Prečo už nemôžem byť protestantom

[Simon]

Milý Pavel [máš veľmi pekné meno (myslím to úprimne, nie ironicky)], pre tvrdosť tvojho srdca som sa rozhodol umiestniť svoju reakciu do novej témy.

„Len filozofuješ a neodpovedáš na jasné argumenty... Je Pán Ježíš dvere? Je Pán Ježíš Cesta? Prečo by mal byť chlebom po nejakom abraka dabra, ktoré mimochodom nepoužívali ani apoštoli?‘
Sám Pavol potvrdzuje, že to robil.

"Listy svätého Ignáca ma nezaujímajú, mňa zaujíma Slovo Božie...”
Keď som ti písal, aké znaky musí spĺňať cirkev a jediná ich napĺňa Katolícke cirkev, napísal si, že by to niekoho mohlo presvedčiť, ale ak pozná históriu aspoň do takej miery ako ty, tak nie. A uviedol odkaz na svoje cirkevné dejiny. Ty históriu ako argument používať môžeš, ja nie? Ignác ja žiakom sv. Jána, píše 15 rokov po Jánovej smrti, takže autenticky vyjadruje vieru a učenie Apoštolov.
Ale späť ku koreňom. Mal som dokázať, že učenie Katolíckej cirkvi nie je v rozpore s Bibliou a to som dokázal. To, že interpretuješ dané verše inak, je len tvoja mienka. Nijako nemôžeš dokázať, že tvoja mienka je pravdivá. Katolícka cirkev môže. ako som už uviedol, Cirkev je oporou a stĺpom pravdy, nie Pavel Ondera. A to, že Katolícka cirkev spĺňa všetky biblické znaky cirkvi, som taktiež dokázal. Načo si reagoval odkazom na tvoje cirkevné dejiny, čo som ti vyvrátil, keď som poukázal, že raní cirkevní otcovia učili rovnako, čo si sa rozhodol ignorovať, podobne aj svedectvo Starého zákona, hoci v téme o rozvode si sa naň odvolával, mne si to zakázal. Avšak chápem ťa, tiež som bol katolíkom, potom protestantom. Preto viem ako taký proces obrátenia k protestantizmu funguje. Niečo sa ti v Cirkvi nepáči, niečo ti nevyhovuje, prípadne máš zlú skúsenosť. Mne sa nepáčilo, že musím svoje hriechy hovoriť kňazovi. Tak som začal vyhľadávať na internete a narazil som na stránky prokrestany.cz či ako sa to volá. Hurá zistil som, že sa nemusím spovedať a všetkú tú demagógiu prijal. Samozrejme som prosil Pána, aby mi ukázal Pravdu, načo mi môj vnútorný hlas stále hovoril: „Čítaj bibliu.” Tak som ju čítal. Nenašiel som nič, čo by odporovalo učeniu Cirkvi, ale keďže sa mi páčila predstava, že sa nemusím pred Bohom ponížiť, keď Ho prosím o odpustenie, rozhodol som sa zubami, nechtami držať svojej novoobjavenej „pravdy”. A tak, keď som narazil na nejakú stať, ktorá odporovala pohľadu protestantov, rýchlo som bežal nasávať interpretáciu protestantov, aby ma utvrdili o svojej pravde a tak som to robil stále dokola, až som si otupil srdce voči pravde. Ale Pán sa nadomnou zmiloval. Veď aj Biblia nás varuje, že ľudia budú vyhľadávať nezdravé učenie, lebo im bude viac vyhovovať ako pravda.
no keď som zistil, že základný kameň protestantizmu „sola scriptura” je len piesok, nemohol som už viac zatvárať oči pred pravdou. Prestal som vyhľadávať to čo sa mne páči, a vrátil som sa k viere v Krista. Touto brožúrkou mi Pán otvoril oči: http://www.inky.sk/Viera/Apologetika/AdvJeh_007.dpf




”

[pavel]

Ďakujem za tvoje (nazvime to) svedectvo viery. Ja tvoju vieru plne rešpektujem, podobne ako rešpektujem vieru hinduistov, pravoslávnych, alebo ateistov. Rešpektovať ale neznamená súhlasiť, skôr teda rešpektujem tvoje rozhodnutie zotrvať vo svojej viere.

Vráťme sa ku viere mojej. Nie je to len moje presvedčenie a moja viera. Snažím sa, a nielen ja (reformačných smerov a denominácií je celá rada), držať základných právd Písma, bez tradície, bez zmien a prídavkov, na ktoré ostatní katolícki vodcovia svojou dedukciou, štúdiom, radami cirkevných otcov, snemami, koncilmi prišli a ktoré napokon uviedli do praxe.

Ak sa raz v Písme píše, že Biskup, diakon má byť mužom jednej ženy a má dobre spravovať svoj dom, lebo ako inak by vedel poradiť ostatným, musím to rešpektovať. Na druhej strane, sa píše, že je dobré ak niekto zostane odelený pre Pána, aj to rešpektujem, aj takáto služba je potrebná. Veď si len predstav misionára, s manželkou a štyrmi deťmi, ako sa plahočia Novou Guineou a zvestujú Slovo! Pre takýto typ služby platí oddelenie sa od ženy. Zavedenie clibátu mi však skôr korešponduje s veršami, že príde čas a falošní zvestovatelia vám budú zabraňovať ženiť sa.

Potom sa píše, že máme iba jedného prímluvcu a to Pána Ježiša Krista. Nie Máriu, ku ktorej sa utieka celá katolícka cirkev... nuž a takto by som mohol pokračovať. Vy ste svoju vieru vyšperkovali, vniesli do nej heirarchicko monarchistické prvky, odpozorované zo života tu na zemi. I preto ste dosadili do Božej trojice ženu, Máriu, aby rodinka, tak ako ju poznáte zo svetského chápania bola kompletná. Myslím si, čo myslím, som presvedčený, že takto to nemá byť. I preto nepovažujem katolícku cirkev za tú pravú a jedinú.

Na katolíckom fóre Blumentál, neskôr Krédo som nejaký ten rok pôsobil pod nickom pavelba. napr.: http://www.kredo.sk/bforum/topic.asp?TO ... ms=pavelba Po vyše štyroch tisíc príspevkoch ma napokon vyhodili. Nesťažujem sa, len konštatujem, že s argumentáciou pre Božie Slovo a s Božím Slovom v ruke mám skúsenosti. I s veriacimi katolíkmi. Hádam preto, som na tvoje príspevky reagoval v krátkosti, menej ako by sa patrilo, vedel som, ako budeš argumentovať. Argumentácia, ktorú si použil je pre mňa známa a neprípustná. Cirkevní otcovia, koncily, listy apokryfné,vyhlásené dogmy, cirkevné pastoračné listy, nostra aetate, lumen gentium, kodex kanonického práva, katechizmus a napokon história, kde môžeme vybadať ako a prečo sa ustanovovali inštitúcie celibátu, odpustkov, neomylnosti pápeža, ako prišlo k uctievaniu obrazov, sôch, relikvií, prečo taká plejáda svätých, ako prebiehal boj o moc plošnú, štátnickú, psychickú, vieroučnú ... to všetko ma utvrdzuje v tom, že ide o účelové zavedenie praktickej viery, ktorá sa síce na Písmo odvoláva, ale nemá s pravdami v Ňom nič spoločné.

Na tomto fóre je vítaný každý, kto príde s otázkami, tak ako si aj ty prišiel. Nuž ale tvoja otázka bola skôr zámienkou, aby si nám všetkým ozrejmil, že sme na špatnej ceste. Ďakujeme, sme na dobrej ceste, ktorá je úzká a vedie ku Kristovi. Potom je ešte tá široká, ktoru sa uberajú milióny, či dokonca miliarda (?) katolíkov.

Pravdou je, že záleží na tom, aký má človek vzťah ku Kristovi. Preto je možné a to dúfam, že i vo vašich radoch sú kresťania, ktorí dosiahnu spasenie. Ktorí to však sú, sa neodvažujem ani len odhadnúť. Liečivom, ktoré nájdeš v recepte od Boha Otca, je Ježiš Kristus. Ostatné všetko sú prímesy, ktoré účinok lieku znižujú, v niektorých prípadoch dokonca robia liek absolútne neúčinným. Koľko toho kto má primiešaného ku Pánovi Ježišovi neviem, ja si tam neprimiešavam nič.

Ak máš chuť i naďalej debatovať, pokojne tak urob. Ako mi to bude môj čas dovolovať, budem odpovedať.

