Opäť opakujem, že nespĺňajú biblický znak cirkvi o jednotnom zmýšľaný. Načo sa oddelili a vytvorili si osobitý zbor, keď učia rovnako a nehádajú sa? Lebo im vadilo, že henten robí hento, ale má to robiť takto.
Vylúčiť zblúdilých bratov a tak chrániť čistotu viery je biblické. (Mt18,17) Tvrdiť, že by bol Bezák upálený je extrémne odvážne tvrdenie. 1200 ROKOV... Nejestvuje (aspoň na Západe) žiaden problém. Heretici tu sú, ale nie je proti nim nijako zakročované... Ak chceš vyberať smietko z oka Katolíckej cirkvi, vyber najskôr brvno z oka reformátorov, ktorých náuky zastávaš. Jan Calvin za svojho pôsobenia v Ženeve popravoval, alebo trestal všetkých, ktorí neprijímali Kalvinizmus a bez škrupúľ upálil svojho teologického protivníka Michaela Servetusa. Lutherov najbližší spolupracovník Melanchton sa pritom pozastavoval nad protestmi proti tomuto postupu ako nad niečím neslýchaným! Čierna povesť o inkvizícii (hlavne španielskej, ktorá ale bola už viac štátnou, než cirkevnou inštitúciou) sa zrodila v protestantskej Európe ako forma politickej snahy o zdiskreditovanie katolíckeho Španielska, ktoré predstavovalo pre protestantov vážnu hrozbu ako európska veľmoc. Pre porovnanie:
Anglicko – kráľ Henrich VIII (hlava anglikánskej cirkvi) umučil a popravil za svojej vlády 72 000 katolíkov
Kráľovná Alžbeta následne a jediný rok popravila z podobných dôvodov viac ľudí, než celá európska inkvizícia za 331 rokov!
Čarodejnice: v anglikánskom Anglicku asi 30 000 popravených, v protestantskom Nemecku asi 100 000…
Za Tomáša de Torquemanda (1420 – 1498; španielska inkvizícia! – „najlegendárnejší“ inkvizítor) – popravených niečo cez 1000 ľudí.
A to v situácii, kedy po reconquiste (vyhnaní mohamedánov zo Španielska) jedine katolícka viera bola spojivom, ktoré držalo pohromade Šapnielsko – pričom napr. Židia boli Arabom naklonení a vítali ich (u nás sme ich po II. svetovej vojne nazvali kolaborantmi a vysťahovali z krajiny – viď Benešove dekréty a pod.!). Preto ochrana viery a kresťanstva bola v tom čase otázkou prežitia krajiny a zachovania jej slobody!
Cirkevná hierarchia je jednoznačne biblická. Naopak, nebiblická je protestantská anarchia. (Mt 18, 16-17). Inými slovami, Cirkev má posledné slovo. Má vlastne autoritu, ktorú jej dal Kristus, aby exkomunikovala niekoho pre hriech alebo herézu. Hneď po tomto učení o poslednej autorite Cirkvi pri riešení týchto otázok Ježiš vyslovuje ďalšie prisľúbenie ohľadom autority Cirkvi: „Veru, hovorím vám: Čo zviaţete na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažete na zemi, bude rozviazané v nebi" (18. verš). Hebr 13, 17: „Poslúchajte svojich predstavených a podriaďujte sa im, lebo oni bdejú nad vašimi dušami... " Pozri sa na 15. a 16. kapitolu Skutkov apoštolov, kde sa opisuje vieroučný a pastoračný spor. Hrozilo, že tento spor rozdelí prvotnú Cirkev. Otázky o Mojžišovom zákone a o pripustení pohanov do Cirkvi boli také pálčivé, že apoštoli a starší Cirkvi zvolali koncil, aby uvažovali o týchto otázkach. „Tu prišli niektorí z Judey a poúčali bratov: ,Ak sa nedáte obrezať podľa Mojžišovho predpisu, nemôžete byť spasení.' Keď sa s nimi Pavol a Barnabáš dostali do sporu a nie malej hádky, rozhodli, že