„A čo keby ti Simon RKC, ako tvoj stlp pravdy povedala, aby si zobral meč a išiel oslobodiť svätú zem, Jeruzalem a pod. Aby si išiel a pozatýkal všetkých neveriacich v učenie RKC,...“
Odpúšťam vám vašu neznalosť historických faktov.
Čítajte:
http://www.inky.sk/Viera/Prednasky/Stre ... oznate.dpf
http://www.inky.sk/Viera/Prednasky/Kato ... oplnok.dpf
„aby si šiel a spálil všetky národné Biblie a pod.“
V minulosti mali laici zakázané čítať Bibliu.
Poďme si to overiť. Keď počujeme pojem „biblický kresťan", len málokto si pod ním predstaví katolíka. Pritom nikto iný nemá väčšie právo tento pojem používať, pretože Biblia je katolícka kniha, napísaná pre katolíkov a neomylne ju vykladá iba učiteľská autorita Katolíckej cirkvi, ktorú jej zveril Ježiš.
Prečo potom máme tendenciu pokladať Bibliu za „protestantskú"? Možno preto, že protestantskí reformátori šestnásteho storočia vyhlásili Bibliu za svoju vieroučnú autoritu. Odmietli učiteľskú autoritu Cirkvi, a tak už o otázkach viery nerozhodovali pomocou Písma a Tradície, ale iba podľa samotného Písma - a to aj napriek tomu, že tento princíp je sám osebe nebiblický. A pretože ľudská povaha je taká, aká je, reakciou mnohých katolíkov na tieto protestantské vyhlásenia bolo podceňovanie Biblie, ponechávali ju pre „expertov" a cirkevných predstaviteľov, zatiaľ čo protestanti, ktorí zavrhli omšu, obrátili sa na Bibliu ako na zdroj každodennej duchovnej potravy.
Niektorí ľudia si myslia, že tento anomálny postoj podporovala Cirkev. Je to bežný omyl, ktorého sa dopúšťajú aj nekatolíci, dá sa však ľahko vyvrátiť. Môžeme sa vrátiť späť k encyklike pápeža Pia XII. z roku 1943, ktorá podnecuje k štúdiu Biblie. Tento dokument nachádzame na začiatku mnohých vydaní katolíckych Biblií a doslova v ňom prosí katolíkov, aby sa ponorili do Písma. Ešte staršia encyklika pápeža Leva XIII. z roku 1893 o štúdiu Biblie dokazuje, že úplný katolík je biblický katolík. Aj keď sme zašli takto ďaleko, stále je to iba storočie. My však môžeme ísť ešte ďalej. Už od najstarších čias pápeži a koncily, svätci a teológovia vyzývali k čítaniu Biblie.
Nanešťastie však zmätok šestnásteho storočia tento pohľad na štúdium Biblie zahmlil.
Jedným z obvinení, vznášaným dlhé roky proti Cirkvi, bolo, že Cirkev priväzovala Bibliu na reťaz, údajne aby zabránila ľuďom v prístupe k nej. Katolíci aj protestanti sú rovnako prekvapení, keď sa dozvedia, že Cirkev skutočne Bibliu priväzovala na reťaz - dôvod však bol presne opačný. V stredoveku a v prvých rokoch po vynáleze kníhtlače boli Biblie vzácne a veľmi drahé. Každý kus sa prepisoval ručne a mnohé majú na svojich stránkach umeleckú výzdobu. Jedna Biblia mohla stáť v prepočte na dnešnú menu aj desaťtisíc dolárov. Mestá často vlastnili iba jedinú knihu a touto knihou bola práve Biblia.
Táto Biblia sa nachádzala vo farských kostoloch a pretože bola priviazaná k stolu, bola prístupná všetkým laikom, podobne ako sú dnes všetkým prístupné telefónne zoznamy, priviazané retiazkou v telefónnych búdkach. Priväzuje reklamná agentúra Zlaté stránky, aby sa k nim nikto nedostal? Práve naopak - aby boli k dispozícii čo najviac ľuďom. Presne tak isto to bolo aj s Bibliou. Zaujímavosťou je, že po anglickej reformácii bola Biblia priviazaná aj v kostoloch, ktoré ju predtým verejne neponúkali. Takže ak obviňujeme katolícku hierarchiu, že priväzovali Bibliu, mali by sme rovnako obviniť aj protestantské. V skutočnosti by sme ich však obe mali chváliť, a nie obviňovať.
Veľa ľudí sa domnieva, že Luther prvý sprístupnil Bibliu v reči ľudu a že Biblia sa vydávala v latinčine, aby ju laici nemohli používať. Je to dvojnásobná chyba. Nová katolícka encyklopédia poznamenáva: „Nebola núdza o prvé preklady Biblie do nemeckého jazyka." Ak budeme počítať iba tlačené verzie (Johann Gutenberg, katolík, vyrobil prvú tlačenú verziu Biblie s cirkevným schválením roku 1455; Luther sa narodil roku 1483), osemnásť nemeckých prekladov celej Biblie sa objavilo pred zverejnením Lutherových deväťdesiatich piatich téz (1517), ktorými dal najavo svoj odpad od Ríma. Prvý z týchto prekladov bol vytlačený roku 1466. Prvý tlačený flámsky preklad sa objavil roku 1477. Dva talianske preklady boli vydané roku 1471. Katalánsky preklad vyšiel roku 1478. Prvá tlačená poľská Biblia uzrela svetlo sveta roku 1516, teda rok pred zverejnením Lutherových téz. Najstaršia anglická tlačená Biblia pochádza z roku 1525.
Uvedomte si však, že toto všetko sú tlačené preklady celej Biblie. Tlačené preklady len niektorých jej kníh vyšli o niečo skôr a ručne písané preklady celej Biblie alebo jednotlivých kníh sa objavili v lokálnych jazykoch o storočia skôr.
Najstarším predchodcom Biblie v angličtine je parafráza Genesis, napísaná okolo roku 670 Caedomonom v anglosaskom jazyku. Béda Ctihodný, ktorý zomrel roku 735, preložil do anglosaského jazyka Jánovo evanjelium. Existuje niekoľko prekladov Biblie v stredovekej angličtine, jazyku, v ktorom Geoffrey Chaucer napísal svoje Canterburské poviedky. Najlepšou knihou zaoberajúcou sa touto témou, ktorá sa už nedá kúpiť, stojí však za to ísť ju pohľadať do knižnice, je kniha od pátra Hugha Popea Anglické verzie Biblie (English Versions of the Bible).
Rovnakou chybou, ako si myslieť, že Luther prvý preložil Bibliu do reči ľudu (nestihol to o takmer tisícročie), je myslieť si, že Biblia sa vydávala v latinčine, aby ju nemohli čítať obyčajní ľudia. Až do devätnásteho storočia vedel každý vzdelaný človek na západe čítať po latinsky a v časoch reformácie skoro každý, kto vedel vôbec čítať, bol schopný čítať po latinsky. Latinčina tak bola ešte dlho po Lutherovi živým jazykom, ktorý sa používal tak v Cirkvi, ako aj v diplomacii či v literatúre. Samuel Johnson, ktorý zomrel roku 1784, napísal veľa krásnych básní v latinčine, a nikto ho preto nepovažoval za staromódneho. Pretože takmer všetci čitatelia ovládali latinčinu, vydávanie Biblie v latinčine nebolo nijakým problémom a už vôbec to nebránilo šíreniu Písma.
(Karl Keating: Čomu skutočne veria katolíci)
„...musím reagovať na tvoj príspevok, ktorý sa snaží presvedčiť, že autorita cirkvi je nadradená Písmu. Nie je.“
To ty by si mal dokázať, že autorita Písma je nadradená Cirkvi. Lebo v Biblii tvoja premisa zapísaná nie je. Veríš len tradícii protestantizmu, ktorou je učenie o sola scriptura. Ľudská tradícia, ktorá prekrúca Božie Slovo! Vznikla až v 16. storočí. To je hlavný rozdiel medzi tradíciami „cirkví“ protestantov a Katolíckej cirkvi. Pretože jej tradície možno vystopovať až k apoštolom!