[Simon]

Ďakujem, že ma rešpektuješ. Určite pre teba nie je ľahké diskutovať s modlárom. Aj ja rešpektujem tvoje rozhodnutie, ale to neznamená, že sa pre teba netrápim. Chcem pokračovať v rozhovore s tebou, ale prosím ťa, ak nechceš uznať historické fakty, tak históriu nevyťahuj ani ty. Keď iba Písmo, tak iba Písmo! Tiež som pôsobil na tebou spomínanom fóre, tiež ma vyhodili, keď som nazval zjavenia Panny Márie za démonické. Teraz to ľutujem, ale viem, že Pán mi odpustil, lebo som to konal z nevedomosti. Myslel som si, že zachraňujem Katolíkov. Viem, že si úprimne presvedčený o svojej pravde, tak ťa prosím, úprimne preskúšaj svoju vieru. Hovoríš, že nič iba Biblia? Prečo by som mal veriť Biblii viac, než sebe? Alebo – prečo Biblii a nie napríklad Koránu. Védam, alebo sútram budhistov? Alebo Kabale? Prečo Biblii?

[pavel]

Prečo by som mal veriť Biblii viac, než sebe? Alebo – prečo Biblii a nie napríklad Koránu. Védam, alebo sútram budhistov? Alebo Kabale? Prečo Biblii?

Nuž, odpoveď je jednoduchá. Slovo Božie, zostavené skrze inšpirovaných autorov samotným Bohom je živé. Pod pojmom živé myslím to, že sa jeho učenie, obsah, priamo prejavuje v živote veriaceho skrze pôsobenie Ducha Svätého, ktorý, ako píše Biblia uvádza do každej pravdy.

Teda nejde len o mŕtvu literu obsahujúcu akési morálne princípy, ale ide o obsah, dokazovaný dnes a denne od jeho zostavenia a od príchodu Ducha Svätého, fyzickými dokázateľnými pôsobeniami v našich životoch. Iste, môžeš namietnuť, že i sv. Ignácovi Duch Svätý ukazoval, ako obohatiť vieru a učenie, pridať to alebo ono, že vlastne Duch Svätý takýmto spôsobom podporuje a dokazuje správnosť inštitútu katolíckej tradície. Nuž ale, potom táto tradícia by musela byť v absolútnom súlade s Božím slovom, čo ako vieme, nie je.

Čo sa týka Koránu, knihy mormon, budhistov atd., som presvedčený, že ide iba o vierouky, ktoré môžu mať znaky pravdivosti, ale ich pôvodcom (tých znakov) nie je Boh. Ak nie Boh, potom kto iný? Vládca tohoto sveta. Satan. Tu sa treba mať na pozore, satan vie dokonale napodobiť všetky znaky pravdivosti viery. Môže uzdravovať, môže používať zjavenia, môže odpovedať zo záhrobia, môže vypočuť kladné i záporné prosby... vždy však požije tieto svoje úskoky na oklamanie. Na to aby človek uveril niečomu domnelému a nemusí to byť ani tak ďaleko od toho, čo je v Biblii. Ide mu o to, aby si človek myslel, že je na tej správnej ceste. Čo však nemôže, je vzkriesiť zomrelého.

Satan je majstrom v prekrúcaní pravdy. V prekrúcaní Pravdy od Boha. Kresťan je však vyzbrojený. Má v ruke zaznamenané Slovo Božie, ktoré sa nielen samo identifikuje ako jediné pravdivé tým, že proroctvá v ňom uvedené sa napĺňajú, ale, ako jeden jediný hlavný dôkaz pre svoju pravdivosť majú záznam o smrti a vzkriesení Ježiša Krista. Je to záznam natoľko dôveryhodný a dokonca i historicky overiteľný vďaka rôznym pohľadom od rôznych autorov - súčasníkov tej doby, dôkaz ktorý je logicky z hľadiska dobových zvyklostí nevyvratiteľný. Žiadne iné náboženstvo, kultúra, viera, nemá nič podobného.

Čo viac, Slovo Božie je práve určené na to, aby človek rozoznal pravdu od falošných učení. Robili tak kresťania v Bereii, ktorí skúmali Písma každý deň, aby si overovali to čo počujú. A od čias, kedy katolícka cirkev pod nátlakom povolila používať Slovo Božie aj obyčajným veriacim, máme túto možnosť aj my a robíme tak.

Skutky 17:10  A bratia hneď cez noc vyslali Pavla a Sílasa do Beree, ktorí prijdúc ta odišli do synagógy Židov.
11  A tí boli šľachetnejší ako tí v Tesalonike a prijali slovo s celou ochotou a zkúmali písma každý deň, či je tomu tak

[Simon]

No, človeče, to už niečo je! Ale, prosím ťa, povedz mi, odkiaľ viete, že Biblia tým Božím slovom naozaj je?

[pavel]

No, človeče, to už niečo je! Ale, prosím ťa, povedz mi, odkiaľ viete, že Biblia tým Božím slovom naozaj je?

Lebo sa identifikuje sama sebou. Veď som ti to písal v odpovedi. Ja viem, ty ma tlačíš do odpovede, že túto Bibliu nám poskytli katolíci. Nuž nie celkom katolíci, ale prvotná cirkev.

Jedinou autoritou v dobe Apoštolskej, ktorý prevýšil „zákon a prorokov“, bol samotný Pán Ježíš Kristus. Jeho slová, učenie boli spočiatku tradované ústne, no na základe veršov z Luk 1:1-4; 1Kor 7:10,25; 11:23 môžeme smelo prehlásiť, že boli zaznamenávané aj písomne, ešte počas pobytu Pána na tejto zemi.
Evanjelijné spisy, poznámky sa však z tohto obdobia nedochovali, najstarší dochovaný zlomok papyrusu obsahuje Jan 18:31-33, 37-38 a je preukázateľne z cca r. 130.
Tieto spisy boli skôr iba pomôckou pre evanjelistov, ako vidieť v prípade Justína Mučeníka z polovice 2 storočia.

V tom čase prichádza k potrebe dochovať učenie Pána pre budúce generácie, a k vzrastu dôležitosti evanjelií a spisov. Medzi zbormi dochádzalo k výmene jednotlivých listov, poriaďovali sa prepisy. Týmto spôsobom vznikal akýsi predstupeň podoby Nz. Spomínaný Justín Mučeník používa výraz: „písané je v Evanjeliu“, podľa dochovaných Justínových písomností, poznal Evanjelium Matúša, Marka a Lukáša, ktoré pokladal za dôležité, naopak Evanjelium Jana pokladá za menej hodnotné.
Justín pozná i Epištolu Rimanom, Židom, Skutky, ale neodvoláva sa na nich. Podobne tak Papias, biskup v Hierapolis vo Frygii, uvádza iba Matúša a Marka.

Píše sa rok 150. Ku konečnému uznaniu Pavlových listov ako súčasti NZ, bude treba ešte dlhé obdobie (takmer dva a pol storočia) polemík a názorov.
Polykarp zo Smyrny, rovnako ako Athenagoras v r. 175 označujú Pavlove listy za Sväté Písma i keď priamo nevieme presný zoznam.

Koncom druhého storočia prichádza k vytvoreniu prvého zoznamu uznaných kníh. NZ tak tvoria 4 Evanjeliá, Skutky, 13 Epištol Pavla (bez ep. Židom), Juda, 1a2 Jan, Zjavenie Jan a Zjavenie Petrove. Naopak chýba 1Peter, 3Jan a Židom.

Treba pokračovať? Myslím si že nie... lebo sa opäť dostaneme tam, kde sme boli predtým. Ku histórii.

Máme Bibliu, veríme, že je zostavená samotným Bohom ergo pod dohľadom samotného Boha a je dostačujúcou správou pre kresťanský život i spásu.