Pavol, Barnabáš a niektorí ďalší z nich pôjdu s touto spornou otázkou k apoštolom a starším do Jeruzalema" (Sk 15, 1-2). Tento koncil sa neodvolával len na Písmo pri riešení tohto problému (bolo by ťažké odvolať sa len na Starý zákon, keďže Nový ešte nebol napísaný): Nie je pravdou, že Cirkev rozhodla o tejto záležitosti, ako to Pán prikázal v 18. kapitole Matúšovho evanjelia? A táto učiteľská autorita vari nenapĺňa to, čo Ježiš prisľúbil svojim učeníkom a Cirkvi: ,Kto vás počúva, mňa počúva a kto vás odmieta, mňa odmieta?' (pórov. Lk 10, 16 a Mt 10, 40). Pozri aj na Júdovo varovanie Cirkvi (Júd 11), kde Júda odsudzuje tých votrelcov, ktorí idú v šľapajach Koreho vzbury (pozri Júd 3-11). Aká to bola vzbura? Pozri sa na 16. kapitolu Knihy Numeri, o ktorej hovorí Júda. Zistíš, že Koreho a jeho nasledovníkov Boh odsúdil a potrestal za ich vzburu voči kňazom, ktorí boli pomazaní, aby viedli ľud Izraela. Vysvetli skutočnosť, že Júda varoval Cirkev pred tými, ktorí odmietli autoritu novozákonnej cirkevnej hierarchie, ak novozákonná cirkev nemala žiadnu autoritatívnu hierarchiu. A navyše Júdovo varovanie sa zhoduje s Ježišovým varovaním cirkvám v malej Ázii, ktoré odmietli rozhodnutia jeruzalemského koncilu (pórov. Sk 15): „Preto rob pokánie. Ak nie, prídem na teba čoskoro a budem s nimi bojovať mečom svojich úst" (Zjv 2, 16; porov. Sk 16, 1-8). Sk 15, 28: „Lebo Duch Svätý a my sme usúdili, že nebudeme na vás klásť nijaké iné bremeno okrem toho nevyhnutného." Apoštoli potom vyslali Pavla a Sílasa, ktorí „im odovzdávali učenie, ktoré vyhlásili apoštoli a starší v Jeruzaleme" (16, 4). Tieto cirkevné dogmy boli „tým nevyhnutným", čo zaväzovalo vo svedomí všetkých kresťanov. Nemohli odmietnuť to, čo Cirkev učí, bez toho, aby pritom neodmietli samotného Krista (porov. Lk 10, 16). Pavlov výrok: „Hoci sme ako Kristovi apoštoli mohli zavážiť, boli sme medzi vami malí" (1 Sol 2, 7).
Ďakuj Bohu, že v TVOJEJ Biblii ostala „slamená epištola” (slová Martina Luthera) = Jakubov list; a Zjavenie sv. Jána.
http://sk.gloria.tv/?media=169657
Nový zákon uvádza niekoľko vzácnych pohľadov na večný život Božích veriacich. Celé naše učenie a prax vychádza z týchto zjavení. List Hebrejom najmä v 11. kapitole hovorí o starozákonných hrdinoch s úctou. Vystupuje tu Abrahám a Sára, Izák a Jakub, Jozef a Mojžiš, Dávid a Samuel a mnohí iní. Autor hovorí, že ich život na zemi ich pripravil pre vznešenejší život v nebeskej domovine. „Všetci títo umierali vo viere, aj keď nedosiahli to, čo bolo prisľúbené, ale z diaľky to videli a pozdravovali... Preto sa ani Boh nehanbí volať sa ich Bohom, veď im pripravil miesto" (Hebr 11, 13. 16). Toto prisľúbenie sa splnilo Kristovým vykúpením a veriaci dostali nebeské mesto. List Hebrejom hovorí, že sú tam, ale sú aj s nami, lebo nás obklopujú ako veľký „oblak svedkov" (12, 1). Prečo inšpirovaný autor spomína tieto veľké postavy z dávnych dejín? Myslím si, že mal niekoľko dôvodov. Najmä chcel inšpirovať svojich čitateľov, ktorým v tom čase hrozilo prenasledovanie, aby napodobňovali čnostný príklad patriarchov. Predstavuje predkov ako „svedkov"; a svedkovia vydávajú svedectvo. Izraelskí patriarchovia svedčili aj