Tak sa pozrime do Biblie, čo hovorí o autorite Cirkvi:
Mt 10:40
Kto vás prijíma, mňa prijíma. A kto prijíma mňa, prijíma toho, ktorý ma poslal.
Ak odmietaš nástupcov apoštolov, odmietaš Krista a Boha Otca.
Mt16:17
Ježiš mu povedal: „Blahoslavený si, Šimon, syn Jonášov, lebo ti to nezjavilo telo a krv, ale môj Otec, ktorý je na nebesiach. 18 A ja ti hovorím: Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu. 19 Tebe dám kľúče od nebeského kráľovstva: čo zviažeš na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažeš na zemi, bude rozviazané v nebi.“
Peter má autoritu zväzovať a rozväzovať.
Mt18:15
Keď sa tvoj brat prehreší proti tebe, choď a napomeň ho medzi štyrmi očami. Ak ťa počúvne, získal si svojho brata. 16 Ak ťa nepočúvne, priber si ešte jedného alebo dvoch, aby bola každá výpoveď potvrdená ústami dvoch alebo troch svedkov. 17 Keby ani ich nepočúvol, povedz to cirkvi. A keby ani cirkev nechcel poslúchnuť, nech ti je ako pohan a mýtnik. 18 Veru, hovorím vám: Čo zviažete na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažete na zemi, bude rozviazané v nebi.
Sme povinní počúvať Cirkev, ktorá má právo vylúčiť heretika zo svojich radov, zväzovať a rozväzovať. V protestantskom svete však cirkev nemá žiadnu moc, lebo keď protestanta vylúčia zo zboru, nájde si iný alebo si založí nový, alebo nie je v žiadnom, ale stále sa považuje za úd neviditeľnej cirkvi.
Jn17:20
No neprosím len za nich, ale aj za tých, čo skrze ich slovo uveria vo mňa, 21 aby všetci boli jedno, ako ty, Otče vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás, aby svet uveril, že si ma ty poslal. 22 A slávu, ktorú si ty dal mne, ja som dal im, aby boli jedno, ako sme my jedno - 23 ja v nich a ty vo mne. Nech sú tak dokonale jedno, aby svet spoznal, že si ma ty poslal a že ich miluješ tak, ako miluješ mňa.
Prosba nášho Pána za jednotu Cirkvi. Katolícka cirkev jednotná je vďaka nástupcom apoštolov, ktorí podľa príkazu Pána strážia čistotu apoštolského podania. Protestantský svet sa však delí na množstvo malých ostrovčekov – o jednote nemôže byť ani reč.
Jn20:22
Keď to povedal, dýchol na nich a hovoril im: „Prijmite Ducha Svätého. 23 Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané.“
Apoštoli dostali od Krista moc odpúšťať hriechy. Túto biblickú moc si nedovolí vzťahovať na seba žiaden protestantský kazateľ, no katolícky klérus áno. Kto je biblickejší?
Sk1:20
Lebo v knihe Žalmov je napísané:
"Jeho príbytok nech spustne
a nech niet nikoho, kto by v ňom býval,"
a: "Jeho úrad nech prevezme iný."
Písmo potvrdzuje existenciu apoštolskej postupnosti.
Sk15:6
Apoštoli a starší sa zišli a skúmali túto vec. 7 A keď nastala veľká hádka, vstal Peter a povedal im: "Bratia, vy viete, že Boh si ma od prvých dní vyvolil spomedzi vás, aby pohania z mojich úst počuli slovo evanjelia a uverili. 8 A Boh, ktorý pozná srdcia, vydal im svedectvo, keď im dal Ducha Svätého tak ako nám; 9 a neurobil nijaký rozdiel medzi nami a nimi, keď vierou očistil ich srdcia.
Vedúca úloha prvého pápeža v Cirkvi na prvom koncile v Jeruzaleme.
Sk15:22
Vtedy sa apoštoli a starší s celou cirkvou uzniesli, že spomedzi seba vyberú mužov a pošlú ich s Pavlom a Barnabášom do Antiochie. Boli to Júda, ktorý sa volal Barsabáš, a Sílas, poprední muži medzi bratmi. 23 Po nich poslali tento list: "Apoštoli a starší bratia pozdravujú bratov z pohanov v Antiochii, Sýrii a Cilícii. 24 Počuli sme, že vás niektorí, čo vyšli z nás, znepokojili a rozvrátili vám srdcia rečami, hoci sme ich ničím nepoverili. 25 Preto sme sa zhromaždili a jednomyseľne sme sa uzniesli, že vyberieme mužov a pošleme ich k vám s našimi drahými Barnabášom a Pavlom, 26 ľuďmi, ktorí vydali svoj život za meno nášho Pána Ježiša Krista. 27 Vyslali sme teda Júdu a Sílasa a oni vám aj ústne povedia to isté. 28 Lebo Duch Svätý a my sme usúdili, že nebudeme na vás klásť nijaké iné bremeno okrem toho nevyhnutného: 29 zdŕžať sa mäsa obetovaného modlám, krvi, udusených zvierat a smilstva. Ak sa budete tohoto chrániť, budete konať správne. Buďte zdraví!"
Autoritatívne rozhodnutie koncilu je záväzné pre každého kresťana, pretože koncil je vedený Svätým Duchom.
Rim16:17
Prosím vás, bratia, dávajte si pozor na tých, čo vyvolávajú rozbroje a pohoršenia v protive s učením, ktoré ste prijali, a vyhýbajte sa im.
Od apoštolov sme prijali katolícke učenie, o čom svedčí neexistencia protestantizmu 16 storočí.
Rim16:19
O vašej poslušnosti už vedia všetci. Preto mám z vás radosť, ale chcem, aby ste boli múdri v dobrom a neskúsení v zlom.
Poslušnosť Cirkvi je biblickou cnosťou.
1Kor1:10
Prosím vás, bratia, pre meno nášho Pána Ježiša Krista, všetci hovorte to isté, aby neboli medzi vami roztržky, ale aby ste boli dokonalí v rovnakom zmýšľaní a v rovnakom úsudku. 11 Lebo z domu Chloe mi o vás, bratia moji, oznámili, že sú medzi vami sváry. 12 Myslím na to, že každý z vás hovorí: „Ja som Pavlov“, „Ja Apollov“, „Ja zasa Kéfasov“, „A ja Kristov“. 13 Je Kristus rozdelený?
To mi pripomína rozdrobenosť a nejednotnosť protestantov – lutheránov, kalvinistov, baptistov, anabaptistov ... a 30 000 ďalších.
1Kor2:1
A ja som vám, bratia, nemohol hovoriť ako duchovným, ale ako telesným, ako nedospelým v Kristovi. 2 Mlieko som vám dával piť namiesto pevného pokrmu, lebo by ste ho neboli zniesli. Ale ani teraz ešte neznesiete, 3 lebo ste ešte stále telesní. Veď keď je medzi vami žiarlivosť a svár, to nie ste telesní a nežijete len po ľudsky?
4 Keď jeden hovorí: „Ja som Pavlov,“ a druhý: „Ja Apollov,“ či nie ste ľudia?
Niekde som čítal, že nevraživosť medzi protestantskými „cirkvami“ bola naozaj veľká, ale Katolícka cirkev svojím ekumenickým hnutím prispela k upokojeniu situácie.
1Kor4:1
Nech nás takto každý pokladá za Kristových služobníkov a správcov Božích tajomstiev. 2 A od správcov sa už vyžaduje, aby bol každý verný. 3 No mne naozaj málo záleží na tom, či ma súdite vy alebo iný ľudský súd. Ani sám seba nesúdim, 4 lebo nie som si ničoho vedomý, ale to ma neospravedlňuje. Pán je môj sudca. 5 Preto nesúďte nič predčasne, kým nepríde Pán. On osvetlí, čo je skryté v tme, a vyjaví úmysly sŕdc. Vtedy každý dostane pochvalu od Boha.
Voči nástupcom apoštolov musíme zachovávať úctu a nie ich odsudzovať! Literatúra plná nenávisti a odsudzovania katolíckeho kléru kolujúca v protestantskom svete je z tohto pohľadu antibiblická!
