najkratšie, a svojim bohom lahodili festivalmi, aby vrátili slnko a ukončili zimné obdobie. Na mnohých miestach aj v dnešnej dobe je ešte zvykom rozlúčka so zimou.
Súčasťou osláv rímskej Saturnálie bolo prehnané objedanie sa a pitie až do nemoty, a veľa iných praktík, ktoré boli v ostrom protiklade s Kristovým učením. A napriek tomu, tento sviatok po určitej dobe pod menom Vianoce sa stal známym kresťanským sviatkom. Čo bolo príčinou tejto zmeny, ktorá zmenila pohanské zvyky odmietajúci postoj raných kresťanov v radách neskorších kresťanov? Ako, že prijali a začali nakoniec ochotne zachovávať tie praktiká, pred ktorými pred časom apoštol Pavol vystríhal veriacich, a to všetko robili v mene Kristovom?
Už aj na skorých kresťanov bol vyvinutý neuveriteľne silný pohanský tlak, preto nie bez príčiny ich upozorňoval apoštol, že nemôžu miešať úctu k Bohu pohanskými prvkami. Ale ako obrovskou rýchlosťou rástol počet členov cirkvi, tým viac rástol počet tých, ktorí sa obrátili len formálne a prijali kresťanskú vieru, ale sa nechceli vzdať svojich pohanských zvykov, ktoré sa pomocou tradícií v nich hlboko udomácnili. A popri tom pre pohanov Saturnália bola sviatkom pôžitkov a radostí, ktorého sa nemienili vzdať.
Skutoční, praví kresťania hlboko odsudzovali a považovali za odporné to extrémami plné svätenie nejakému – aj tak neexistujúcemu – pohanskému bohovi. Kresťania od začiatku museli bojovať tvrdý boj, ale boli odhodlaní povolať k pravde týchto hýriacich rímskych pohanov.
V tejto dobe už stále väčšie množstvo prichádzajúcich rozširovalo rady kresťanstva, ale cirkevných otcov čoskoro vystrašilo to spoznanie, že kresťanstvo je pod inváziou pohanských zvyklostí. Popularita svätenia Saturnálie bola taká silná, že stále väčšie davy prichádzajúcich jednoducho to neboli schopné zo seba striasť. Cirkev to najprv zakázala, ale to nepomohlo. To bolo tak, ako je to s riekou, ktorá narazí na neprekonateľný odpor. Prekážku, ktorú nemôže prekonať, jednoducho obíde a pokračuje ďalej v svojej ceste. Saturnália sa nedala ani zakázať, ani odstrániť.
Prečo svätia v deň 25. decembra?
Cirkev sa rozhodla za 25. december, čo určili, ako dátum Kristovho narodenia, lebo tento dátum je dňom rímskej Brumálie, tesne po Saturnálii. Kristove narodeniny na základe popisu okolností Biblie v tejto dobe nemohli byť.
A tento deň mal ešte jednu "výhodu", lebo je totožný s dňom veľkého festivalu Mitraizmu, s dňom perzského boha slnka. Tento deň cisár Aurélianus v roku 274 n.l. vyhlásil za deň neprekonateľného slnka. Bolo len otázkou času, a narodeniny Božieho Syna sa stali nerozlíšiteľné od sviatku boha slnka, pre niekoľko stotisíc, kresťanstvo prijatých ľudí v rímskej ríše.
Namiesto toho, čo, ako Kristov ľud, mali zotrvať v pravde, priniesť a predstaviť zmeny tomuto svetu, tento pohanský svet zmenil takzvané kresťanstvo na svoj obraz. Kresťanstvo bolo zmenené na obraz toho sveta, ktorý mali oni zmeniť a obrátiť.
Dr. Count vo svojom diele spomína aj výsledky tejto zmeny: podľa listu z roku 742 Svätý Bonifác sa sťažuje pápežovi Zakariášovi, že pôžitky naháňajúci zlý príklad rímskych kresťanov znehodnocuje jeho misijnú prácu medzi pohanskými Frankami a Alemánmi. Frankovia a Alemáni boli pred prijatím kresťanstva, ale odstrašili ich prehnané karnevaly a hýrenia rímskych kresťanov.