[Simon]

Poďme sa na tieto kritériá pozrieť podrobnejšie.
1) KTO STANOVIL TIETO KRITÉRIÁ?
Sú to kritériá stanovené Bohom – alebo len ľudské predpoklady a špekulácie? Samozrejme,
sú to len špekulácie ľudí. Vo svetle toho, že v Evanjeliách nie je ani zmienka o tom, že by mal Ježiš, alebo apoštoli v úmysle niečo také ako Nový zákon napísať, je stanovovanie kritérií, ktoré by mali rozhodovať, čo do neho patrí a čo nie naozaj odvážna. Ale aj keby odvážna nebola – odkiaľ máme istotu, že práve tieto kritériá sú kritériami a potvrdeniami toho, že dané knihy sú Božím zjavením? Istú hodnotu by mohli mať vtedy, keby bolo jasné, že nijak inak než priamym Božím zásahom nie je možné dané kritérium vysvetliť. Je to naozaj tak?
2) NAOZAJ NUTNE DOSVEDČUJÚ INŠPIRÁCIU BOHOM?
PROROCTVÁ
To je silný argument. Lenže...
- Americkí indiáni mali proroctvo o tom, že raz do ich krajiny prídu bieli bradatí mužovia a spôsobia koniec ich civilizácie. Splnilo sa v okamihu, keď sa v Amerika vylodili conquistadori, ako boli Cortéz, či Pizarro. Znamená to, že indiánske legendy máme zaradiť
do Biblie?
- Edgar Cayce predpovedal mnohé veci, hovorilo sa mu „spiaci prorok“. Znamená to, že aj
jeho dielo treba zaradiť do Biblie?
Všetky tieto príklady dokladajú (a je ich omnoho viac), že proroctvo síce naznačuje na ak
už nie nadprirodzený, tak mimoprirodzený pôvod. V žiadnom prípade však nestanovuje, že
by vždy a zásadne pochádzalo od Boha. Dôkaz podobnej situácie spomína aj Biblia
samotná (Sk 16,16–18). Hľa, prorokovanie, ktoré pochádza od Diabla, nie od Boha! A potom je tu ešte jedna vec: Proroctvá sú dôkazom len vtedy, ak sa splnili. Množstvo SZ i NZ proroctiev sa ešte nesplnilo. Ak sa nesplnia, budú dôkazom toho, že knihy, v ktorých sú, nie sú od Boha. Ak by sme teda svoju vieru v božský pôvod Biblie postavili na proroctvách, tak potom by sme ju nesmeli prijať skôr, kým sa všetky naozaj nenaplnia – a to bude až na konci sveta!

Evanjelia môžeme skutočne považovať za dôveryhodný historický dokument o Ježišovi Kristovi. Je historická spoľahlivosť neomylnosťou? Bohužiaľ, nie... EVANJELIÁ by sme síce mohli naozaj brať ako vysoko spoľahlivé aj čo sa týka výrokov Ježiša Krista – ale aj tak, neomylnosť by predsa len vyžadovala niečo viac! ZVYŠOK NOVÉHO ZÁKONA však tvoria listy, štúdie a úvahy ľudí, z ktorých napríklad Pavol a autor listu Hebrejom ani neboli učeníkmi Ježiša Krista! Aj keď prijmeme fakt, že sa ich obsah zachoval neporušený, nič to nevypovedá o tom, či je naozaj pravdivý!!!

Je niekde v Evanjeliách zaznamenané, že by Ježiš sám niečo zapisoval do knihy (ako Mojžiš), alebo že by vyjadril vôľu, aby tak urobili apoštoli, či dokonca ich k tomu nabádal?Odpoveď znie: NIE, ANI V NAJMENŠOM! Má niektorý novozákonný spis takúto ambíciu?
S výnimkou Zjavenia apoštola Jána (Apokalypsy) ani jediný spis v Novom Zákone si
nerobí nárok na to, že by bol Božím slovom a teda že by mal mať Božiu autoritu. Odpoveď
teda znie: NIE, NEMÁ! Čo sú teda tieto spisy zač? Spisy Nového zákona vznikli ako doplnok k ústnemu hlásaniu apoštolov! To je dôležitá vec. Všimnite si, čo samotný autori hovoria o ich účele:
LUKÁŠ: (Lk 1,1–4) (Sk 1,1–5) Jeho evanjelium + Skutky apoštolov sú teda doplnkovým
čítaním k ohlasovaniu Cirkvi, ktoré už k adresátovi oboch dokumentov, Teofilovi, dospelo. Lukáš nemal v úmysle napísať „Písmo sväté“, to, čo písal, bol vlastne obsiahlejší súkromný list.
APOŠTOLI: (Sk 15,22–29) Ich list – podobný, akých je v Novom zákone 21 – riešil istú konkrétnu vec. Znova bol iba doplnkom učenia Cirkvi a jej učiteľskej inštitúcie – aspoštolov a ich nástupcov, starších – a jeho autorita sa odvodzovala od toho, že obsahoval to, čo ústne učili a z Božieho poverenia rozhodol tento úrad Cirkvi.
PAVOL: (2 Sol 2,15) Pavol zase nepíše nejaké kompendium viery. Píše list, adresovaný konkrétnym ľuďom, Solúnčanom, a v ňom iba doplňuje a opakuje to, čo im už ako apoštol ústne zvestoval.
JÁN: (Jn 20,30n) (Jn 21,24n) Pre Jána jeho spisy znova predstavujú len malý zlomok, doplnenie toho, čo Cirkev a jej apoštolský úrad v plnosti ohlasuje ako živé slovo.
Podobne na to hľadeli aj ostatní kresťania, za všetko napríklad slovo Euzébia Cezarejského, ktorý spísal v 4. storočí prvé cirkevné dejiny: Důvěřovali v božskou a zázraky činící sílu jim od Vykupitele propůjčenou. Nechtěli a ani se to nepokoušeli vykládat učení svého Mistra vyumělkovanými slovy. Opírajíce se jedině o svě dectví Božího Ducha, který v nich působil, a o sílu Kristovu, která skrze ně učinila mnoho zázraků, hlásali po celém světě poznání nebeského království. Nedělali si velkou starost se sepsáním knih, protože byli pověřeni mnohem důležitějším a lidské síly přesahujícím úkolem. Aspoň Pavel, který svou schopností vyjadřovat se a plností myšlenek všechny překonal, zanechal nám jen několik málo listů, ač
by mohl nám sdělit tisícetajemstvích. ... Ze všech učedníků Pána zanechali nám písemnou památku jen Matouš a Jan. Avšak i tito byli prý přinuceni ke psaní. Matouš, který z počátku hlásal evangelium Hebreům, když měl odejít k jiným národům, napsal v mateřštině evangelium po něm nazvané. Snažil se těm, od kterých odešel, nahradit písmem, co jeho odchodem ztratili. Když potom Marek a Lukáš napsali evangelia po nich nazvaná, rozhodl se nakonec i Jan, který až dosud učil ústně, napsat evangelium. (Euzébius, Cirkevné dejiny, III,25)
Takže si to zhrňme: JEŽIŠ NIJAKO APOŠTOLOV NEPOVERIL, ABY NAPÍSALI NEJAKÉ „POKRAČOVANIE“ KU SVÄTÝM PÍSMAM (ŽIDOVSKEJ BIBLII), KTORÝCH POČET A ZOZNAM SA V TEJ DOBE POVAŽOVAL ZA UZAVRETÝ. APOŠTOLI SAMI NEMALI ŽIADNU AMBÍCIU SPÍSAŤ NEJAKÉ KOMPENDIUM TOHO, ČO HLÁSALI. SPISY, KTORÉ SA ZACHOVALI, NIE SÚ NIČÍM INÝM, NEŽ VIAC - MENEJ SÚKROMNÝMI SPISMI APOŠTOLOV, V KTORÝCH APOŠTOLI VYJADROVALI SVOJE NÁZORY A MIENKY TÝM, KTORÝM UŽ PREDTÝM OHLASOVALI ZVESŤ O JEŽIŠOVI. JE ZJAVNÉ, ŽE AJ PODĽA SAMOTNÝCH AUTOROV TIETO SPISY ZĎALEKA NEOBSAHUJÚ VŠETKO UČENIE A OHLASOVANIE APOŠTOLOV, IBA JEHO ČASŤ. A NIKDE SI NENÁROKUJÚ BOŽSKOSŤANI NEOMYLNOSŤ. To je dôležité zistenie! A ako sa teda stalo, že z týchto spisov a listov vznikol dnešný Nový zákon? Ako si už napísal, zbierka 27 spisov, ktoré dnes tvoria Nový zákon, zďaleka nie je jediné, čo sa nám z kresťanského staroveku zachovalo. Okrem nich sa zachovalo množstvo iných spisov, najrôznejších listov, Evanjelií, skutkov, zjavení a podobne. Niektoré spisy si či už od počiatku, alebo až časom získali určitú autoritu ako spoľahlivé a boli používané v kresťanských spoločenstvách ako podklad na kresťanské vyučovanie. Ak sa na to pozeráme, je nám jasné nasledovné:
• Máme tu množstvo MIENOK, ktoré v niečom navzájom súhlasia, ale v niečom si odporujú.
• A sú to stále len MIENKY. Bez ohľadu na to, či je to mienka toho, či onoho, je to LEN MIENKA daného človeka. Môže byť fakt, že sa ľudia dohadujú o tom, že „niečo“ by mohlo byť „svätým písmom“ pre nás dostatočná, aby sme prijali tieto knihy len tak za neomylné Božie slovo? Určite nie! V XX. storočí si masy ľudí mysleli, že Lenin a Hitler sú spasitelia a predsa sa jednému ani druhému kvôli tomu neklaniame! A na začiatku XXI. storočia 40% Slovákov vložilo svoju dôveru v populistu Róberta Fica a predsa kvôli tomu nebudeme veriť, že je božský a neomylný... ☺ Mienka je len mienka, nie je to záruka! Vtedy ale prišiel zlom. V roku 393 po Kr. na cirkevnej synode v Hippo Bohom garantovaný učiteľský úrad Cirkvi jasne a oficiálne, s plnou autoritou, ktorú do neho vložil Ježiš Kristus, definoval ten zoznam kníh Nového zákona, ktorý poznáme aj dnes. Avšak výhrady voči nemu od niektorých teológov boli tak silné, že boli potrebné ďalšie synody v Kartágu v rokoch 397 a 419, aby bolo toto učenie Cirkvi potvrdené. Synody svoje závery poslali Petrovmu nástupcovi do Ríma a definitívne boli potvrdené pápežom Inocentom I. v roku 405. Na východe si potom tento kánon osvojila Trulánska synoda v roku 692. Od toho okamihu bol kánon jasne a jednoznačne prijímaný a presne vtedy sa zrodil Nový Zákon tak, ako ho poznáme dnes. Cirkev ešte raz znovu zadefinovala kánon kníh Nového Zákona na Tridentskom koncile v roku 1546, ako odpoveď na jeho spochybnenie zo strany Martina Luthera a ostatných reformátorov. Ak si to zhrnieme, dôjdeme k zaujímavému záveru:
PLNÁ AUTORITA NOVÉHO ZÁKONA STOJÍ A PADÁ S AUTORITOU KATOLÍCKEJ CIRKVI. AK JE KATOLÍCKA CIRKEV PRAVÁ, POTOM MÔŽEME BEZ OBÁV A
BEZVÝHRADNE VERIŤ NOVÉMU ZÁKONU, PRETOŽE JEHO PRAVOSŤ A NEOMYLNOSŤ JE GARANTOVANÁ SAMOTNÝM BOHOM, KTORÝ (AKO UKAZUJE HISTÓRIA) GARANTUJE APOŠTOLSKÝ UČITEĽSKÝ ÚRAD CIRKVI. PRÁVE TEN TOTIŽ DÁVA BIBLII JEJ AUTORITU. AK BY SME SPOCHYBNILI CIRKEV – A TÝM AJ JEŽIŠOVE SLOVÁ A KONANIE – POTOM AJ BIBLIA PRECHÁDZA Z POZÍCIE NEOMYLNÉHO BOŽIEHO SLOVA DO OBLASTI NÁBOŽENSKEJ LITERATÚRY A FILOZOFICKÝCH ŠPEKULÁCIÍ, NIEKDE PO BOK MALÉHO PRINCA, ČI PROROKA OD CHÁLILA DŽIBRÁNA. Ako sa vraví: Cirkev nie je dcérou, ale matkou Biblie: ona do nej napísala časť svojho ohlasovania a ona ju autoritou, ktorú jej dal Boh, so spoľahlivosťou, ktorú Boh garantuje, aj autorizovala ako skutočné a spoľahlivé Božie slovo.