1Kor4:14
Toto nepíšem, aby som vás zahanbil, ale aby som vás napomenul ako svoje milované deti. 15 Veď keby ste mali hoc aj desaťtisíc vychovávateľov v Kristovi, otcov nemáte mnoho, lebo v Kristovi Ježišovi ja som vás splodil skrze evanjelium. 16 Prosím vás teda, napodobňujte ma! 17 Preto som k vám poslal Timoteja, svojho milovaného syna, verného v Pánovi; on vám pripomenie moje cesty v Kristovi, ako učím všade po všetkých cirkvách.
Pavol sa vyhlásil za otca veriacich. Tak sú našimi otcami ja ďalší verní kňazi.
1Kor4:18
Niektorí sa začali tak vyvyšovať, akoby som k vám už nemal prísť. 19 Ale prídem k vám čoskoro, ak to bude chcieť Pán, a posúdim namyslencov nie podľa ich reči, ale podľa ich moci, 20 lebo Božie kráľovstvo nespočíva v reči, ale v moci. 21 Čo chcete? Mám k vám prísť s palicou, alebo s láskou a v duchu miernosti?
Že Cirkev nemá žiadnu moc a autoritu?
1Kor5:1
Ba počuť aj o smilstve medzi vami, a o takom smilstve, o akom ani medzi pohanmi nepočuť, aby mal niekto manželku svojho otca. 2 A. vy sa ešte vystatujete namiesto toho, aby ste radšej žialili a vylúčili spomedzi seba toho, čo sa dopustil takého činu! 3 Ja som už, hoci telom vzdialený, no duchom prítomný, rozhodol ako prítomný, že toho, čo to urobil 4 treba v mene nášho Pána Ježiša, keď sa zhromaždíme, vy a môj duch, s mocou nášho Pána Ježiša, 5 vydať satanovi na záhubu tela, aby sa duch zachránil v Pánov deň.
Pavol autoritatívne mocou, ktorú zveril Cirkvi Ježiš Kristus, rozhodol vylúčiť z Cirkvi tohto hriešnika.
1Kor5:11
Ale teraz som vám napísal, aby ste sa nestýkali s tým, kto sa volá bratom a je smilník, chamtivec, modloslužobník, utŕhač, opilec alebo lupič; s takým ani nejedzte. 12 Veď prečo by som mal súdiť tých, čo sú mimo?! Vari nesúdite aj vy tých, čo sú vnútri?! 13 Lebo tých, čo sú mimo, bude súdiť Boh. Vylúčte zlého spomedzi seba!
Jednoznačné použitie Kristom zverenej autority.
2Kor8:16
Vďaka Bohu, že vložil do Títovho srdca takú istú starosť o vás. 17 Lebo nielenže výzvu prijal, ale vo svojej veľkej horlivosti sám od seba šiel k vám.18 Poslali sme s ním aj brata, ktorý si evanjeliom získal chválu vo všetkých cirkvách. 19 A nielen to, ale cirkvi ho poverili, aby nás sprevádzal pri tomto diele lásky, ktoré konáme na Pánovu slávu a na prejavenie našej ochoty; 20 pričom sa chránime, aby nám nik nemohol nič vyčítať pri týchto veľkých daroch ktoré opatrujeme.
Cirkev určuje kto bude kázať a vyučovať.
2Kor8:23
Čo sa týka Títa, on je môj spoločník a spolupracovník u vás. A naši bratia sú apoštolmi cirkví, Kristovou slávou. 24 A tak im prejavte svoju lásku a pred cirkvami im ukážte, prečo sa vami chválime.
Povinnosť veriacich mať v úcte predstavených.
2Kor13:1 T
oto už tretí raz idem k vám: každá výpoveď bude potvrdená ústami dvoch alebo troch svedkov. 2 Už som povedal a znova pripomínam, ako keď som bol druhý raz u vás, a teraz vzdialený tým, čo predtým zhrešili, i všetkým ostatným, že až zasa prídem, nebudem zhovievavý, 3 veď žiadate dôkaz, že vo mne hovorí Kristus, ktorý nie je voči vám slabý, ale má medzi vami moc. 4 Lebo aj keď bol ukrižovaný v slabosti, z Božej moci žije. Aj my sme v ňom slabí, ale z Božej moci budeme s ním žiť pre vás.
Apoštol opäť uplatňuje Kristom zverenú autoritu v Cirkvi.
2Kor13:10
A toto píšem ako vzdialený, aby som si, keď prídem, nemusel prísne počínať podľa moci, ktorú mi dal Pán na budovanie, a nie na rúcanie.
Túto moc dostal od Krista.
2Kor13:11
Napokon, bratia, radujte sa zdokonaľujte sa, povzbudzujte sa navzájom, rovnako zmýšľajte, žite v pokoji a Boh lásky a pokoja bude s vami.
Výzva na jednotu, nie rozdrobenosť.
Ef4: 1
Preto vás prosím ja, väzeň v Pánovi, aby ste žili dôstojne podľa povolania, ktorého sa vám dostalo, 2 so všetkou pokorou, miernosťou a zhovievavosťou. Znášajte sa navzájom v láske 3 a usilujte sa zachovať jednotu ducha vo zväzku pokoja. 4 Jedno je telo a jeden Duch, ako ste aj povolaní v jednej nádeji svojho povolania. 5 Jeden je Pán, jedna viera, jeden krst. 6 Jeden je Boh a Otec všetkých, ktorý je nad všetkými, preniká všetkých a je vo všetkých.
Dôležitosť jednoty, ktorú protestanti narušili.
1Tim1: 3
Keď som šiel do Macedónska, prosil som ťa, aby si zostal v Efeze a prikázal niektorým, aby neučili inak 4 a nezaoberali sa bájkami a nekonečnými rodokmeňmi, ktoré podporujú viac škriepky ako Boží plán, ktorý je vo viere. 5 Cieľom prikázania je láska vychádzajúca z čistého srdca, dobrého svedomia a úprimnej viery, 6 od čoho niektorí odbočili a dali sa na prázdne reči. 7 Chcú byť učiteľmi zákona, a nerozumejú ani tomu, čo hovoria, ani tomu, čo tvrdia.
Cirkev má moc prikázať, čo sa má učiť. Neučení nesmú vyučovať.
1Tim5: 17
Starší, ktorí sú dobrými predstavenými, zasluhujú si dvojnásobnú úctu, najmä ti, čo sa namáhajú pri slove a vyučovaní. 18 Veď Písmo hovorí: „Mlátiacemu volovi nezaviažeš papuľu“ a „Robotník si zaslúži svoju mzdu.“ 19 Proti staršiemu neprijímaj žalobu, iba ak by ju potvrdili dvaja alebo traja svedkovia. 20 Tých, čo hrešia, karhaj pred všetkými, aby sa báli aj ostatní. 21 Zaprisahávam ťa pred Bohom a Kristom Ježišom a pred vyvolenými anjelmi, aby si toto zachovával bez predpojatosti a nerobil nič, čím by si sa prikláňal k niektorej strane. 22 Na nikoho prenáhlene nevkladaj ruky a nemaj účasť na cudzích hriechoch. Zachovaj sa čistý!
Cirkevní predstavení si zasluhujú hlbokú úctu, nesmieme ich očierňovať. Starší majú právomoc v Cirkvi karhať hriešnikov a hockoho vysväcovať za kňazov.
1Tim6: 20
Timotej, opatruj, čo ti bolo zverené, a vyhýbaj sa svetským prázdnym rečiam a protikladným tvrdeniam falošnej vedy; 21 veď niektorí, čo sa k nej hlásili, zblúdili od viery.
Timotej má chrániť apoštolskú tradíciu, ktorú dostal od apoštola Pavla.
2Tim2: 23
Hlúpym a neviazaným otázkam sa vyhýbaj, veď vieš, že vyvolávajú len zvady. 24 A Pánov služobník sa nemá vadiť, ale má byť ku každému prívetivý, schopný učiť a byť trpezlivý. 25 Tých, čo odporujú, má mierne karhať; možno im raz Boh dá kajúcnosť, aby poznali pravdu 26 a vymanili sa z osídel diabla, ktorý ich drží v zajatí svojej vôle.
Cirkev má karhať zblúdilých a nepristať na hlúpe otázky.