vtedy, keď si Cirkev spomínala na ich pozemské skutky. Jasné svetlá dejín spásy udržiavali vieru, hoci ich to stálo všetko, hoci „zakúsili výsmech a bičovanie, ba aj okovy a väzenie; kameňovali ich, rozpiľovali ich, umierali pod mečom... núdzni, utláčaní a sužovaní" (Hebr 11, 3 6 - 3 7 ) . Keď kresťania počuli svedectvo života týchto svedkov, dostali silu pre svoje skúšky. Ale svedkovia nielen svedčia. Svedkovia aj sledujú. A autor Listu Hebrejom chcel, aby jeho čitatelia vedeli, že kresťania nie sú v boji osamotení. Sú s nimi dávni hrdinovia. Sledujú ich z domoviny, ktorá jedného dňa bude patriť každému, kto vytrvá vo viere. Svätí nás nesledujú z diaľky. „Obklopujú" veriacich na zemi. Starozákonní svätí prebývajú v „oblaku", v oblaku, ktorý nás obklopuje. A tento výraz mal pre židovských poslucháčov v prvom storočí veľa významov. „Hebrejom", ktorým je adresovaný tento list, bolo úplne jasné, že oblak bol Božou slávou. Keď Boh viedol ich predkov po púšti, zjavoval sa im cez deň v oblačnom stĺpe. Keď bol medzi nimi prítomný vo svätostánku (a neskôr v chráme) , videli len jeho šekinah, oblak slávy, ktorý ho sprevádzal. V Novom zákone ten istý oblak zostúpil na Ježiša, aby ho vzal do neba pred zvedavými očami jeho učeníkov. Zosnulí veriaci, ktorí prebývali v „oblaku svedkov", boli doslova svätými v sláve. Ježiš má trón v sláve, v tom „oblaku", kde je „prvorodený medzi mnohými bratmi" (Rim 8, 29). Keď Ježiš nastúpil na trón, starozákonní svätí sa tešili zo slávy, ktorú predtým nepoznali. Spočiatku „nedosiahli prisľúbenie" (Hebr 11, 39), ale teraz sú v prisľúbenej domovine aj vtedy, keď obklopujú Cirkev v oblaku. V Knihe zjavenia so svätým Jánom vidíme, že v nebi je „stoštyridsaťstyritisíc označených zo všetkých kmeňov synov Izraela" (7, 4). A ak to platí pre svätých zo Starého zákona, oveľa
viac to platí pre svätých v Novom zákone! Vieme teda, že svätí sú v sláve. Je však správne pýtať sa, ako teraz žijú a aké sú obmedzenia ich poznania a činnosti. Kniha zjavenia nám podáva odpovede. Videc Ján mohol „vidieť" nebo, lebo vstúpil do oblaku slávy. „V Pánov deň bol... vo vytržení" (Zjv 1, 10). V nebeských zástupoch videl veľa svätých, ale rozdelil ich do troch kategórií: mučeníci, panny a vyznávači. Jeho prvé stretnutie s mučeníkmi je veľmi výrečné: „Videl som pod oltárom duše zabitých pre Božie slovo a pre svedectvo, ktoré vydali. A zvolali mohutným hlasom: ,Dokedy, Pane, svätý a pravdivý, nebudeš súdiť a mstiť našu krv na tých, čo obývajú zem?' Každý z nich dostal biele rúcho a povedali im, aby ešte krátky čas odpočívali, kým sa nenaplní počet aj ich spoluslužobníkov a ich bratov, ktorí majú byť zabití ako oni." (Zjv6, 9 - 1 1 ) Čo teda na základe tohto krátkeho úryvku vieme o mučeníkoch v nebi? Vieme, že sa rozprávajú s Bohom. Vieme, že si uvedomujú udalosti na zemi a bránia spravodlivých pred nespravodlivými, bránia Cirkev pred prenasledovateľmi. Vieme, že vďaka Božej milosti môžu poznať budúcnosť. Vedia, ako to bude s „ich spoluslužobníkmi a bratmi". To, čo vidíme v Knihe zjavenia, potvrdzuje to, čo sme čítali v Liste Hebrejom: mučeníci v nebi sú „oblakom svedkov", ktorý obklopuje kresťanov na zemi. Sú orodovníkmi v nebi za