[pavel]

Nuž a tu sa naše cesty rozchádzajú.

Ty veríš, že Biblia je dielom človeka, ľudí z prostredia cirkvi, ktorá sa neskôr začala nazývať katolíckou a ja verím, že Boh použil jednotlivcov k zaznamenaniu svojho Slova tak, aby sa toto Slovo (nie predstaviteľia a nasledovníci tých čo sa o jeho zaradenie do súboru Biblia podielali) dostalo medzi všetkých a bolo im vodítkom, receptom na spásu.

PS Keď už sem kopíruješ texty odinakiaľ, daj si tú námahu a odstráň medzery, nové riadky a pod. nech sa to dá pohodlne čítať. Ďakujem.

[Simon]

Pavel, myslel som si, že veríš iba tomu, čo je napísané v Biblii. To čo si napísal tam nie je. Nikde v Písme nie je Božie Slovo redukované na samotné Písmo. Namiesto toho nám Biblia na mnohých miestach hovorí, že autoritatívne Božie Slovo sa nachádza v Cirkvi: ide o posvätné Podanie a cirkevnú Tradíciu (2. list Tesalonickým 2,15 a 3,6) zrovna tak ako o to, čo Cirkev učí a hlása (1. list Petrov 1,25, 2. list Petrov 1,20-21 a Mt 18,17). Preto si tiež myslím, že Biblia podporuje viac katolícky princíp, nazývaný sola verbum Dei, samotné slovo Božie, než protestantskú zásadu sola scriptura, samotné Písmo.

[pavel]

ide o posvätné Podanie a cirkevnú Tradíciu (2. list Tesalonickým 2,15 a 3,6)

Veď ja sa nebránim ústnemu podaniu. Aj u nás máme kázne, biblické vyučovania a pod. Princíp Sola Scriptura nie je o predčítavaní Písma a už viac nič. Náš princíp Sola Scriptura funguje s podporou týchto veršov:

1.Timoteovi 6:3—5, kde Pavol znova prikazuje vzdialiť sa od tých, ktorí neučia slová a doktríny nášho Pána. „Ak niekto inak učí a nepristupuje k zdravým slovám, slovám nášho Pána Ježiša Krista, a k učeniu zodpovedajúcemu pobožnosti... Od takých sa vzdiaľ.“

2. Tesalonickým 3:14, kde nám apoštol prikazuje: „Ale ak niekto neposlúcha nášho slova, podaného listom, toho si poznamenajte a nesdávať sa s ním, aby sa zahanbil.“

Galatským 1:8 „Ale keby sme aj my, alebo keby vám anjel z neba zvestoval iné evanjelium miesto toho, ktoré sme vám my zves­tovali, nech je prekliaty!“

2 Timoteovi 3:15 a že od detinstva znáš sväté písma, ktoré ťa môžu učiniť múdrym na spasenie skrze vieru v Kristu Ježišovi.
16 Každé písmo, vdýchnuté Bohom, je aj užitočné na vynaučovanie, karhanie, naprávanie, na výchovné káznenie v spravedlivosti

1 Korintským 4:6 Ale toto, bratia, som povedal v podobenstve vzťahom na seba a na Apolla, pre vás, aby ste sa na nás učili nemyslieť nad to, čo je napísané, aby ste sa nenadúvali jeden za druhého proti inému.

1 Tesalonickým 2:13 A preto aj my neprestajne ďakujeme Bohu, že prijmúc od nás slovo zvesti Božej neprijali ste slová ľudí, ale - jako je pravda - slovo Božie, ktoré aj mocne pôsobí vo vás veriacich.

Sola scriptura znamená, že jedine Biblia má právomoc finálneho odvolacieho súdu vo veciach viery a doktríny. Duch Svätý je nevyhnutný činiteľ, ktorý otvára srdcia, aby uverili Slovu. Súčasťou viery v Písmo je veriť tomu, čo hovorí samo o sebe! Duch Svätý dosvedčuje pravdu Božieho Slova vo všetkom tom, o čom už svedčí samo o sebe (napr. Ján 14:16, 26; 15:26).

Rímskokatolícke náboženstvo si želá postaviť sa nad Bibliu tým, že si vyhradzuje právo na pridávanie ďalších písomností a vytváranie svojich vlastných na základe údajne neomylného Magistéria a pápežskej neomylnosti. Váhu autority, ktorú Písma vyhradzujú len pre samotné Písma (napr. 2. Timoteovi 3:16; Ján 10:35; Matúš 5:17,18; 2. Petra 3:15,16), uchvacuje Magistérium katolíckeho náboženstva.

Bez správnej doktríny Sola scriptura má Rím neobmedzenú voľnosť donekonečna ustanovovať „tradičné pravdy.“ Táto voľnosť pridávať k tomu, čo už bolo rozoznané ako „dostačujúce“, zaniesla Rím k nepredstaviteľným herézam. Bez Sola scriptura tu máme pan–katolicizmus, t.zn.: všetko, čo povie Rím, platí!
Biblická terminológia opisuje v Matúšovi 15:1–6 takéto praktiky ako „ustanovenia ľudí“!
Matúš 15:3 „A on odpovedal a riekol im: Prečo aj vy prestupujete prikázanie Božie pre svoje podané ustanovenie?“

To, čo nám ktokoľvek predkladá si overujeme v Písmach, ak to tam nie je, ak to čo počujem je v rozpore s Písmom, ktoré nemôže popierať samo seba, pretože Boh nie je klamár, tak také učenie, názory a doktríny považujem za irelevantné, zavádzajúce a klamlivé, falošné. Toť vsjo.