2Tim3: 10
Ty si však nasledoval moje učenie, spôsob života, plány, vieru, zhovievavosť, lásku, trpezlivosť, 11 prenasledovania a utrpenia, ktoré ma stihli v Antiochii, Ikóniu a v Lystre.
Pochvala Timotejovi, že chráni apoštolskú tradíciu.
2Tim3: 14
Ale ty vytrvaj v tom, čo si sa naučil a čo ti je zverené. Veď vieš, od koho si sa to naučil.
Naučil sa to od apoštola pohanov, sv. Pavla – apoštolská tradícia.
2Tim4: 1
Zaprisahávam ťa pred Bohom a Kristom Ježišom, ktorý bude súdiť živých i mŕtvych, pre jeho príchod a jeho kráľovstvo: 2 Hlásaj slovo, naliehaj vhod i nevhod, usvedčuj, karhaj a povzbudzuj so všetkou trpezlivosťou a múdrosťou. 3 Lebo príde čas, keď neznesú zdravé učenie, ale nazháňajú si učiteľov podľa svojich chúťok, aby im šteklili uši. 4 Odvrátia sluch od pravdy a obrátia sa k bájkam. 5 Ty však buď vo všetkom triezvy, znášaj útrapy, konaj dielo evanjelistu, plň svoju službu.
Nemôžem si pomôcť, ale vybavuje sa mi obraz protestantov behajúcich zo zboru do zboru hľadajúc učiteľa, ktorý by im vyhovoval.
Tit1: 5
Na to som ťa nechal na Kréte, aby si usporiadal, čo ešte treba, a po mestách ustanovil starších, ako som ti prikázal; 6 nech je každý z nich bez úhony, muž jednej ženy, má mať veriace deti, ktoré nemožno obviniť z neviazanosti a neposlušnosti. 7 Lebo biskup ako Boží správca musí byť bez úhony, nie pyšný, hnevlivý, pijan, bitkár, ani žiadostivý mrzkého zisku, 8 ale pohostinný, láskavý, triezvy, spravodlivý, nábožný, zdržanlivý, 9 taký, ktorý sa drží spoľahlivého slova podľa učenia, aby bol schopný aj povzbudzovať v zdravom učení, aj usvedčovať tých, čo protirečia.
Cirkev určuje, kto bude straší, biskup a ten sa má držať apoštolskej tradície.
Tit1: 10
Lebo je mnoho nepoddajných, zbytočne hovoriacich a zvodcov, najmä takých, čo sú z obriezky.
Nepoddajní zvodcovia neposlúchajú Cirkev a hlásajú vlastné učenie – nedržia sa apoštolskej tradície.
Tit3: 9
Vyhýbaj sa hlúpym otázkam, rodokmeňom, svárom a hádkam o zákon, lebo sú neužitočné a márne. 10 Bludárovi sa po prvom a druhom napomenutí vyhýbaj. 11 Veď vieš, že takýto je prevrátený, hreší a odsudzuje sám seba.
Súd Cirkvi nad bludárom.
Hebr13: 17
Poslúchajte svojich predstavených a podriaďujte sa im, lebo oni bdejú nad vašimi dušami a budú sa za ne zodpovedať; aby to robili s radosťou, a nie so vzdychaním, lebo to by vám neosožilo.
Aká je to poslušnosť u protestantov, keď môžu vymeniť svojho predstaveného ako ponožky a kázať proti jeho učeniu?
2Pt1: 20
Predovšetkým však vedzte, že nijaké proroctvo v Písme nepripúšťa súkromný výklad. 21 Lebo proroctvo nikdy nevzišlo z ľudskej vôle; ale pod vedením Ducha Svätého prehovorili ľudia poslaní od Boha.
Vykladať Písma môžu iba Cirkvou vzdelaní ľudia (napr. Timotej).
2Pt3: 14
Preto, milovaní, keď toto očakávate, usilujte sa, aby vás našiel nepoškvrnených a bez úhony, v pokoji. 15 A zhovievavosť nášho Pána pokladajte za spásu, ako vám napísal aj náš milovaný brat Pavol podľa múdrosti, ktorá mu bola daná, 16 tak ako vo všetkých listoch, keď v nich o tomto hovorí. Niektoré miesta v nich sú ťažko zrozumiteľné a neučení a neutvrdení ľudia ich prekrúcajú, ako aj ostatné Písma, na svoju vlastnú záhubu. 17 Ale vy, milovaní bratia, ktorí to už viete, chráňte sa, aby ste sa nedali zviesť bludom ničomníkov a aby ste neodpadli od svojho pevného základu. 18 Vzrastajte v milosti a poznaní nášho Pána a Spasiteľa Ježiša Krista. Jemu sláva i teraz a až do dňa večnosti. Amen.
Nebezpečenstvo vlastného výkladu mimo autority Písma. Aj diabol cituje z Písma!
3Jn: 9
Niečo som už cirkvi písal; ale Diotrefes, ktorý si rád ako prvý medzi nimi počína, nás neprijíma. 10 Preto až prídem, upozorním na jeho skutky, ktoré robí, keď o nás tára zlomyseľné reči; a akoby mu to nestačilo, ani sám neprijíma bratov a tým, ktorí by ich chceli prijať, bráni a vylučuje ich z cirkvi.
Starší, ktorý sa vzoprel poslušnosti apoštolskej stolice.
A najdôležitejší verš:
1Tim 3,15
ale ak sa omeškám, aby si vedel, ako si máš počínať v Božom dome, ktorým je Cirkev živého Boha, stĺp a opora pravdy.
To je dosť veršov svedčiacich o autorite Cirkvi, ktorá dovoľuje Písmo vykladať iba ňou vyučeným ľuďom a varuje pred nebezpečenstvom súkromného výkladu. Ale protestanti si na miesto Cirkvi dosadili Bibliu a tak sa nevedia zhodnúť na jedinom výklade Písma a čo je ešte horšie, odmietli telo Krista, Jeho nevestu a bojujú proti nej. Nebiblicky ste odmietli biblickú autoritu Cirkvi!
„Dávno pred tým, než sa objavilo rímskokatolícke Magistérium, Ježiš potvrdil kánon Starej Zmluvy. Kristus sa často odkazoval na Starý Zákon a rozoznával jeho autoritatívnu váhu ako váhu pravého Slova Božieho. „Ak teda tých nazval bohmi, ku ktorým sa stalo slovo Božie, - a Písmo nemožno zrušiť…“ (Ján 10:35).“
Argument neobstojí, pretože Ježiš necituje všetky protokanonické knihy, ale iba niektoré z nich a žiadna cirkev sa neodváži tvrdiť, že by do starozákonného kánonu patrili iba tie, ktoré Ježiš cituje.
Okrem toho uvažovať Pavelom uvedeným smerom znamená anachronizmus, pretože židovský kánon nebol v jeho dobe ustálený.
Anachronizmus je používať slovo "kanonický" pre Ježišovu dobu: kánon označuje obecne pravidlo prijímané cirkviou. Neexistuje teda v pravom slova zmysle "židovský či hebrejský kánon", môže existovať iba kresťanský starozákonný kánon - a ten sa týka cirkvi, nie židovstva.
Je však veľmi pravdepodobné, že synagoga obmedzuje súbor svojich posvätných kníh práve v reakcii na kresťanov, ktorí používajú čítania a rozsah Septuaginty. Tzv. synoda v Jamnii/Jabne je v podstate mýtus, pretože spíš sa jedná o ustálenie pravidiel jamnijskej akadémie než o synodu v našom slova zmysle, v priebehu viac rokov či snáď desaťročí. Nás nemusí zaujímať, nie sme židia, ale kresťania.
Vymedzovanie okruhu inšpirovaných kníh trvalo cirkvi dlho a viac menej nakoniec došla akej takej zhody (kánon katolíckych cirkví, pravoslávnych či východných sa navzájom mierne líši); problém s týmito knihami má potom po dlhej dobe až protestantská reformácia, ktorá prestane uznávať knihy, ktoré nevyhovujú jej predstave o kresťanstvu (o tom svedčí už stokrát omleté Lutherovo pomenovanie listu Jakubovho "slamená epištola").