"Keď sa Bonifác pokúsil obmedzovať aj u nich sa rozmáhajúce prechmaty, dostal odpoveď, že tieto isté praktiká videli aj v Ríme, v tieni baziliky Svätého Petra. Vo svojom dopise na odpoveď pápež Zakariáš potupne priznal, že Rimania sa skutočne chovajú mimoriadne zle počas vianočných sviatkov."(strana 53)
Tradície vyvíjajúce sa v priebehu stáročí
V nasledovných storočiach Vianoce ďalej "bohatli" takými germánskymi, škandinávskymi a keltskými pohanskými tradíciami, ako ozdobovanie večne zelených stromov, vyvešania vencov a imela, atď. V stredovekej Európe aj naďalej ostali prehnané, Saturnáliu charakterizujúce oslavy počas vianočných sviatkov.
Dr. Penne Restad vo svojej knihe "Dejiny Vianoc v Amerike" spomína morálne problémy sa vynárajúce s týmito sviatkami medzi americkými kresťanmi: "Podľa niektorých členov kňazstva padlé ľudstvo potrebuje jedno radostné obdobie, aj vtedy, keď padajú do extrémov, ak ich vedú kresťanské cnosti. Podľa názoru iných, treba odstrániť všetky tie pohanské tradície, ktoré sa nalepili na tento sviatok. Menej praktický kresťania zas boli pobúrení a protestovali proti všetkým cirkvou plánovaným zákonom, a všetkým, čo by obmedzovalo alebo zrušilo zvyky viažuce sa na sviatky. Cirkev si zachovala tú nádej, že svätosť sviatkov nakoniec zvíťazí, a prv, či neskôr sa očistí, tak isto, ako aj niekdajší pohania zanechali svoje zvyky, keď sa stali kresťanmi." (strana 6)
Je to smutné, ale sa to nikdy nestalo. Po stredoveku niektoré protestantské kruhy sa pokúsili zreformovať aj Vianoce, ale nepriniesli skutočné zmeny. Anglický puritáni tvrdo bojovali proti zachovávaniu Vianoc, oni ich nepovažovali za kresťanské sviatky. A v americkom štáte Massachausets aj zakázali v roku 1659, ale toto rozhodnutie sa ukázalo ako nepopulárne, preto ho zrušili v roku 1681.
Kresťania modernej doby sa skôr trápia nad tou myšlienkou, že – údajné – narodeniny Božieho Syna sa stali obeťou konzumnej spoločnosti, kde rôzne obchody sponzorujú vianočné demonštrácie a parády na čele s Mikulášom, z čoho vysielanie je prerušované v niekoľko minútových intervaloch reklamami. Je faktom, že v konzumnej spoločnosti vianočné obdobie je najrušnejším obdobím roka, obchodne sa stalo jeho najdôležitejším úsekom, a tak úcta voči Bohu sa dostala hlboko do úzadia. Možno niektorí by mali radšej také Vianoce, kde v popredí nie sú obchodné záujmy. Ale buďme si úprimní, lebo problém ani nie je tak s vianočnými obchodmi, ako s Vianocami samými.
Pre takzvaných kresťanov je dnes veľkou dilemou, ako vrátiť Krista do epicentra Vianoc? Vianoce sa do takej mieri stali súčasťou západného kultúrneho sveta, že to pre bežného človeka ani nie je možné usmerniť do správnej perspektívy. Zbytočne hovoria fakty za seba. Kristus sa nenarodil, ani sa nemohol narodiť 25.-ého decembra. Apoštolovia odsúdili zachovávanie pohanských rituálov, a ich praktiká nedovoľovali v rámci kresťanstva, a vystríhali kresťanov z nebezpečenstva takéhoto konania. Skorá cirkev nezachovávala Kristove narodeniny v žiadny deň. Kristove narodeniny stanovili na deň 25. decembra preto, lebo to je deň rímskych pohanských sviatkov Brumálie a Saturnálie na počesť pohanského boha Saturna, a dňom narodenín Mitrasa, perzského boha slnka.