Cirkev na zemi. V ďalšej kapitole Knihy zjavenia sa stretávame s vyznávačmi, s tými „čo prichádzajú z veľkého súženia: oprali si rúcha a zbielili ich v Baránkovej krvi" (7, 14). Dozvedáme sa, že títo ľudia stoja „pred Božím trónom a dňom i nocou mu slúžia v jeho chráme" (7, 15). Ich službou je samozrejme modlitba, ako sa dozvedáme z ďalších veršov: „Prišiel aj iný anjel a zastal pred oltárom so zlatou kadidelnicou. Dostal veľa kadidla, aby ho pridal k modlitbám všetkých svätých na zlatý oltár, čo je pred trónom. A dym kadidla s modlitbami svätých vystúpil z ruky anjela pred Boha" (8, 3 - 4 ) . Mocná modlitba svätých, ktorú sprostredkúvajú anjeli, vystupuje v nebi, ale má bezprostredné účinky na zemi: „Potom vzal anjel kadidelnicu, naplnil ju ohňom z oltára a vrhol na zem. A nastalo hrmenie, burácanie, blesky a zemetrasenie" (8, 5). Opäť teda vidíme, že svätí sa nielen rozprávajú s Bohom, ale ich rozhovor sa dotýka pozemských záležitostí a má bezprostredné a mocné účinky na pozemské udalosti. Svätí dostávajú túto silu ako Božie požehnanie. Ján hovorí: „A počul som hlas z neba; hovoril: ,Napíš: Blahoslavení sú mŕtvi, ktorí umierajú v Pánovi, už odteraz. Áno, hovorí Duch, nech si odpočinú od svojich námah; veď ich skutky idú s nimi'" (Zjv 14, 13). Z Jánovho Zjavenia je zrejmé, že požehnania svätých v nebi požehnávajú aj zem. „Predovšetkým teda žiadam, aby sa konali prosby, modlitby a orodovania a vzdávali sa vďaky za všetkých ľudí, za kráľov i za všetkých, čo sú na vyšších miestach, aby sme mohli žiť tichým a pokojným životom vo všetkej nábožnosti a mravnej čistote. Toto je dobré a milé pred Bohom, naším Spasiteľom, ktorý chce, aby boli všetci ľudia spasení a poznali pravdu. Lebo jeden je Boh a jeden prostredník medzi Bohom a ľuďmi - človek Kristus Ježiš, ktorý vydal seba samého ako výkupné za všetkých." Aký záver z toho môžeme vyvodiť? Môžeme naozaj urobiť záver, že svätí, ktorí orodujú jeden za druhého, podkopávajú prostredníctvo Ježiša Krista? Nie, samozrejme nie. Svätý Pavol žiada kresťanov, aby sa modlili jeden za druhého. Žiada ich, aby konali ako prostredníci v mene konkrétnych skupín ľudí: napríklad v mene občianskych predstaviteľov. Zdôrazňuje, že takéto prostredníctvo je „dobré a milé pred Bohom" a je účinné: „Aby sme mohli žiť tichým a pokojným životom." Modlitba príhovoru sa teda schvaľuje a je zaručené, že bude mať svoj vplyv. Kristus je naozaj jediný prostredník, ale svätí majú podiel na jeho prostredníctve, pretože majú podiel na jeho živote. Spomeňte si, čo novozákonní autori mali na mysli, keď hovorili o „svätých". Mali na mysli „svätých", tých, ktorých posvätil krst, a medzi nich patria veriaci na zemi i v nebi. Všetci veriaci sú „v Kristovi", aby sme použili obľúbený výraz svätého Pavla. Svätí v nebi i na zemi môžu orodovať za iných práve preto, že majú podiel na živote tohto jediného prostredníka a on žije vnich'.Ježiš povedal: „Ak ostanete vo mne a moje slová ostanú vo vás, proste, o čo chcete, a splní sa vám to. Môj Otec je tým oslávený" (porov. Jn 15, 7 - 8 ) . Orodovanie svätých teda nič neuberá z Božej slávy. Neoslavujeme svätých namiesto Boha, ale oslavujeme ich v Bohu. On sám s nimi zdieľa