Novozákonné knihy necitujú ani Ezdráša, Nehemiáša, Ester, Pieseň piesní či knihu Kazateľ; naopak nájdeme tu mnoho mimobiblických citácií. Jd cituje apokryfné Nanebovstúpenie Mojžišovo a 1. knihu Enochovu:
Júd1: 9
Keď sa archanjel Michal v rozhovore s diablom prel o Mojžišovo telo, neodvážil sa vyniesť rúhavý výrok, ale povedal: „Nech ťa Pán potrestá.“
Júd1: 14
Aj o nich prorokoval Henoch; siedmy po Adamovi, keď povedal: „Hľa, prichádza Pán s desaťtisícami svojich svätých, 15 aby vykonal súd nad všetkými a usvedčil všetkých zo všetkých skutkov ich bezbožnosti; ktoré konali bezbožne, a zo všetkých urážlivých rečí, ktoré vyslovili proti nemu bezbožní hriešnici.“ 16 Sú to šomravci, nespokojenci, ktorí žijú podľa svojich žiadostí, a ich ústa hovoria naduto a ľuďom lichotia kvôli zisku.
2. list Petrov cituje dve príslovia - jedno z nich je Pr 26, 11, avšak druhé v biblii nenájdeme:
2Pt2: 22
Prihodilo sa im to, čo hovorí pravdivé príslovie:
„Pes sa k tomu vrátil, čo vyvrátil
a umyté prasa váľa sa v blate zasa.“
Dokonca sám Ježiš cituje ako Písmo úryvok, ktorý vôbec v Písme nenájdeme:
Jn7: 38
Ako hovorí Písmo, z jeho vnútra potečú prúdy živej vody.“
Podobne aj Pavol cituje úryvok, ktorý pripomína len veľmi vzdialene Iz 64, 4:
Ale, ako je napísané: „Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevystúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú.“
Podľa Ambrosiastera, bližšie neznámeho vykladača Písma zo 4. storočia, cituje Pavol na tomto mieste apokryfnú Apokalypsu Eliášovu, z ktorej sa zachovali len fragmenty. Nebiblické miesto cituje aj Matúšovo evanjelium, podľa ktorého sa Jozef
Mt2:23
usadil sa v meste, ktoré sa volá Nazaret, aby sa splnilo, čo predpovedali proroci: „Budú ho volať Nazaretský.“
V 2. liste Timotejovi autor menuje dvoch Mojžišových odporcov, ktorých kniha Exodus nezmieňuje:
2Tim3: 8
Ako sa Jannes a Jambres postavili proti Mojžišovi, tak aj oni odporujú pravde. Sú to ľudia so zvrátenou mysľou, nespoľahliví vo viere.
To, že nejaký spis nie je Novým zákonom citovaný, ho nevylučuje zo Starého zákona. Hoci neexistujú priame citácie SZ, nájdeme v NZ alúzie na deuterokanonické spisy. Úryvok listu Rimanov o nemorálnosti pohanov (1, 18-32) je odkazom na knihu Múdrosti (12-14) a pozícia Židov, ktorú Pavol kritizuje v 2. kapitole tohto listu je podobná 11. - 15. kapitole tej istej knihy Múdrosti. Pisateľ listu Židom mohol poukazovať vo svojom výklade o mučení, ktoré niektorí vydržali skrze vieru (11, 35-38) na úryvok 2. knihy Machabejcov (6, 18 - 7, 41).
Existujú tiež významné podobnosti medzi Ježišovým výrokom v Jánovom evanjeliu a knihou Sirachovec, rovnako ako obraz nového Jeruzalema, v knihe Zjavenie pripomína popis knihy Tobit:
Jn6: 35
Ježiš im povedal: „Ja som chlieb života. Kto prichádza ku mne, nikdy nebude hladovať, a kto verí vo mňa, nikdy nebude žízniť.
Sir24: 29
Ktorí ma požívajú, budú väčšmi lačnieť,
a ktorí ma pijú, budú väčšmi smädiť.
Zjv21: 19
Základné kamene hradieb mesta boli ozdobené všelijakými drahými kameňmi: prvý základný kameň jaspis, druhý zafír, tretí chalcedón, štvrtý smaragd, 20 piaty sardonyx, šiesty sardion, siedmy chryzolit, ôsmy beryl, deviaty topás, desiaty chryzopras, jedenásty hyacint, dvanásty ametyst. 21 Dvanásť brán je dvanásť perál; každá brána bola z jednej perly. A námestie mesta bolo z rýdzeho zlata, takého ako priezračné sklo.
Tob13: 16
Blažení všetci, ktorí sa zarmucujú nad tebou,
nad všetkým, čo ťa zastihlo,
lebo sa budú v tebe radovať
a uvidia všetku tvoju radosť až naveky.
Dobroreč, duša moja, Pánovi, veľkému Kráľovi,
17 lebo bude postavený Jeruzalem
a v tomto meste Boží dom po všetky veky.
Šťastný budem, ak ostane niekto z môjho rodu
a uvidí tvoju slávu
a bude velebiť nebeského Kráľa!
Brány Jeruzalema budú postavené zo zafíru a smaragdu
a všetky tvoje múry z drahých kameňov.
Veže Jeruzalema budú postavené zo zlata
a jeho hradby z rýdzeho zlata.
Ulice Jeruzalema budú vydláždené karbunkulom
a kameňom ofírskym.
Nový zákon viackrát cituje knihu Baruch:
Lk 13: 29
A prídu od východu i západu, od severu i od juhu a budú stolovať v Božom kráľovstve.
Bar 4: 37
Pozri, idú ti synovia, ktorých si prepustil;
prichádzajú zhromaždení od východu až po západ
na slovo Svätého, tešia sa z Božej slávy.
Jn 3: 13
Nik nevystúpil do neba, iba ten, čo zostúpil z neba, Syn človeka.
Bar 3: 29
Ktože vystúpil do neba a vzal si ju
a zniesol ju dole z oblakov?
1Kor 10: 20
Ale to, čo obetujú, obetujú zlým duchom, nie Bohu. A ja nechcem, aby ste boli spoločníkmi zlých duchov.
Bar 4: 7
Roztrpčovali ste toho, čo vás stvoril,
obetovali ste démonom, nie Bohu.
Jn 1: 14
A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami. A my sme uvideli jeho slávu, slávu, akú má od Otca jednorodený Syn, plný milosti a pravdy.
Bar 3: 38
Potom sa zjavila na zemi
a žila s ľuďmi.
„Dávno pred koncilom v Nicei v roku 325 po Kr. alebo v Hippo (393), alebo v Kartágu (397) bolo 27 kníh Nového Zákona rozpoznávaných za autoritatívne.“
Snívaj ďalej.