Na Vianoce sa viažuce zvyky, ako je ozdobovanie stromov, rozdávanie darov, ovenčenie dverí a Mikuláš, ani jeden z nich nemá biblický pôvod, ale sú pozostatkami z prastarých pohanských náboženských praktík. Vianoce boli sprevádzané cez stáročie obžerstvom a opilstvom, zábavami a dnes majú skôr obchodný charakter, otravovanie rodičov deťmi o darčeky, ako spomienkový na Ježiša Krista.)
Read more: http://www.dolezite.sk/Pohansky-povod-V ... z2oVYygKhN
Dátum 25. december je tradičný a pravdepodobne nepredstavuje skutočný historický dátum narodenia Ježiša Krista. 25. december je ako cirkevný sviatok po prvýkrát doložený vo Filokalovom kalendári z roku 354, ktorý čerpal z rímskych prameňov ("Depositio Martyrum") z roku 336. Pôvod tohto dátumu je sporný. Často sa poukazuje na možnú súvislosť s rímskym sviatkom slnečného božstva, tzv. Dies Natalis Solis Invicti - Sviatok zrodenia nepremožiteľného slnka - ktorý sa tiež slávil 25. decembra a prekrýval sa s tradičným dátumom zimného slnovratu. Aj niektorí raní kresťanskí autori spájali narodenie Krista so sviatkom znovuzrodenia slnka.
Každý rok koncom roka prichádza k nám obdobie rôznych zvykov a tradícií. Zvlášť v západných kultúrnych kruhoch - ale prakticky na celom svete – v tejto dobe je zvykom vyzdobovanie smrekov, jedlí, rozdávanie darčekov a vykonávanie určitých náboženských rituálov. Niektoré národy majú špeciálne, len ich charakterizujúce zvyky a tradície na toto obdobie. V jednom ale sú si podobní: každý zo zvyklostí, ktoré sa viažu na Vianoce, majú praveký pôvod, síce nábožensky ladený, ale pochádzajúci a zakladajúci sa na ľudských tradíciách. Väčšina ľudí ani nepozná pôvod svätenia Vianoc a možno by aj boli prekvapení, keby sa o tom niekde dozvedeli. Koľko ľudí asi môže vedieť, že v minulosti boli takí kresťania, ktorí odmietali, ba čo viac, aj zakázali svätenie Vianoc dlhú dobu? Na niektorých z amerických kolónií napr. doslovne aj v zákone zakázali svätenie Vianoc určitú dobu od roku 1659. Samozrejme to už dnešného človeka ani nezaujíma.
Duch Vianoc v tej dobe úplne presiakne náladu ľudí. Zvončeky saní, príprava stromčekov a spomínanie Mikuláša deťom, ktorý prichádza na saniach ťahanými sobmi a rozdáva darčeky "dobrým" deťom, to všetko je obľúbenou súčasťou tohto obdobia. Aj to je prijatým faktom, že pre ľudí oslavujúce Vianoce tieto mytológiou podložené ľudské tradície, ozdoby, do krajnosti prehnané nákupy a spolu s tým súvisiace zisky znamenajú viac, ako narodenie Ježiša Krista, jeho osobnosť, alebo jeho odkaz. O kom vlastne údajne tento sviatok hovorí. Ironicky v katolíckych kostoloch, ale aj v iných "kresťanských" zboroch dôležito upozornia "veriacich", že by sa patrilo v tomto roku Krista vrátiť do epicentra Vianoc. Už sa stala frázou tá z rečníckeho pultu znejúca výzva: "Tieto Vianoce nech sa stanú sviatkom Kristových narodenín."
Položme si ale oprávnenú otázku: či tento sviatok skutočne slúži na pamiatku Kristových narodenín, alebo má úplne iné pozadie?