[Simon]

Od doby reformácie až do súčasnosti vzniklo viac ako dvadsať päť tisíc rôzných protestantských denominácií a odborníci hovoria, že každý týždeň vzniká ďalších päť nových. Každá z týchto dvadsiatich piatich tisíc si robí nárok na to , že nasleduje Ducha Svätého a autenticky rozumejú Písmu svätému. Boh sám vie, že za takéhoto stavu vecí musíme potrebovať ešte niečo viac.
Keď zakladatelia nášho národa vytvorili ústavu, nezostali len pri tom. Viete si predstaviť, čo by sme dnes mali, keby nám vtedy prenechali ten rovnaký a dobrý dokument, čo máme dnes, spoločne s príkazom typu "kiež Masarykov duch vedie každého jednotlivého občana"? Mali by sme anarchiu - čo je v podstate to, čo protestanti majú, čo sa týka cirkevnej jednoty. Namiesto toho nám zakladatelia nášho štátu zanechali ešte niečo okrem ústavy - dali nám vládu, zloženú z prezidenta, parlamentu a najvyššieho súdu . Všetky tieto zložky sú potrebné k tomu, aby sa ústava interpretovala a napĺňala . A ak práve toto stačí na to, aby bolo možné vládnuť krajine ako je naša, čo by potom bolo orientovaných na správu celosvetovej Cirkvi tu na Zemi ?
Preto si osobne myslím, Pavel, že nás Kristus nenechal len s Knihou a svojím Duchom . V skutočnosti sa nikdy v žiadnom evanjeliu nezmieňuje apoštolom ani slovom o nejakom písaní . Okrem toho - tých , ktorí napísali knihy , ktoré sa stali súčasťou Nového zákona, nebola ani polovica. Ale čo Kristus skutočne urobil - povedal Petrovi: '.. a na tej skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu.' Takže sa mi zdá logickejšie, že Ježiš nám zanechal svoju Cirkev, vedenú pápežom, biskupmi a cirkevnými snemami, čo všetko je potrebné k tomu, aby sa správne interpretovalo a zachovávalo Písmo."
Si presvedčený, že Tradícia , posvätné Podanie , pápeži a ekumenické cirkevné snemy učili v rozpore s Písmom?
Ale v rozpore s čou interpretáciou Písma ? Okrem toho, všetci cirkevní historici sa zhodnú na tom, že sme kanonizovanú formu Nového zákona, tak ako ju všetci kresťania poznajú dnes, dostali práve vďaka cirkevným snemom v Hippo (r. 393 ) a Kartágu ( r 397 ).
Oba dva snemy poslali svoje hodnotenie do Ríma k pápežskému schváleniu. Od roku 30 do roku 393 boli teda kresťania bez kanonizovanej verzie Nového zákona - a to je dosť dlhá doba, že? Okrem jednotlivých evanjelií existovali ešte ďalšie knihy, o ktorých si vtedy ľudia mysleli , žeby mohli byť inšpirované Duchom Svätým, ako napr List Barnabášov, Hermov pastier a Skutky sv. apoštola Pavla. A naopak, o niektorých knihách Nového zákona, ako napr o Druhom liste Petrovom, o Listu Júdovom
a o Zjavení sv. Jána sa niektorí domnievali, že by do kánonu zaradené byť nemali. Takže čie rozhodnutie potom bolo spoľahlivé a konečné, ak Cirkev neučí s neomylnou autoritou?"
Domnievaš sa, že pápeži , biskupi a cirkevné snemy môžu byť a tiež sú omylné? Že Boh nevybavil Petra neomylnosťou ?"
Protestanti i katolíci sa zhodnú na tom , že Boh vybavil Petra neomylnosťou prinajmenšom dvakrát, a to keď písal (alebo diktoval) svoj ​​Prvý a Druhý list, napríklad. Ak ho teda Boh vybavil neomylnosťou, keď učil autoritatívne prostredníctvom listov, prečo by ho nemohol ochrániť pred omylmi , keď vystupoval ako autorita Cirkvi osobne a ústne ! A podobne , keď toto mohol Boh urobiť s Petrom - a s ostatnými apoštolmi , ktorí spisovali Písmo - prečo by to nemohol urobiť aj s ich pokračovateľmi, zvlášť keď mohol predvídať anarchiu, ktorá by vznikla, keby tak neurobil. A navyše, ako by sme si mohli byť istí tým, že samotných dvadsaťsedem kanonizovaných kníh Nového zákona je neomylným Slovom Božím, keď by to boli práve omylní pápeži a omylné cirkevné snemy, ktorí vytvorili neomylný kánon? Bez tohto posledného ohnivka, by nám bola Biblia, hoci aj just neomylná, nanič, vždy by sme sa pohybovali len v rovine mienok čo asi tak Biblia vlastne presne myslí a hovorí, ale nie v oblasti neomylnej pravdy. Skúsenosť to jasne ukazuje. A to ani nehovoriac o tom, že by sme vôbec nemali žiadnu istotu, či táto Biblia (a jej jednotlivé časti) vôbec je Božím slovom!
Je zásada „Sola Scriptura“ biblická?
(1.Timoteovi 6:3—5) Potom sa musím od teba vzdialiť.
(2. Tesalonickým 3:14) Ešte si sa nezahanbil?
(Galatským 1:8) Stojí ti táto tvoja neposlušnosť za to, aby si bol prekliaty?
(2 Tim 3,15–17) Tento výrok je pekný, ale NIČ nehovorí o tom, že IBA BIBLIA a nič iné je Bohom inšpirované! Hovorí len, že Písmo (a Pavol má dokonca na mysli zjavne Starý Zákon a nič viac) je Bohom inšpirované. Tomu v pohode a od počiatku veria všetci Katolíci od čias Ježiša Krista. „Celé Písmo je Bohom inšpirované...“ – čo má Pavol na mysli pod tým „celým Písmom“? V jeho dobe sa tým myslel Starý zákon. O Novom zákone to teda nehovorí vôbec nič... Ak tým Pavol aj myslel Nový zákon – čo presne tým myslel? Nový Zákon je zbierka 27 samostatných kníh. Na ktoré z nich sa toto vyjadrenie vzťahuje – ak sa vôbec vzťahuje Niektoré z nich v tom čase, keď písal tento list, zrejme ešte ani neboli spísané a dokončené.
Čo s nimi? A potom... ako vieme, že táto Pavlova mienka je Božím zjavením? A že tento list, ktorý práve Pavol píše, je naozaj Božím slovom a súčasťou Biblie? Odkiaľ to máme potvrdené? Zatiaľ, kým to nie je potvrdené, je to len a len Pavlova osobná mienka, nič viac!
(1 Kor 4,1–7) V tomto texte však Pavol v žiadnom prípade nehovorí o tom, že by Božie zjavenie bolo iba v Písme (v čase písania tohto listu to bol iba Starý Zákon), veď sám práve ohlasuje Božie slovo, ktoré „napísané“ nie je... Ale inak je faktom, že zásada „sola Scriptura“ naozaj nikde v Biblii obsiahnutá nie je!
(1 Tesalonickým 2:13) Prečo nechceš prijať slovo Božie, ale prijímaš slová ľudí?
Takže tu máme dilemu: Alebo zásada že IBA V BIBLII JE BOŽIE ZJAVENIE A NIKDE INDE zjavená Bohom mimo Biblie – ale potom popiera samu seba! Alebo je táto zásada iba MIENKOU, ktorá nie je ničím podložená, naopak existuje spústa dôkazov, že je to presne opačne: (2 Sol 2,15). Pavol tvrdí, že jeho slovom odovzdané Božie Zjavenie je úplne rovnocenné tomu, čo napísal.
(1 Kor 11,2) – zase príklad ústne odovzdaného Božieho zjavenia.
(Mk 16,14–20) Ježiš neprikazuje svojim učeníkom sadnúť si a spísať Bibliu, ktorú potom budú čítať, rozdávať a vysvetľovať. Posiela ich ústne ohlasovať Slovo a Zjavenie Boha!
Túto zásadu ďalej veľmi jasne osvetľuje Pavol, keď svojmu žiakovi Timotejovi píše: (2Tim 2,1).
Prečo by som teda mal veriť (bezvýhradne, ako Božiemu slovu) niečomu, čo je len obyčajnou, relatívne neskorou ľudskou mienkou (c. 1 600 rokov po Ježišovi), ktorá nakoniec odporuje tomu, čo o kresťanstve a apoštoloch vieme a odporuje tomu, čo hovorí Biblia samotná?
Najzávažnejšia je ale otázka: MÔŽE BIBLIA DOSVEDČOVAŤ SAMU SEBA? V Evanjeliách je pekná veta, ktorú hovorí Ježiš: (Jn 5,31) e to samozrejmé, nazýva sa to totiž dôkaz kruhom. Lepšie to pochopíme na tomto príklade:
Predstavte si, že sa teraz postavím a poviem:
- Som Boží syn a moje slovo je absolútna pravda!
Veríte mi?
Predstavte si, že by teraz niekto povedal:
- Verím ti, že si Boží syn!
A keby som sa ho opýtal:
- A prečo veríš, že som Boží syn?
A on by odvetil:
- No predsa preto, lebo si povedal, že si Božím synom!
A ja:
- A prečo si myslíš, že to, čo som povedal, je pravda?
A on by odvetil:
- No preto, lebo si Boží syn a Boží syn nemôže klamať!
A keby som sa ho znova opýtal:
- A prečo veríš, že som Boží syn?
A on:
- No preto, lebo si to povedal...
a tak ďalej.
Je to dôkaz, ktorý dokazuje sám seba – a teda nič nedokazuje:
Verím, že niekto je Božím synom preto, lebo to o sebe prehlásil. A verím tomuto jeho prehláseniu preto, lebo verím, že je Boží syn. Absurdné, že? Lenže presne toto sa deje, keď sa snažíme dokázať z Biblie, že Biblia je Božie slovo:
- Veríš, že Biblia je Božím slovom?
- Verím!
- A na základe čoho tomu veríš?
- Na základe toho, že je to napísané v Biblii.
- A prečo veríš, že to, čo je napísané v Biblii, je pravda?
- Lebo je to Božie slovo!
- A prečo veríš, že Biblia je Božie slovo?
- Lebo je to v nej napísané!
- A prečo veríš tomu, čo je v nej napísané?
- No predsa preto, že je Božím slovom!
atď.
Takýmto spôsobom môžeme „dokázať“ čokoľvek. Predstavte si, že vezmem papier a napíšem naň: „Tento príkaz je Božím inšpirovaným zjaveným Božím slovom, ktoré hovorí: Veru, veru, hovorím Vám, ak nebudete jesť špenát a piť Baldovskú vodu, nevojdete do Božieho Kráľovstva!“ Podľa tohto „dôkazu“ ním naozaj byť musí, pretože to sám o sebe hovorí – a keďže je Božím slovom, tak sa nemôže mýliť, ale musí to byť pravda – a teda naozaj musí byť Božím slovom... Takže ideme kupovať Baldovskú vodu a špenát, ako nám to prikazuje nespochybniteľný Boží príkaz.