Zbierka 27 spisov, ktoré dnes tvoria Nový zákon, zďaleka nie je jediné, čo sa nám z kresťanského staroveku zachovalo. Okrem nich sa zachovalo množstvo iných spisov, najrôznejších listov, Evanjelií, skutkov, zjavení a podobne. Niektoré spisy si či už od počiatku, alebo až časom získali určitú autoritu ako spoľahlivé a boli používané v kresťanských spoločenstvách ako podklad na kresťanské vyučovanie. Od počiatku kresťanstva sa môžeme stretávať s takýmito zoznamami spoľahlivých spisov. Najstarším z nich je tzv. Muratoriho fragment z konca 2. storočia, z ktorého sa zachovala iba časť:
... pri ktorých bol prítomný a takto ich zaznačil. Tretia je kniha Evanjelia podľa Lukáša. Tento Lukáš, lekár, ho napísal podľa svojich predstáv (!) po nanebovstúpení Krista, keď ho Pavol ako vzdelaného vo vede, vzal so sebou. Hoci on sám Pána nikdy telesne nevidel a preto, podľa toho ako mohol pochopiť, začal ho spisovať od narodenia Jána Krstiteľa. Autorom štvrtého z evanjelií je Ján, Pánov učeník. Keď ho spoluučeníci a jeho biskupi povzbudzovali, povedal: „Postite sa spolu so mnou oddnes tri dni a čo bude komu zjavené, to si navzájom vyrozprávame.“ Tej istej noci bolo apoštolovi Andrejovi zjavené, aby Ján, spoločne so všetkými, čo sa rozpamätávali, pospisoval všetko pod svojím menom a preto je možné, že jednotlivými knihami evanjelií sú podávané rozličné zásady. Viere ale nič neodporuje, lebo všetky veci vo všetkých evanjeliách sú zjavené jedným a hlavným Duchom: o narodení, umučení a zmŕtvychvstaní, o rozhovoroch s učeníkmi a aj o jeho dvojitom príchode. Prvom v poníženosti, preto zostal nepovšimnutý a o druhom s kráľovskou mocou, keď ho uvidíme veľmi slávneho, ako to bolo zachované. Čo je teda na
tom také udivujúce, ak Ján vo svojich listoch prináša presné podrobnosti, sám o sebe hovoriac: „ Napísali sme vám to, čo sme svojimi očami videli a ušami vypočuli a čoho sa naše ruky dotýkali“(1Jn 1,1). Takto totiž nebol iba prihliadateľom, ale aj poslucháčom a opisovateľom všetkých Pánových zázrakov. Skutky apoštolov, spísané po poriadku v jednej knihe, uverejnil Lukáš. Zhrnul Teofilovi ich šľachetné skutky, keďže sa odohrávali v jeho prítomnosti. Potvrdzuje vzdialené Petrovo umučenie a prináša aj Pavlov odchod z mesta Ríma do Španielska. Listy, ktoré pochádzajú od Pavla, boli poslané kvôli nejakej spornej otázke, alebo nejakému nedostatku tým, čo chceli tieto veci pochopiť. On sám vytvoril ako prvý List Korinťanom, v ktorom odsudzuje heretické rozkoly a hneď nato obriezku u Galaťanov. Ale Rimanom, ďalej v poradí spisov, aj obšírne napísal, že ich počiatkom je Kristus. Je preto potrebné, aby sme o týchto dôležitých veciach porozprávali. Kým aj sám blažený apoštol Pavol nasledoval svojho Predchodcu Jánovým spôsobom, napísal výslovne iba siedmym cirkvám v takomto poradí: ako prvej Korinťanom, druhej Efezanom, tretej Filipanom, štvrtej Kolosanom, piatej Galaťanom, šiestej Tesaloničanom a Rimanom ako siedmej. Korinťanom a Tesaloničanom to bolo, akoby na pokarhanie, ešte raz zopakované. Z toho sa usudzuje, že Cirkev bola rozšírená po celom svete. Veďaj Ján v Apokalypse písal siedmym cirkvám. Predsa sa však prihovára každému: Filemonoviv jednom, Títoviv jednom a Timotejovi v dvoch listoch, aby sa usilovali o dobrotu a lásku na česť Katolíckej cirkvi. Tieto sú v súhrne cirkevnej náuky posvätné. List Laodicejčanom a Alexandrijčanom, označené Pavlovým menom, sú podobné Marcionovmu bludu a je aj mnoho iných, ktoré nemožno prijať v Katolíckej Cirkvi. Ak je totiž žlč pomiešaná s medom je to neprijateľné. Zaiste sú považované za katolícke aj Júdov list a dva označované ako Jánove, ako aj Múdrosť, napísaná ku cti Šalamúna jeho priateľmi. No prijímame aj apokalypsy Jánovu a Petrovu s tým, že niektorí z našich veriacich nechcú, aby boli predčítané v cirkvi. Tak isto aj Pastiera, ktorého vskutku napísal celkom nedávno v meste Rím Hermas, keď sedel na biskupskom stolci rímskej miestnej cirkvi jeho brat Pius. Je vhodné, aby bol v zhromaždení božieho ľudu verejne predčítavaný a podávaný. Nie však spolu so všetkými prorokmi ani spoločne s apoštolskými spismi, ale je to vhodné ku koncu bohoslužby. Od Arsína však, alebo Valentína či Mitiada neprijímame vôbec nič, pretože oni, spoločne s Bazilidom uznali za správnu novú Marcionovu knihu o žalmoch. Zakladateľa ázijských Katafrýgijcov.....
(Montana?) ......
(Muratoriho fragment)
Všimnime si niekoľko vecí:
- Na rozdiel od dneška Muratoriho fragment neprijíma 3. Jánov list, nič
nevie ani o Jakubovom liste, liste Hebrejom, o 2. a dokonca ani o 1. liste Petrovom.
- Naopak, v dnešnom Novom zákone nenájdete Múdrosť Šalamúnovu.
- S pochybnosťami je prijímané Zjavenie apoštola Jána, ktoré je dnes pevnou
súčasťou Biblie, ale rovnako aj Apokalypsa Petrova, ktorú v nej nenájdeme
- Ako trochu „menej hodnotný“ je pripojený Hermasov pastier.
Samotný dokument tak jasne odzrkadľuje mienky, ktoré ohľadom pravosti a vhodnosti kníh Nového zákona panovali. Samozrejme, slovo „Nový zákon“ vtedy ešte vôbec nejestvovalo a o tom... Ešte je dobré podotknúť, že (vidieť to na príklade akože Pavlových listov Alexandrijčanom a Laodicejčanom) kritériom pravosti, užitočnosti a spoľahlivosti bol súlad týchto dokumentov s učením apoštolov a ich nástupcov, s učením Katolíckej (všeobecnej) cirkvi, v ktorej bolo Ježišovo učenie hlásané a odovzdávané Bohom autorizovaným učiteľským apoštolským úradom.
O dvesto rokov neskôr nie je diskusia o týchto dokumentoch vôbec uzatvorená:
Bude na místě zopakovat právě uvedené spisy Nového Zákona. Na prvním místě nutno uvést svaté čtyřčíslí evangelií. Pak jsou to Skutky apoštolské. Po nich listy Pavlovy, ke kterým podle pořadí se připojuje tak zvaný první list Janův a list apoštola Petra. K nim možno připojit, chcete-li, Janovo Zjevení. O tomto Zjevení na vhodném místěuvedu, co si o něm staří myslí. Tyto spisy jsou všeobecně uznávány za pravé. K těm však, o kterých se pochybuje, ale jsou všude známy, patří list Jakubův, Judův, stejně tak i druhý list Petrův a tak zvaný druhý a třetí list Janův, ať už je napsal evangelista či jiný téhož jména. Mezi nepravé nutno počítat Skutky Pavlovy (Acta Pauli), tak zvaného Pastýře, Zjevení Petrovo, kromě těchto list, který nese jméno Barnabáše a tak zvané Učení apoštolů (Didaché). Jak řečeno, možno sem zařadit i Janovo Zjevení, chce-li někdo. Jak jsem poznamenal, někteří je zavrhují, jiní je však počítají mezi pravé spisy. Mezi tyto někteří počítali Evangelium podle Hebreů (Evangelium secundum Hebreos), které si oblíbili zvláště ti z Hebreů, kteří přijali křesťanskou víru. Tyto všechny by bylo možno počítat za pochybné. Také jsem považoval za nutné uvést jejich seznam. Rovněž rozlišil jsem podle církevní tradice všeobecně jako pravé a nezfalšované uznané spisy od těch, které sice nepatří do kánonu, poněvadž jsou o nich určité pochybnosti, většina církevních spisovatelů je však uznává. Takto možno snadno rozeznat pravé od těch, které pod jménem apoštola přivedli na svět heretici. Sem patří Evangelium Petrovo, Tomášovo, Matěje a ještě některé jiné jako Skutky Ondřejovy, Janovy a ostatních apoštolů. O těchto spisech se ani jeden pravověrný církevní učitel ve svých pracích nezmínil. Také myšlenky a zásady se tak vzdalují od pravé katolické víry, že je jasné, že to jsou výmysly heretiků.
(Euzebius, Cirkevné dejiny, III,26)
Znova:
- pochybuje sa stále o Jakubovom a Júdovom liste, druhom Petrovom a druhom
a treťom Jánovom liste a o Jánovom zjavení (Apokalypse), Zjavenie samotné mnohí považujú za vyslovene nepravé.
- O Evanjeliu Hebrejov nie je isté, či je nepravé, mnohí ho považujú za pravé.