Nespočetné množstvo kníh a dejinopiscov nám oznamuje, že s Vianocami súvisiace tradície skutočne nemajú nič spoločné s Kristom, alebo s biblickým kresťanstvom. Ba čo viac, dnes už aj v kresťanských kruhoch často priznajú a zdôrazňujú túto skutočnosť a napísali niekoľko kníh s touto tematikou. Jednou takou knihou je napr. kniha jedného kazateľa Episkopálnej cirkvi, Earla Counta s názvom: 4000 Years of Christmas: a Gift From the Ages (1997), 4000 rokov Vianoc: dar z predošlých vekov. V tejto knihe spisovateľ dopodrobna predstavuje súvislosti medzi tradíciami spojenými s vianociami a zvykmi pochádzajúcimi z pravekého Babylona. Opisuje napríklad, že dávanie darčekov v dvanásty vianočný deň pochádza z obľúbeného pohanského babylonského zvyku a dostalo sa do kresťanských vianočných tradícií. Kniha poukazuje aj nato, že imelo, (mistletoe) v anglosaskom svete tak veľmi dôležitý a obľúbený prvok svätenia Vianoc, bolo náboženským predmetom mistérii druidov. A svätenie dvadsiateho piateho dňa decembra je všeobecne známe, že má oveľa bližšie k na tento deň pripadajúcemu sviatku Saturnálie rimanov, ako k narodeninám Kristovým, Ktorý na základe biblických signálov sa narodil niekedy na začiatku jesene.
Či svätila Vianoce skorá cirkev?
V Novej Zmluve ani na jednom mieste nenachádzame signály o tom, žeby niekedy Kristove narodeniny učeníci, alebo raná cirkev svätila.
Ba čo viac, v treťom storočí, keď charakter cirkvi sa už vo veľkej miere zmenil, aj vtedy ešte vo veľkom sa polemizovalo o tom, či existencia Vianoc je opodstatnená. Napríklad katolícky teológ Origénes vyhlásil, že svätenie Vianoc je hriechom, lebo veľmi hlboko je pohanského pôvodu.
Kresťania od začiatku to mali veľmi ťažké, keď chceli udržať svoju vieru čistú od zvyklostí okolitého pohanského sveta. Korint z prvého storočia napr. bol plný polyteistických náboženstiev a pohanských náboženských úkonov. V korintských kostoloch bolo zaužívané požívanie kostolných prostitútok, rituálna sexualita, a ich kňazi ochotne obetovali rímskym, gréckym a babylonským bohom. Pre opravdových kresťanov pohanské zvyky boli a ostali vždy neprijateľné.
Apoštol Pavol upozorňuje korintských kresťanov práve nato , aby sa zachovali čistí od týchto pohanských tradícií, lebo tie ich zaradia do tábora obcujúcich zo Satanom.
I Korintským 10,19-22 Čo teda hovorím? Že azda obetované modlám je niečo? Alebo že modla je niečo? Ale že to, čo pohania zabíjajúc obetujú, obetujú démonom a nie Bohu. A nechcel by som, aby ste vy boli účastníkmi démonov. Nemôžete piť kalich Pánov i kalich démonov. Nemôžeme mať účasť na stole Pánovom i na stole démonov. Alebo či popudzujeme Pána k hnevu?
Apoštol tu vyhlasuje, že ten, kto sa zúčastní na pohanských náboženských zvyklostiach, ten má účasť na stole démonov. Keď sa raz už očistili od pohanstva, potom majú mať účasť na Hospodinovom stole a s ním byť v spoločenstve. Buď - alebo, a nie aj to, aj to. To je neodškriepiteľné, že Pavol neodsudzoval len niektoré pohanské zvyklosti a praktiká, ale všetky.
Pre raných kresťanov samozrejme nebola neznáma oslava rímskej pravekej Saturnálie, čo pohania zachovávali v posledných dňoch decembra, na počesť Saturna, boha poľnohospodárstva. Niekoľko pohanských náboženstiev robilo festivaly v tomto období zimného slnovratu severnej pologule, keď dní sú najkratšie, a svojim bohom lahodili festivalmi, aby vrátili slnko a ukončili zimné obdobie. Na mnohých miestach aj v dnešnej dobe je ešte zvykom rozlúčka so zimou.