slávu, keď ich prijal do oblaku slávy a urobil z nich veľký „oblak svedkov". Môžeme ďakovať Bohu, že títo svedkovia nie sú len pozorovateľmi alebo nezúčastnenými divákmi. Nestoja tu len tak. Niečo robia. Tak ako Kristus prosia za nás po pravici Otca. Kristus im dal výsadu, že môžu takto orodovať. Dáva moc ich modlitbám tak, ako dáva moc našim modlitbám - modlitbám príhovoru svätých na zemi. „Sme Boží spolupracovníci" (1 Kor 3, 9). Keď si uctievame svätých, napodobňujeme Krista, ktorý si ich uctieval ako prvý. Uctievame si tých, ktorých si on uctieva. Požehnávame tých, ktorých on požehnáva: „Blahoslavení sú mŕtvi, ktorí umierajú v Pánovi" (Zjv 14, 13). Niekto by sa mohol spýtať, či je dovolené, aby kresťania komunikovali s mŕtvymi, čo je v Starom zákone zakázané (pozri Lv 20, 27; Dt 18, 11). Naša odpoveď je zrejmá z Listu Hebrejom a Knihy Zjavenia a z celého Nového zákona: „Pre mňa žiť je Kristus," povedal svätý Pavol, „a zomrieť zisk" (Flp 1,21). Svätí v nebi dostali život u Boha a žijú viac než my. Sú živší než ktokoľvek, s kým sa môžeme rozprávať na zemi. Boh totiž „nie je Bohom mŕtvych, ale živých" (Mk 12, 27). Raní kresťania dobre poznali tieto biblické úryvky a mali veľkú úctu voči svätým. Na starovekých pútnických miestach je do kameňa a vápenca vytesaných mnoho grafiti, ktoré pochádzajú z prvých storočí po Ježišovom vystúpení do neba. „Pomôž mi, svätý Krescencius!"; „Peter, pros Krista Ježiša!"; „Peter a Pavol, modlite sa za Viktora!" Starovekí kresťania sa neklaňali svätým a nerobia to ani dnešní katolíci. Kniha zjavenia jasne hovorí, že klaňanie patrí len Bohu. Keď Ján videl anjela, píše: „Padol som mu k nohám, aby som sa mu klaňal. Ale on mi povedal: ,Pozor, nerob to! Som spoluslužobník tvoj a tvojich bratov, ktorí majú Ježišovo svedectvo. Bohu sa klaňaj!'" (Zjv 19, 10). Klaniame sa Bohu. Adorujeme ho. Uctievame si svätých a vážime si ich - pretože tak to robí Kristus! Svätí nie sú bohovia. Sú bohmi len v tom zmysle, že všetci kresťania sú zbožstvení (pozri 2 Pt 1, 4). Zaslúžia si úctu, pretože sú nádobami Božej svätosti. Všetci svätí na zemi i na nebi majú podiel na Božej svätosti. Ale len Boh je svätý (pozri Zjv 15, 4). Podobne - svätí „majú svoj koniec". Len Boh je nekonečný. Svätí sú stvoreniami, ale Boh je Stvoriteľ. Svätí majú bytie, ale Boh je Bytie samo. Svätí by boli stratení a mŕtvi v hriechu, keby nemali milosť Ježiša Krista. My kresťania si uctievame svätých, pretože patria Bohu. Klaniame sa Bohu, pretože on je. Práve tak keď zomrie človek, ktorý je nám blízky, schováme niečo, čo nám zanechal. Tak sú napr. pracovne slávnych ľudí ponechané tak, ako boli nájdené po ich smrti. Tak nosia živý človek pamiatku na milovaného človeka pri sebe. Z rovnakého dôvodu sa aj po svätých uchováva a má v úcte to, čo po nich zostáva. Keď sú nám tieto predmety pomocou pri modlitbe, upomínajú nás na Boha a jeho milosť, ktorá sa silne preukazuje u svätých. Úcta k Márii a ku svätým je niečím, čomu dnešný človek príliš nerozumie. Jedine Bohu prislúcha pocta - iste , v konečnom dôsledku jedine jemu. Prečo teda katolícki kresťania majú v takej úcte Máriu a ostatných svätých? Neuberajú tým Bohu na vážnosti? Nejde o modloslužbu?