- A zase kritériom pravdivosti je súlad spisu s učením Cirkvi, ktorá je (slovami
Biblie) „stĺp a opora pravdy“. (1 Tim 3,15)
„Všimni si Pavlove slová:
Každé písmo, vdýchnuté Bohom, je aj užitočné na vynaučovanie, karhanie, naprávanie, na výchovné káznenie v spravedlivosti; …
2. Timoteovi 3:16.“
Všimni si, komu ich napísal. Svojmu učeníkovi, na ktorého položil ruky. Tým na neho previedol autoritu vykladať Písmo.
„Je chybou predpokladať, že Písma samé nekladú hranice pre zjavenie od Boha. Naopak, túto hranicu určujú samými sebou ako jediným napísaným Božím zjavením. atď“
Neprekvapuje ma, že neuvádzaš žiaden citát z Biblie, kde niečo také stojí.
„„Fráza, „ako je napísané“, je použitá 46-krát; „Písmo hovorí“, je použité 7-krát; „podľa Písem“ 3-krát; a „zákon a proroci“, je v Biblii použité 38-krát.“ V kontraste k tomu sa v Biblii nikde nenachádza žiadna odvolávka na nejaký koncil, ustanovizeň, Magistérium alebo zjazd, ktoré mali obdržať Božiu záväznú vôľu! Dokonca aj snem v Jeruzaleme bol ukončený na základe toho, čo hovorilo Písmo! (viď. Skutky 15). Sola scriptura nepohnute stojí ako zvrchovaný princíp, keďže nič nemá autoritu rovnú Písmam.“
Snem v Jeruzaleme – prvý koncil – dokazuje, že rozhodnutia koncilov sú autoritatívne a v súlade s Duchom Písem.
Ak majú byť tieto frázy dôkazom sola scriptura, tak jej základ je ešte nestabilnejší než tekutý piesok. Keby bola sola scriptura tak dôležitá, určite by ju Duch Svätý nechal do Písem zapísať a apoštoli by ju vyučovali. No nie je tam! Je len výmyslom reformátorov zo 16. storočia.
„Druhou pravdou je, že tento kánon stojí nad cirkvou ako jediná, samo sa dokazujúca, neomylná príručka pre cirkev v záležitostiach týkajúcich sa spasenia.“
Takéto silné slová by mali byť zapísané v Biblii, no nie sú tam. Miesto toho tam stojí, že Cirkev je stĺpom a oporou pravdy. (1Tim3,15)
„Vedenie katolíckeho náboženstva sa samo stavia na miesto Biblie, aby sa tak stalo najvyšším posudzovateľom a autoritou medzi prívržencami katolíckeho náboženstva. Učiteľská autorita katolíckeho náboženstva prehlasuje, že „dala“ svetu Bibliu a nárokuje si taktiež neomylnosť pri „vykladaní“ Biblie!“
To vy staviate Bibliu na miesto Cirkvi. Tú neomylnosť jej dala Biblia. (1Tim3,15)
„Napriek tomu, že katolík sa odvoláva na logiku, jeho postoju chýba logická i biblická podpora. Spolieha sa na to, čo nazýva „neomylní pápeži a koncily“, aby neurobil žiadnu chybu vo voľbe kánonu.“
Tak si porovnaj naše príspevky. Kto cituje viac Bibliu a má po ruke aj historické fakty? Opäť nevieš argumentovať biblicky, tak vypisuješ prázdne vety.
S neomylnosťou pápeža to nie je také jednoduché ako si myslia protestanti. Je to oveľa zložitejšie než v prípade neomylnosti protestantov. Im stačí, že povedia, že ich pri čítaní viedol Svätý Duch a ich učenie je razom neomylné. Oproti tomu môže pápež iba po dôkladných poradách a štúdiu a s najvrúcnejšími modlitbami, výnimočne a slávnostne urobiť neomylné vyhlásenie.
Kán. 749 - § 1.
Najvyšší veľkňaz je na základe svojho úradu neomylný v magistériu, keď ako najvyšší pastier a učiteľ všetkých veriacich, ktorý má za úlohu posilňovať svojich bratov vo viere, definitívnym úkonom vyhlasuje náuku o viere alebo mravoch za záväznú.
§ 2. Neomylnosť v magistériu má aj kolégium biskupov, keď magistérium vykonávajú biskupi zhromaždení na ekumenickom koncile, ktorí ako doktori a sudcovia viery a mravov vyhlasujú pre celú Cirkev náuku o viere alebo mravoch za takú, ktorej sa treba definitívne držať; alebo keď rozídení po svete, zachovávajúc spojenie spoločenstva medzi sebou a s nástupcom Petra, spolu s tým istým Rímskym veľkňazom hodnoverne učiac veci viery alebo mravov, zhodnú sa na jednej mienke, ktorej sa treba ako definitívnej držať.
§ 3. Nijaká náuka sa nechápe ako neomylne definovaná, ak to nie je zjavne zaistené.
„Biblia, ktorú Kristove Telo prijíma ako celok v rozsahu 66 kníh, neobsahuje žiadne také doktríny, ako sú apoštolská postupnosť, neomylnosť pápeža, nepoškvrnené počatie Márie, uctievanie relikvií a obrazov, nanebovzatie Márie, apokryfné knihy, sviatostné kňazstvo na prinášanie obetí, prepodstatnenie, očistec a nespočetné ďalšie výmysly rímskokatolíckeho náboženstva. Bez správnej doktríny Sola scriptura má Rím neobmedzenú voľnosť donekonečna ustanovovať „tradičné pravdy.“ Táto voľnosť pridávať k tomu, čo už bolo rozoznané ako „dostačujúce“, zaniesla Rím k nepredstaviteľným herézam a ohavnostiam. Bez Sola scriptura tu máme pan–katolicizmus, t.j. všetko, čo povie Rím, platí!“
Biblia predovšetkým neobsahuje doktrínu sola scriptura. Na rozdiel od tradícií protestantov, ktoré datujú svoj vznik najskôr do 16. Storočia, môžeme vystopovať apoštolskú tradíciu až k počiatkom Cirkvi. Napr.
apoštolská postupnosť
http://cs.wikipedia.org/wiki/Apo%C5%A1t ... osloupnost
neomylnosť pápeža
Jeden z prvých pápežov Cirkvi, svätý Klement, ktorý okolo
roku 96 po Kristovi napísal List cirkvi v Korinte, utvrdil
moje presvedčenie, že staroveká Cirkev pokladala
postupnosť biskupov od apoštolov za veľmi dôležitú.
Klement sa odvoláva na pamiatku dvoch mučeníkov Petra a
Pavla11 a otvorene hovorí, že apoštoli pomazali biskupov a
vytvorili podmienky pre ich nástupcov. Dodáva, že „náš
hriech nie je malý, ak odmietame z biskupského úradu tých,
ktorí bezúhonné a sväto obetovali svoje obety (teda
Eucharistiu)" (44, 4). Potom povzbudzuje Korinťanov, aby
opäť ustanovili klérus, ktorý odmietli, a to na základe toho,
že kňazstvo podobne ako samotné evanjelium ustanovil
Kristus a odovzdali nám ho apoštoli.
V tom istom liste Klement používa Petrovu autoritu, keď
robí poriadok v korintskej cirkvi: „Ale ak niektorí
neposlúchajú slová, ktoré povedal on (Kristus) skrze nás,
nech vie, že pácha hriech a je v nemalom nebezpečenstve...
Teda urobíte nám veľkú radosť a budeme šťastní, ak
poslúchate to, čo sme napísali skrze Ducha Svätého" (59, 1;
63, 2). Klement si nárokuje určitú božskú autoritu, ale
napriek trochu veliteľskému tónu a nárokovaniu božskej
autority Korinťania privítali tento „pápežský zásah".
Nielenže ho privítali, ale veľký cirkevný historik a biskup v
Cézarei, Euzébius (260-339) píše: „Mám dôkazy, že v
mnohých cirkvách sa tento list nahlas čítal zhromaždeným
veriacim v raných časoch, tak ako aj dnes."12
Cirkev v Ríme mala nepochybne jedinečné postavenie v
Cirkvi druhého storočia. Ignác Antiochijský (zomrel roku
110) ju v liste, ktorý jej adresoval, chváli ako „hodnú cti,
hodnú požehnania, hodnú chvály, hodnú úspechu, hodnú vo
svojej svätosti a predsedajúcu v láske, pomenovanú po
Kristovi, pomenovanú po Otcovi,... tí, ktorí sú zjednotení v
tele a duchu v každom prikázaní a naplnení Božou
milosťou, bez kolísania a očistení od každej poškvrny". List
Korinťanom 5,3-7. Cirkevné dejiny, kniha 3, 16.