Súčasťou osláv rímskej Saturnálie bolo prehnané objedanie sa a pitie až do nemoty, a veľa iných praktík, ktoré boli v ostrom protiklade s Kristovým učením. A napriek tomu, tento sviatok po určitej dobe pod menom Vianoce sa stal známym kresťanským sviatkom. Čo bolo príčinou tejto zmeny, ktorá zmenila pohanské zvyky odmietajúci postoj raných kresťanov v radách neskorších kresťanov? Ako, že prijali a začali nakoniec ochotne zachovávať tie praktiká, pred ktorými pred časom apoštol Pavol vystríhal veriacich, a to všetko robili v mene Kristovom?
Už aj na skorých kresťanov bol vyvinutý neuveriteľne silný pohanský tlak, preto nie bez príčiny ich upozorňoval apoštol, že nemôžu miešať úctu k Bohu pohanskými prvkami. Ale ako obrovskou rýchlosťou rástol počet členov cirkvi, tým viac rástol počet tých, ktorí sa obrátili len formálne a prijali kresťanskú vieru, ale sa nechceli vzdať svojich pohanských zvykov, ktoré sa pomocou tradícií v nich hlboko udomácnili. A popri tom pre pohanov Saturnália bola sviatkom pôžitkov a radostí, ktorého sa nemienili vzdať.
Skutoční, praví kresťania hlboko odsudzovali a považovali za odporné to extrémami plné svätenie nejakému – aj tak neexistujúcemu – pohanskému bohovi. Kresťania od začiatku museli bojovať tvrdý boj, ale boli odhodlaní povolať k pravde týchto hýriacich rímskych pohanov.
V tejto dobe už stále väčšie množstvo prichádzajúcich rozširovalo rady kresťanstva, ale cirkevných otcov čoskoro vystrašilo to spoznanie, že kresťanstvo je pod inváziou pohanských zvyklostí. Popularita svätenia Saturnálie bola taká silná, že stále väčšie davy prichádzajúcich jednoducho to neboli schopné zo seba striasť. Cirkev to najprv zakázala, ale to nepomohlo. To bolo tak, ako je to s riekou, ktorá narazí na neprekonateľný odpor. Prekážku, ktorú nemôže prekonať, jednoducho obíde a pokračuje ďalej v svojej ceste. Saturnália sa nedala ani zakázať, ani odstrániť.
Prečo svätia v deň 25. decembra?
Cirkev sa rozhodla za 25. december, čo určili, ako dátum Kristovho narodenia, lebo tento dátum je dňom rímskej Brumálie, tesne po Saturnálii. Kristove narodeniny na základe popisu okolností Biblie v tejto dobe nemohli byť.
A tento deň mal ešte jednu "výhodu", lebo je totožný s dňom veľkého festivalu Mitraizmu, s dňom perzského boha slnka. Tento deň cisár Aurélianus v roku 274 n.l. vyhlásil za deň neprekonateľného slnka. Bolo len otázkou času, a narodeniny Božieho Syna sa stali nerozlíšiteľné od sviatku boha slnka, pre niekoľko stotisíc, kresťanstvo prijatých ľudí v rímskej ríše.
Namiesto toho, čo, ako Kristov ľud, mali zotrvať v pravde, priniesť a predstaviť zmeny tomuto svetu, tento pohanský svet zmenil takzvané kresťanstvo na svoj obraz. Kresťanstvo bolo zmenené na obraz toho sveta, ktorý mali oni zmeniť a obrátiť.
Dr. Count vo svojom diele spomína aj výsledky tejto zmeny: podľa listu z roku 742 Svätý Bonifác sa sťažuje pápežovi Zakariášovi, že pôžitky naháňajúci zlý príklad rímskych kresťanov znehodnocuje jeho misijnú prácu medzi pohanskými Frankami a Alemánmi. Frankovia a Alemáni boli pred prijatím kresťanstva, ale odstrašili ich prehnané karnevaly a hýrenia rímskych kresťanov.
"Keď sa Bonifác pokúsil obmedzovať aj u nich sa rozmáhajúce prechmaty, dostal odpoveď, že tieto isté praktiká videli aj v Ríme, v tieni baziliky Svätého Petra. Vo svojom dopise na odpoveď pápež Zakariáš potupne priznal, že Rimania sa skutočne chovajú mimoriadne zle počas vianočných sviatkov."(strana 53)
Tradície vyvíjajúce sa v priebehu stáročí
V nasledovných storočiach Vianoce ďalej "bohatli" takými germánskymi, škandinávskymi a keltskými pohanskými tradíciami, ako ozdobovanie večne zelených stromov, vyvešania vencov a imela, atď. V stredovekej Európe aj naďalej ostali prehnané, Saturnáliu charakterizujúce oslavy počas vianočných sviatkov.