Myslíš si, Pavel, že tvoj výklad Písma je neomylný?

[pavel]

Čo sa týka toho počtu denominácií, iste máš pravdu. Samozrejme, že neviem presne aké majú učenie a nemôžeš to vedieť ani ty. Keď sa však poobzerám po našej malej Bratislave, nájdem tu 2 kresťanské zbory, baptistov, reformovaný maďarsko-slovenský zbor, metodistov a apoštolskú cirkev. Všetky sú protestantského smeru. Aj keď sa mierne líšia v praktizovaní viery, to podstatné, podmienky spásy, Kristocentrickú vieru majú všetci. Líšia sa len v spôsoboch, napr. KZ Tehelná trvá na konzervatívnom prístupe (čo najmenej vplyvu sveta -médiá nie, spev za sprievodu klavíra, pokrývka hlavy u žien atd) v porovnaní s KZ Rača, kde používajú projektory, video, spev je sprevádzaný klavírom gitarou, basgitarou, bicími... U metodistov môžu vysluhovať Pamiatku i ženy, apoštolská cirkev kladie dôraz na dary Ducha Svätého atd...

Môžem teda povedať, že ani jedna z nich, napriek tomu, že sú iné, neporušuje Písma, nemá nikoho iného len Krista ako prostredníka medzi Bohom a nimi, nemá vyobrazenia svätých (lebo svätý je každý veriaci), nemá nikoho vyššieho od biskupa, pri Pamiatke Pánovej večere VŠETCI (ktorí majú vysporiadaný vzťah s Bohom) pijú z kalicha a lámu chlieb, krstí sa vo veku, kedy je človek vedome schopný prijať Ježiša ako svojho Spasiteľa, krstí sa ponorením, uznáva sa jediná a dostatočná obeť na Kríži JE DOKONANÉ, teda nikdo neobetuje znovu ako vy na omšiach ... atd.

Vidieť teda, že to čo je fundament a od čoho závisí, či je človek spasený, majú protestanti rovnaké. Či niekto z nich požaduje pokrývku hlavy u žien v zhromaždení alebo nie, je ich interná záležitosť, ktorá súvisí s poriadkom v zbore viď korinťanom, ale so spásou a jej získaním nemá nič spoločné.

Keď už sme pri tom špenáte a baldovskej ako u receptu na vierouku, musím ti povedať, že recept na spásu je práve v Písmach. Začína desatorom, končí učením Pána Ježiša. Povedz mi, keby si bol na smrť chorý a lekár by ti predpísal liek zložený zo štyroch ingrediencií, ktoré by ti nechutili, ignoroval by si toho lekára a pridal si k lieku ďalšie ingrediencie, ktoré by ho síce urobili oku lahodiacim, sladkým ako med ale jeho účinok by bol ta tam? Urobil by si to? Verím, že nie, lebo by si chcel žiť. Tak prečo si pridávate k učeniu Krista ingrediencie, na ktoré On ti neskôr povie: Odídťe odo mňa páchatelia neprávostí, nikdy som vás neznal!

???

[Simon]

Pavel, tak potom je to na zahanbenie pre tie denominácie, keď sa hašteria proti maličkostiam a kvôli nim sa navzájom oddeľujú. Táto anarchia je výsledkom toho, že nasledujú ľudské náuky, ktoré Kristus odsudzuje. Nie predsa možné, aby bol duch svätý rozdelený. Veď má cirkev uviesť do celej pravdy. Ako viem, ktorý zbor naozaj nasleduje IBA Ducha Svätého, a ktoré zbory si primiešali ľudské náuky? Ale tento stav protestantského sveta potvrdzuje Petrove slová, že svojvoľný výklad Písma je nebezpečný. A opäť pripomínam, že významným biblickým znakom Kristovej cirkvi je VIDITEĽNǍ JEDNOTA v každej náuke. Pavol hovorí: „Prosím vás, bratia, pre meno nášho Pána Ježiša Krista, všetci hovorte to isté, aby neboli me­dzi vami roztržky, ale aby ste boli dokonalí v rovnakom zmýšľaní a v rovnakom úsudku" (/ Kor 1, 10).