Podľa katolíkov (a tiež pravoslávnych a východných kresťanov, nehovoriac o veľkej časti anglikánov) nie. Existujú totiž rôzne druhy úcty. Najvyššia úcta prináleží samozrejme iba Bohu. Ale už v Starom zákone nachádzame príklady, keď sám Pán prikazuje úctu k niekomu inému, než je on sám, napríklad k našim rodičom: Cti svojho otca i matku, ako ti prikázal Pán, tvoj Boh, aby si dlho žil a dobre sa ti darilo na zemi, ktorú ti dá Pán, tvoj Boh. (Dt 5,16; porov. Ex 20,12; Mt 15,4; 19,9; Mk 7,10; Lk 18,20; Ef 6,2) Cti sa dostáva v Novom zákone Ježišovým učeníkom: apoštoli v Skutkoch, keď odchádzajú z veľrady, sú radi, že sa im dostalo cti niesť potupu pre Ježišovo meno: A oni odchádzali z veľrady s radostnou mysľou, že sa im dostalo tej cti, aby znášali potupu pre jeho meno. (Sk 5,41) V manželskom sľube, tak ako ho vyjadruje katolícka bohoslužba, si snúbenci sľubujú nasledujúce: Ja, N., sľubujem tebe, N., že tí zachovám lásku, úctu a vernosť, že ťa nikdy neopustím a že s tebou ponesiem všetko dobré i zlé. K tomu nech mi pomáha Boh! Manželská úcta nijako neupiera , že Bohom je iba Pán - napriek tomu je druhého možné a dokonca potreba ctiť . Zachovávame úctu k tým , ktorí vedú našu krajinu, k tým, ktorí v nej majú významné postavenie - napr ústavným predstaviteľom či sudcom. V podobnom zmysle aj katolícki kresťania majú úctu k veľkým svedkom viery, tj k svätým. Tú vyjadrujeme pomocou gest , ktorými sú napr aj obrazy a sochy. Pritom nie je pravda, že by tieto sochy boli predmetom úcty - každému je predsa jasné, že sa jedná o kus kameňa či dreva. Ale máme dobrý príklad aj z našej vlastnej "civilnej" skúsenosti - druhého človeka si skrátka lepšie pamätáme, ak môžeme mať na očiach jeho obraz , ktorý nám napr. leží na stolíku, visí v medailóne na krku alebo v peňaženke. Ak visí na úrade či v škole obraz prezidenta, nejedná sa - a to dochádza snáď každému - o modloslužbu, hoci jeho obrazu prislúcha spolu so štátnym znakom čestné miesto.
Omša, teda slávenie Eucharistie, je Kristom ustanovená pamiatka Kristovej obety na kríži. Nie je to nová obeť, je to Kristova obeť na kríži, tá, ktorá nás zmierila. Nemáme inú obeť, ako obeť Kristovu. Preto nemôžeme k Bohu prichádzať s vlastnou obeťou, môžeme priniesť len jeho telo a krv, ktoré sú nám chlebom života a kalichom spásy. Tým, kto je pri slávení Eucharistie prítomný, je Kristus, ktorý sa obetuje Otcovi. Nijako to neprotirečí Písmu a citátu, ktorý uvádzaš. Ide o slávenie, oslavu jedinej Kristovej obety, ktorá je prameňom milosti pre celú Cirkev a údy Kristovho tela, tj. veriacich.