Dr. Penne Restad vo svojej knihe "Dejiny Vianoc v Amerike" spomína morálne problémy sa vynárajúce s týmito sviatkami medzi americkými kresťanmi: "Podľa niektorých členov kňazstva padlé ľudstvo potrebuje jedno radostné obdobie, aj vtedy, keď padajú do extrémov, ak ich vedú kresťanské cnosti. Podľa názoru iných, treba odstrániť všetky tie pohanské tradície, ktoré sa nalepili na tento sviatok. Menej praktický kresťania zas boli pobúrení a protestovali proti všetkým cirkvou plánovaným zákonom, a všetkým, čo by obmedzovalo alebo zrušilo zvyky viažuce sa na sviatky. Cirkev si zachovala tú nádej, že svätosť sviatkov nakoniec zvíťazí, a prv, či neskôr sa očistí, tak isto, ako aj niekdajší pohania zanechali svoje zvyky, keď sa stali kresťanmi." (strana 6)
Je to smutné, ale sa to nikdy nestalo. Po stredoveku niektoré protestantské kruhy sa pokúsili zreformovať aj Vianoce, ale nepriniesli skutočné zmeny. Anglický puritáni tvrdo bojovali proti zachovávaniu Vianoc, oni ich nepovažovali za kresťanské sviatky. A v americkom štáte Massachausets aj zakázali v roku 1659, ale toto rozhodnutie sa ukázalo ako nepopulárne, preto ho zrušili v roku 1681.
Kresťania modernej doby sa skôr trápia nad tou myšlienkou, že – údajné – narodeniny Božieho Syna sa stali obeťou konzumnej spoločnosti, kde rôzne obchody sponzorujú vianočné demonštrácie a parády na čele s Mikulášom, z čoho vysielanie je prerušované v niekoľko minútových intervaloch reklamami. Je faktom, že v konzumnej spoločnosti vianočné obdobie je najrušnejším obdobím roka, obchodne sa stalo jeho najdôležitejším úsekom, a tak úcta voči Bohu sa dostala hlboko do úzadia. Možno niektorí by mali radšej také Vianoce, kde v popredí nie sú obchodné záujmy. Ale buďme si úprimní, lebo problém ani nie je tak s vianočnými obchodmi, ako s Vianocami samými.
Pre takzvaných kresťanov je dnes veľkou dilemou, ako vrátiť Krista do epicentra Vianoc? Vianoce sa do takej mieri stali súčasťou západného kultúrneho sveta, že to pre bežného človeka ani nie je možné usmerniť do správnej perspektívy. Zbytočne hovoria fakty za seba. Kristus sa nenarodil, ani sa nemohol narodiť 25.-ého decembra. Apoštolovia odsúdili zachovávanie pohanských rituálov, a ich praktiká nedovoľovali v rámci kresťanstva, a vystríhali kresťanov z nebezpečenstva takéhoto konania. Skorá cirkev nezachovávala Kristove narodeniny v žiadny deň. Kristove narodeniny stanovili na deň 25. decembra preto, lebo to je deň rímskych pohanských sviatkov Brumálie a Saturnálie na počesť pohanského boha Saturna, a dňom narodenín Mitrasa, perzského boha slnka.
Na Vianoce sa viažuce zvyky, ako je ozdobovanie stromov, rozdávanie darov, ovenčenie dverí a Mikuláš, ani jeden z nich nemá biblický pôvod, ale sú pozostatkami z prastarých pohanských náboženských praktík. Vianoce boli sprevádzané cez stáročie obžerstvom a opilstvom, zábavami a dnes majú skôr obchodný charakter, otravovanie rodičov deťmi o darčeky, ako spomienkový na Ježiša Krista.)
Read more: http://www.dolezite.sk/Pohansky-povod-V ... z2oVYygKhN