A toto je len súčasťou pozdravu! Hoci Ignác nikdy neváhal
použiť svoj pastoračný vplyv na iné cirkvi, ktorým písal, v
tomto prípade to nerobí a jednoducho hovorí:
„Neprikazujem vám ako Peter a Pavol."13
Skôr hovorí: „Nikdy ste nikomu nezávideli. Učili ste iných.
Ale túžim, aby to, čo prikazujete, sa neporušovalo."14 Na
začiatku druhého storočia teda cirkev v Ríme „predsedala v
láske" nad Cirkvou.
Okolo roku 182-188 Irenej z Lyonu napísal klasické dielo
pod názvom Proti herézam. V úryvku, o ktorom odborníci
veľmi diskutujú, tvrdí, že cirkev v Ríme je najlepším
meradlom pravovernosti: „Keďže by však bolo veľmi nudné
v takomto zväzku zhodnotiť postupnosti všetkých cirkví,
uvádzame do zmätku všetkých tých, ktorí sa akýmkoľvek
spôsobom... zhromažďujú na neoprávnených stretnutiach;
(hovorím, že to robíme tak), že sa odvolávame na tradíciu,
ktorá pochádza od apoštolov, od veľmi veľkej, veľmi
starobylej a všeobecne známej cirkvi, ktorú založili a
usporiadali v Ríme dvaja najslávnejší apoštoli Peter a Pavol.
Tiež (poukazujeme) na vieru, ktorá sa ohlasuje ľuďom a
ktorá sa dostala do našej doby prostredníctvom postupnosti
biskupov. Lebo je nevyhnutné, aby každá cirkev, to jest
všetci veriaci súhlasili s touto cirkvou pre jej výsadnú
autoritu, pretože apoštolská tradícia v nej bola nepretržite
zachovaná."15
List Rimanom, 4,3. Tamže, 3, 1. Tamže, 3, 3, 2.
Irenej potom podáva zoznam postupnosti biskupov Ríma až
do jeho doby a dodáva: „V tomto poriadku a podľa tejto
postupnosti sme dostali cirkevnú tradíciu a ohlasovanie
pravdy od apoštolov . Toto je najúplnejší dôkaz jednoty a
identity životodarnej viery, ktorá sa zachováva v Cirkvi od
apoštolov až doteraz a odovzdáva sa v pravde."
Tamže, 3, 3, 3.
Sotva by sme tu nevideli význam, ktorý sa pripisuje
postupnosti pápežov.
(Úryvky z knihy Patricka Madrida: Prekvapila ich pravda)
nepoškvrnené počatie Márie
V prvotnej Cirkvi pokladali nepoškvrnené počatie
za samozrejmosť. V štvrtom storočí to dosvedčil svätý
Efrém Sýrsky a v piatom aj svätý Augustín. Augustín
dal toto učenie do správnej rodinnej súvislosti slovami,
že by sme urazili Ježiša, keby sme tvrdili, že jeho matka
bola hriešna. Všetci zhrešili, povedal Augustín, „okrem
svätej Panny Márie. Kiežby z úcty k Pánovi žiadna takáto
námietka ohľadom nej a hriechu nevznikla. Veď
napokon, ako vieme, o koľko viac milostí dostala k úplnému
víťazstvu nad hriechom tá, čo si zasluhovala počať
a porodiť toho, ktorý, ako všetci uznávajú, bol bez
hriechu!" (De nátura etgratia 42)
(Scott Hahn: Kto si Mária?)
Zintenzívnil som svoje štúdium raných cirkevných otcov. Ak by Katolícka cirkev bola synkretickým vynálezom cisára Konštantína vo štvrtom storočí, ako učil Jimmy Swaggart a ja som tomu vţdy veril, moţno spisy tých prvých kresťanských teológov a apologétov by objasnili katolícke podvody. Toto bola moja posledná nádej. Prijal som výzvu Jimmyho Swaggarta: „Chceli by sme vyzvať Katolícku cirkev, aby dokázala, ţe svätí a mučeníci prvých troch storočí prijali vierouku a prax Katolíckej cirkvi v takej forme, v akej existuje dnes... Všetci raní cirkevní otcovia boli evanjelikálmi a letničnými a nemali ţiadne spojenie s tým, čo sa teraz uznáva za Katolícku cirkev." Zaobstaral som si knihu J. B. Lightfoota Apoštolskí otcovia a hneď som si ju prečítal. Šiel som do vysokoškolskej kniţnice a začal som študovať ţivotopisy a diela iných otcov Cirkvi. Skúmal som ich spisy a ich teologické argumenty som porovnával s tým, čo hovorí grécky text Písma. Preskúmal som všetky rané koncily Cirkvi. Na svoje prekvapenie všetko, čo som zistil, bola katolícka pravda. Nemohol som uveriť tomu, ţe brat Jimmy si prečítal to, čo som si prečítal ja, a uverejnil svoju „výzvu". Spisy cirkevných otcov jasne ukazujú, ţe raná Cirkev bola katolícka uţ dávno pred dobou cisára Konštantína. Svätý Ignác, biskup v Antiochii, ktorý poznal svätého Jána a písal v roku 110, hovorí, ţe Cirkev v Ríme má primát. Povedal, ţe rímska Cirkev má „predsedníctvo lásky". Mráz mi prebehol po chrbte, keď som si prečítal tieto Ignácove slová: „Platná je len tá Eucharistia, ktorú slávi biskup alebo ten, koho poverí. Kdekoľvek sa biskup objaví, nech sú tam aj ľudia. Lebo tam, kde je Jeţiš, tam je Katolícka cirkev."
Keď som si čítal knihu Williama Eerdmana Príručka o dejinách kresťanstva, ktorú som si kúpil vo Swaggartovom kníhkupectve, dúfal som, ţe nájdem presnejšiu (alebo protestantskejšiu) verziu týchto dejín, ale aj on uvádza, ţe Irenej uznáva primát Ríma. Nesúhlasí s Irenejom, ale podáva nám historické fakty. Hovorí aj o Viktorovi L, ktorý bol veľmi mocným pápeţom v druhom stočí. Otvorene nehovorí, ţe Viktor vykonával pastoračnú autoritu nad celou Cirkvou ako biskup Ríma, ale tento záver je ukrytý v jeho výroku, ţe Viktor „hrozil exkomunikáciou ázijským cirkvám pre spor o Veľkú noc". Hovorí, ţe Štefan, biskup Ríma v 50. rokoch 3. storočia, tvrdil, ţe jeho autorita pochádza z Jeţišovho prisľúbenia Petrovi v Mt 16, 18. Okolo roku 250 Cyprián, biskup Kartága, napísal: „A opäť (Jeţiš) hovorí (Petrovi) po vzkriesení: ,Pas moje ovce.' Na ňom vybuduje Cirkev a jemu dáva príkaz pásť ovce a hoci podobnú právomoc udeľuje všetkým apoštolom, predsa zaloţil len jednu stolicu a ustanovil svojou mocou prameň... pre túto jednotu... Ak sa niekto nepridŕţa tejto jednoty s Petrom, môţe si myslieť, ţe má ešte vieru? Ak opustí Petrovu stolicu, na ktorej je postavená Cirkev, môţe si stále myslieť, ţe je v Cirkvi?" Pod váhou Písma a cirkevných otcov som uţ viac nemohol argumentovať proti autorite Katolíckej cirkvi. Uvedomil som si, ţe sa musím stať katolíkom. (Svedectvo Tima Staplesa v knihe Patricka Madrida: Prekvapila ich pravda)
„Chvála Bohu, že sa zachovala Biblia“
Chvála mu za Cirkev, ktorá ju vytvorila, zachovala a neomylne ju vykladá – všetko skrze Svätého Ducha, lebo žiť v takom zmätku, keď neviem, ktorá z tých 30 000 verzií výkladov je správna, je peklo.