Takže podľa tvojej logiky bola Cirkev do konca 4. storočia neomylná, ale zostavením Biblie sa jej neomylnosť skončila? To znamená, že prestávajú platiť všetky Kristove výroky o neomylnosti Cirkvi? To mi pripadá dosť naivné a priamo proti Písmu.Mnohí ľudia dnes chápu slovo katolík ako denominačný výraz podobne ako presbyterián alebo baptista. Ale toto slovo je opakom denominačného slova. Katolícky znamená všeobecný. Táto všeobecnosť je vlastnosťou Cirkvi, ktorú si želal sám Ježiš, keď povedal: „Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi. Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta" (Mt 28, 1 8 - 2 0 ) . Takáto katolicita je naplnením mnohých starozákonných proroctiev: „Jemu slúžili všetky národy, kmene a nárečia; jeho vláda je vláda večná" (Dan 7, 14). Ježiš dal Cirkvi moc, ktorá mu patrí, a rozšíril ju na
každé miesto a do všetkých dôb. Bude vždy a všade. Cirkev nie je jav, ktorý sa izoluje v nejakej zemepisnej oblasti alebo v konkrétnej dobe. Nepatrí nijakej politickej strane alebo vládnucej dynastii. Nepatrí nijakému jazyku alebo jazykovej skupine, ako to Duch Svätý v hojnej miere dokázal darom jazykov na prvé Turice (pozri Sk 2, 4-11). Na jednote Cirkvi nie je nič zahmlené alebo neznáme. Kristovo telo môžeme spoznávať v jeho konkrétnostiach -spoločenstvo, učenie apoštolov, lámanie chleba a modlitby (Sk 2, 42). Takto Cirkev vyzerá všade. Kresťania od začiatku používali grécke slovo katholikos, keď opisovali Cirkev Ježiša Krista. Je odvodené od kata hole, čo znamená patriaci celku alebo jednoducho všeobecný. Svedčia o tom už prvé mimobiblické literárne záznamy. V roku 105 po Kristovi Ignác Antiochijský písal kresťanom v Smyrne: „Kde je biskup, nech je tam aj zhromaždenie, tak ako je prítomný Ježiš Kristus tam, kde je katolícka cirkev." O pár rokov neskôr sa toto slovo objavilo v rozprávaní o mučeníctve svätého Polykarpa, blízkeho priateľa svätého Ignáca. Tento dokument bol určený pre „svätú a katolícku cirkev na každom mieste". Tieto svedectvá vychádzajú z určitej apoštolskej postupnosti. Ignác mohol byť učeníkom apoštola Jána a Polykarp ním určite bol. Ďalej nechápem tvojmu myslenie; načo by sa Cirkev vôbec namáhala zostaviť Bibliu, keby ju chcela utajiť. Tak by ju jednoducho nezostavila. Podľa mňa sa cirkev Kristova nerozrastá, ale sa triešti. Môžeme sa vrátiť späť k encyklike pápeža Pia XII. z roku 1943, ktorá podnecuje k štúdiu Biblie. Tento dokument nachádzame na začiatku mnohých vydaní katolíckych Biblií a doslova v ňom prosí katolíkov, aby sa ponorili do Písma. Ešte staršia encyklika pápeža Leva XIII. z roku 1893 o štúdiu Biblie dokazuje, že úplný katolík je biblický katolík. Aj keď sme zašli takto ďaleko, stále je to iba storočie. My však môžeme ísť ešte ďalej. Už od najstarších čias pápeži a koncily, svätci a teológovia vyzývali k čítaniu Biblie. Nanešťastie však zmätok šestnásteho storočia tento pohľad na štúdium Biblie zahmlil. Jedným z obvinení, vznášaným dlhé roky proti Cirkvi, bolo, že Cirkev priväzovala Bibliu na reťaz, údajne aby zabránila ľuďom v prístupe k nej. Katolíci aj protestanti sú rovnako prekvapení, keď sa dozvedia, že Cirkev skutočne Bibliu priväzovala na reťaz - dôvod však bol presne opačný. V stredoveku a v prvých rokoch po vynáleze kníhtlače boli Biblie vzácne a veľmi drahé. Každý kus sa prepisoval ručne a mnohé majú na