Pavel, je v poriadku, keď ťa požiadam, aby si sa za mňa modlil k Bohu? Lebo podľa tvojej logiky to nesmiem robiť, keďže jediným prostredníkom medzi Bohom a ľuďmi je Kristus. Predpokladám, že svätá je aj tvoja manželka a deti, ak veria, a podľa tvojej logiky by som ti radil, aby si nezhotovoval a nepoužíval ich fotky, lebo je to hriech. Nemá väčšina zborov (no myslím si, že všetky), predstaveného, pastora? Ale s biskupmi sa stretneš už v Písme. Katolíci nezostávajú len pri chlebe a víne, ale prijímajú Telo a Krv Nášho Pána Krista Ježiša, aby mali večný život. Sám Ježiš povedal: „Nechajte deti a nebráňte im prichádzať ku mne, lebo takým patrí ne­beské kráľovstvo" (Mt 19, 14). Pán povedal, že deťom patrí kráľovstvo a krst je v istom zmysle znamením, že kráľovstvo prichádza (pozri Mt 28, 1 8 - 1 9 ) . Keď Peter počas prvých Turíc prvýkrát hlásal evanjelium, hovoril rovnako: „Robte pokánie a nech sa dá každý z vás po­krstiť v mene Ježiša Krista na odpustenie svojich hrie­chov a dostanete dar Svätého Ducha. Veď to prisľúbe­nie patrí vám a vašim deťom" (Sk 2, 3 8 - 3 9 ). Ježišova smrť a vzkriesenie sa stali v dejinách len raz. Ale chcel, aby sa všetci ľudia vo všetkých dobách zú­častňovali na tejto obete. Tento spôsob, ktorý si želal Boh, je svätá omša, ktorá je sama osebe obetou Ježiša Krista. „Nezabíja sa stále znova," ako tvrdia niektorí kri­tici. Obetuje sa neustále ako čistá obeta od východu sln­ka až po jeho západ. Kristova obeta neruší našu obetu, ale umožňuje ju. Ježiš prikázal svojim kňazom, aby sa zúčastňovali na je­ho obete. Povedal: „Toto robte na moju pamiatku." Je­ho apoštoli a všetci katolícki kňazi neboli náhradou za Ježiša, ale skôr ho reprezentovali a zúčastňovali sa na je­ho kňažstve. Prví kresťania žili vo svete, kde bola obeta bežnou sú­časťou náboženstva. Ale sa obrátili zo židovstva, pozna­li obety jeruzalemského chrámu. Ak sa obrátili z pohanstva, poznali obety pohanským božstvám. Teraz však všetky tieto obety ustúpili obradu, ktorý obvykle nazý­vali „obeta". List Hebrejom cituje Z 50, 23 ako povzbude­nie pre ustavičnú „obetu chvály" (Hebr 13, 15) v Cirkvi. Pavol bežne používa jazyk obetnej bohoslužby - naprí­klad slová leitourgia (liturgia, napríklad Flp 2, 17), eucharistia (vďakyvzdávanie, eucharistia, napríklad 2 Kor 9, 11), thusia (obeta, napríklad Flp 4, 18), hierourgein (kňazská služba, napríklad Rim 15, 16) a prosforon (obetovanie, napríklad Rim 15, 16). Peter hovorí o celej Cirkvi ako o kňazoch, ktorí sú povolaní „prinášať duchovné obety, príjemné Bohu skrze Ježiša Krista" (1 Ptl, 5). Kňaz je podľa definície človek, ktorý prináša obetu (po­zri Hebr 8, 3 ). Ignác uznáva, že všetci veriaci sú kňaz­mi a uznáva to aj svätý Peter, ale spolu so svätým Pavlom zároveň uznáva, že istí muži sú oddelení, aby predseda­li obradom Cirkvi. V Knihe zjavenia, v novozákonnej knihe, ktorú kato­líci nazývajú „ikonou liturgie", Kristus je obetným ba­ránkom (Zjv 5, 6). Krv tohto Baránka, ktorý sa obetuje, „sníma hriechy sveta" (Jn 1, 29). Obeta je v nebi práve tam, kde ju Ján videl. Ale ne­bo sa pri svätej omši dotýka zeme. Cirkevní otcovia ra­di citovali proroka Izaiáša, keď hovoril o eucharistickej obete a jej moci snímať hriechy: „I priletel ku mne je­den zo serafínov, v ruke mal žeravý uhlík, čo kliešťa­mi vzal z oltára, dotkol sa mi úst a povedal: ,Hľa, toto sa dotklo tvojich perí, zmizla tvoja vina a tvoj hriech je odstránený!'" (Iz 6, 6 - 7 ) . Pre prvých kresťanov ten „že­ravý uhlík" bol predobrazom Najsvätejšej sviatosti. Bol predobrazom chleba, ktorý zostúpil z nebeského oltára, aby očistil Cirkev, ktorá sa modlí. Nie je to skôr naopak? Ja sa ťa môžem spýtať a aj sa pýtam, prečo z toho receptu odoberáte ingrediencie? Nechcete byť zdraví? Inak, stále si ma ako protestant nepresvedčil, že Biblia je tým receptom od Boha. Kde máš tu istotu? Ak Katolícka cirkev je odpadlícka, potom sa riadiš receptom, ktorý spísala odpadlícka cirkev!!!

[pavel]

Pavel, tak potom je to na zahanbenie pre tie denominácie, keď sa hašteria proti maličkostiam a kvôli nim sa navzájom oddeľujú.

Ja to tak vôbec nevnímam a o žiadnom hašterení neviem. Naopak, viem o tom, že obojstranne sa spoločenstvá navštevujú, teda chodia si navzájom kázať, majú spoločenstvo medzi sebou. A to nielen v rámci našeho Slovenska, ale aj zo susednými krajinami i krajinami zo zámoria. Podivuhodné je, že na to, aby ste vy zaviedli jednotné učenie a udržali ho, ste používali násilie, dnes sa prejavuje napr. vylučovaním vašich bratov, zakazovaním ich činnosti, viď napr. Bezáka, keby sme žili v stredoveku, bol by už dávno po smrti. Naopak naše spoločenstvá nemajú nadekretované pravidlá svetským vodcom a hierarchickou monarchiou, ale napriek tomu, že nič také nemajú majú spoločné učenie a jediného Pána, Ježiša Krista, a jediného Otca, Boha.

Rôznorodosť priorít v jednotlivých denomináciach je skôr na užitok ako na škodu. Tak ako v cirkvi má každý úd svoju funkciu a jednu hlavu, podobne je to aj s protestantskými denomináciami. I tu si ich Duch Svätý používa v jednote učenia podľa svojich miest kde pôsobia. V Amerike je kladený dôraz na Evanjelizáciu za pomoci Gospelovej hudby, u nás je hudby menej, viac je slova. Všade je však láska, najväčšia snaha o kresťanský život podľa učenia Pána a zachovávanie princípov jednoty v Božom Slove v tých základných vieroučných doktrínach, ktoré vedú ku večnému životu, spáse.

Pavel, je v poriadku, keď ťa požiadam, aby si sa za mňa modlil k Bohu?

Samozrejme. Máme sa modliť jeden za druhého, za svoje potreby, máme prosiť a obracať sa k Bohu, veď je napísané, že keby sme prosili v mene Pána Ježiša Krista, Boh Otec nám to dá ... (len doplním, že Boh nie je Rozboril z Modrého z neba, takže nám dá to, čo je v súlade s Jeho Najsvätejším Božím plánom). Nikde však v Písme nevidím, žeby sme sa mali modliť za zomrelých. (Kniha Machabejským v mojej Biblii nie je). A nikde nevidím, že by sa zomrelí za nás prihovárali u Boha.

Predpokladám, že svätá je aj tvoja manželka a deti, ak veria, a podľa tvojej logiky by som ti radil, aby si nezhotovoval a nepoužíval ich fotky, lebo je to hriech.

Je moja manželka v nebi? Klaniam sa jej?
Exodus 20:4  Neučiníš si rytiny ani nijakej podoby tých vecí, ktoré sú hore na nebi, ani tých, ktoré sú dole na zemi, ani tých, ktoré sú vo vodách pod zemou.
5  Nebudeš sa im klaňať ani im nebudeš slúžiť, lebo ja Hospodin, tvoj Bôh, som silný Bôh žiarlivý, ktorý navštevujem neprávosť otcov na synoch do tretieho i štvrtého pokolenia tých, ktorí ma nenávidia
Klačíte na kolenách pod sochami Márie, svätých? Máte v kostoloch a v motlitebných knižkách jej fotečku? Máš aj ty doma jej porcelánovú sošku?

Obetuje sa neustále ako čistá obeta od východu sln­ka až po jeho západ.

Židom 10:18  A kde je toho odpustenie, tam viacej netreba obeti za hriech. Neveríte? Nemám čo by som dodal.

Ak Katolícka cirkev je odpadlícka, potom sa riadiš receptom, ktorý spísala odpadlícka cirkev!!!

Zjavne nechápeš ako je to s Bibliou. Ide o to, kto tu ruku a mozog pri zostavovaní viedol. Ja verím, že to bol Boh, tomu veríte aj vy, však? Môže si Boh použiť každého ako chce? V Písmach čítame, že áno. Dokonca jedného na česť a druhého na hanbu. Dajme tomu, že veriacich tej doby (s názvom katolíci by som za týchto okolností bol ešte opatrný), Boh použil a prišlo k zostaveniu Biblie. Tým vaša sláva končí. Namiesto toho, aby ste toto Slovo Božie uviedli medzi každý ľud, medzi každého človeka a v zrozumiteľnej reči, knihy ste dali pod zámok a pod trestom smrti zakázali jej vlastníctvo! Len preto ste následne mohli zavádzať praktiky, ktoré Písmo odsudzuje a zakazuje. Keď prišlo k reformácii a Písmo sa dostalo konečne medzi ľud, sila KC začala raketovým tempom upadať a upadá do dnes. Naopak, rozrastá sa viditeľná Cirkev Kristova v podobe, ako ju môžeme vidieť v Skutkoch a následných Epištolách Pavla.