svojich stránkach umeleckú výzdobu. Jedna Biblia mohla stáť v prepočte na dnešnú menu aj desaťtisíc dolárov. Mestá často vlastnili iba jedinú knihu a touto knihou bola práve Biblia. Táto Biblia sa nachádzala vo farských kostoloch a pretože bola priviazaná k stolu, bola prístupná všetkým laikom, podobne ako sú dnes všetkým prístupné telefónne zoznamy, priviazané retiazkou v telefónnych búdkach. Priväzuje reklamná agentúra Zlaté stránky, aby sa k nim nikto nedostal? Práve naopak - aby boli k dispozícii čo najviac ľuďom. Presne tak isto to bolo aj s Bibliou. Zaujímavosťou je, že po anglickej reformácii bola Biblia priviazaná aj v kostoloch, ktoré ju predtým verejne neponúkali. Takže ak obviňujeme katolícku hierarchiu, že priväzovali Bibliu, mali by sme rovnako obviniť aj protestantské. V skutočnosti by sme ich však obe mali chváliť, a nie obviňovať. Veľa ľudí sa domnieva, že Luther prvý sprístupnil Bibliu v reči ľudu a že Biblia sa vydávala v latinčine, aby ju laici nemohli používať. Je to dvojnásobná chyba. Nová katolícka encyklopédia poznamenáva: „Nebola núdza o prvé preklady Biblie do nemeckého jazyka." Ak budeme počítať iba tlačené verzie (Johann Gutenberg, katolík, vyrobil prvú tlačenú verziu Biblie s cirkevným schválením roku 1455; Luther sa narodil roku 1483), osemnásť nemeckých prekladov celej Biblie sa objavilo pred zverejnením Lutherových deväťdesiatich piatich téz (1517), ktorými dal najavo svoj odpad od Ríma. Prvý z týchto prekladov bol vytlačený roku 1466. Prvý tlačený flámsky preklad sa objavil roku 1477. Dva talianske preklady boli vydané roku 1471. Katalánsky preklad vyšiel roku 1478. Prvá tlačená poľská Biblia uzrela svetlo sveta roku 1516, teda rok pred zverejnením Lutherových téz. Najstaršia anglická tlačená Biblia pochádza z roku 1525. Uvedom si však, že toto všetko sú tlačené preklady celej Biblie. Tlačené preklady len niektorých jej kníh vyšli o niečo skôr a ručne písané preklady celej Biblie alebo jednotlivých kníh sa objavili v lokálnych jazykoch o storočia skôr. Najstarším predchodcom Biblie v angličtine je parafráza Genesis, napísaná okolo roku 670 Caedomonom v anglosaskom jazyku. Béda Ctihodný, ktorý zomrel roku 735, preložil do anglosaského jazyka Jánovo evanjelium. Existuje niekoľko prekladov Biblie v stredovekej angličtine, jazyku, v ktorom Geoffrey Chaucer napísal svoje Canterbursképoviedky. Najlepšou knihou zaoberajúcou sa touto témou, ktorá sa už nedá kúpiť, stojí však za to ísť ju pohľadať do knižnice, je kniha od pátra Hugha Popea Anglické verzie Biblie (English Versions of the Bible). Rovnakou chybou, ako si myslieť, že Luther prvý preložil Bibliu do reči ľudu (nestihol to o takmer tisícročie), je myslieť si, že Biblia sa vydávala v latinčine, aby ju nemohli čítať obyčajní ľudia. Až do devätnásteho storočia vedel každý vzdelaný človek na západe čítať po latinsky a v časoch reformácie skoro každý, kto vedel vôbec čítať, bol schopný čítať po latinsky. Latinčina tak bola ešte dlho po Lutherovi živým jazykom, ktorý sa používal tak v Cirkvi, ako aj v diplomacii či v literatúre. Samuel Johnson, ktorý zomrel roku 1784, napísal veľa krásnych básní v latinčine, a nikto ho preto nepovažoval za staromódneho. Pretože takmer všetci čitatelia ovládali latinčinu, vydávanie Biblie v latinčine nebolo nijakým problémom a už vôbec to nebránilo šíreniu Písma.