Riadim sa Slovom, ktoré dal spísať samotný Boh, čo na tom, že na to použil hriešneho a nehodného... veď takí sme v Jeho očiach všetci. Jedine s Kristom v srdci, pod Jeho rukou a s odvolaním sa na jedinú a dokonanú obeť na Kríži, môžeme byť čistí i očiach Boha Otca.

[Simon]

Opäť opakujem, že nespĺňajú biblický znak cirkvi o jednotnom zmýšľaný. Načo sa oddelili a vytvorili si osobitý zbor, keď učia rovnako a nehádajú sa? Lebo im vadilo, že henten robí hento, ale má to robiť takto.
Vylúčiť zblúdilých bratov a tak chrániť čistotu viery je biblické. (Mt18,17) Tvrdiť, že by bol Bezák upálený je extrémne odvážne tvrdenie. 1200 ROKOV... Nejestvuje (aspoň na Západe) žiaden problém. Heretici tu sú, ale nie je proti nim nijako zakročované... Ak chceš vyberať smietko z oka Katolíckej cirkvi, vyber najskôr brvno z oka reformátorov, ktorých náuky zastávaš. Jan Calvin za svojho pôsobenia v Ženeve popravoval, alebo trestal všetkých, ktorí neprijímali Kalvinizmus a bez škrupúľ upálil svojho teologického protivníka Michaela Servetusa. Lutherov najbližší spolupracovník Melanchton sa pritom pozastavoval nad protestmi proti tomuto postupu ako nad niečím neslýchaným! Čierna povesť o inkvizícii (hlavne španielskej, ktorá ale bola už viac štátnou, než cirkevnou inštitúciou) sa zrodila v protestantskej Európe ako forma politickej snahy o zdiskreditovanie katolíckeho Španielska, ktoré predstavovalo pre protestantov vážnu hrozbu ako európska veľmoc. Pre porovnanie:
Anglicko – kráľ Henrich VIII (hlava anglikánskej cirkvi) umučil a popravil za svojej vlády 72 000 katolíkov
Kráľovná Alžbeta následne a jediný rok popravila z podobných dôvodov viac ľudí, než celá európska inkvizícia za 331 rokov!
Čarodejnice: v anglikánskom Anglicku asi 30 000 popravených, v protestantskom Nemecku asi 100 000…
Za Tomáša de Torquemanda (1420 – 1498; španielska inkvizícia! – „najlegendárnejší“ inkvizítor) – popravených niečo cez 1000 ľudí.
A to v situácii, kedy po reconquiste (vyhnaní mohamedánov zo Španielska) jedine katolícka viera bola spojivom, ktoré držalo pohromade Šapnielsko – pričom napr. Židia boli Arabom naklonení a vítali ich (u nás sme ich po II. svetovej vojne nazvali kolaborantmi a vysťahovali z krajiny – viď Benešove dekréty a pod.!). Preto ochrana viery a kresťanstva bola v tom čase otázkou prežitia krajiny a zachovania jej slobody!
Cirkevná hierarchia je jednoznačne biblická. Naopak, nebiblická je protestantská anarchia. (Mt 18, 16-17). Inými slovami, Cirkev má posledné slovo. Má vlastne autoritu, ktorú jej dal Kristus, aby exkomunikovala niekoho pre hriech alebo herézu. Hneď po tomto učení o poslednej autorite Cirkvi pri riešení týchto otázok Ježiš vyslovuje ďalšie prisľúbenie ohľadom autority Cirkvi: „Veru, hovorím vám: Čo zviaţete na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažete na zemi, bude rozviazané v nebi" (18. verš). Hebr 13, 17: „Poslúchajte svojich predstavených a podriaďujte sa im, lebo oni bdejú nad vašimi dušami... " Pozri sa na 15. a 16. kapitolu Skutkov apoštolov, kde sa opisuje vieroučný a pastoračný spor. Hrozilo, že tento spor rozdelí prvotnú Cirkev. Otázky o Mojžišovom zákone a o pripustení pohanov do Cirkvi boli také pálčivé, že apoštoli a starší Cirkvi zvolali koncil, aby uvažovali o týchto otázkach. „Tu prišli niektorí z Judey a poúčali bratov: ,Ak sa nedáte obrezať podľa Mojžišovho predpisu, nemôžete byť spasení.' Keď sa s nimi Pavol a Barnabáš dostali do sporu a nie malej hádky, rozhodli, že Pavol, Barnabáš a niektorí ďalší z nich pôjdu s touto spornou otázkou k apoštolom a starším do Jeruzalema" (Sk 15, 1-2). Tento koncil sa neodvolával len na Písmo pri riešení tohto problému (bolo by ťažké odvolať sa len na Starý zákon, keďže Nový ešte nebol napísaný): Nie je pravdou, že Cirkev rozhodla o tejto záležitosti, ako to Pán prikázal v 18. kapitole Matúšovho evanjelia? A táto učiteľská autorita vari nenapĺňa to, čo Ježiš prisľúbil svojim učeníkom a Cirkvi: ,Kto vás počúva, mňa počúva a kto vás odmieta, mňa odmieta?' (pórov. Lk 10, 16 a Mt 10, 40). Pozri aj na Júdovo varovanie Cirkvi (Júd 11), kde Júda odsudzuje tých votrelcov, ktorí idú v šľapajach Koreho vzbury (pozri Júd 3-11). Aká to bola vzbura? Pozri sa na 16. kapitolu Knihy Numeri, o ktorej hovorí Júda. Zistíš, že Koreho a jeho nasledovníkov Boh odsúdil a potrestal za ich vzburu voči kňazom, ktorí boli pomazaní, aby viedli ľud Izraela. Vysvetli skutočnosť, že Júda varoval Cirkev pred tými, ktorí odmietli autoritu novozákonnej cirkevnej hierarchie, ak novozákonná cirkev nemala žiadnu autoritatívnu hierarchiu. A navyše Júdovo varovanie sa zhoduje s Ježišovým varovaním cirkvám v malej Ázii, ktoré odmietli rozhodnutia jeruzalemského koncilu (pórov. Sk 15): „Preto rob pokánie. Ak nie, prídem na teba čoskoro a budem s nimi bojovať mečom svojich úst" (Zjv 2, 16; porov. Sk 16, 1-8). Sk 15, 28: „Lebo Duch Svätý a my sme usúdili, že nebudeme na vás klásť nijaké iné bremeno okrem toho nevyhnutného." Apoštoli potom vyslali Pavla a Sílasa, ktorí „im odovzdávali učenie, ktoré vyhlásili apoštoli a starší v Jeruzaleme" (16, 4). Tieto cirkevné dogmy boli „tým nevyhnutným", čo zaväzovalo vo svedomí všetkých kresťanov. Nemohli odmietnuť to, čo Cirkev učí, bez toho, aby pritom neodmietli samotného Krista (porov. Lk 10, 16). Pavlov výrok: „Hoci sme ako Kristovi apoštoli mohli zavážiť, boli sme medzi vami malí" (1 Sol 2, 7).

Ďakuj Bohu, že v TVOJEJ Biblii ostala „slamená epištola” (slová Martina Luthera) = Jakubov list; a Zjavenie sv. Jána. http://sk.gloria.tv/?media=169657

Nový zákon uvádza niekoľko vzácnych pohľadov na večný život Božích veriacich. Celé naše učenie a prax vychádza z týchto zjavení. List Hebrejom najmä v 11. kapitole hovorí o starozákonných hrdinoch s úctou. Vystupuje tu Abrahám a Sára, Izák a Jakub, Jozef a Mojžiš, Dávid a Samuel a mnohí iní. Autor hovorí, že ich život na zemi ich pripravil pre vznešenejší život v nebeskej domovine. „Všetci títo umierali vo viere, aj keď nedosiahli to, čo bolo prisľúbené, ale z diaľky to videli a pozdravova­li... Preto sa ani Boh nehanbí volať sa ich Bohom, veď im pripravil miesto" (Hebr 11, 13. 16). Toto prisľúbe­nie sa splnilo Kristovým vykúpením a veriaci dostali nebeské mesto. List Hebrejom hovorí, že sú tam, ale sú aj s nami, lebo nás obklopujú ako veľký „oblak sved­kov" (12, 1). Prečo inšpirovaný autor spomína tieto veľké posta­vy z dávnych dejín? Myslím si, že mal niekoľko dôvo­dov. Najmä chcel inšpirovať svojich čitateľov, ktorým v tom čase hrozilo prenasledovanie, aby napodobňo­vali čnostný príklad patriarchov. Predstavuje predkov ako „svedkov"; a svedkovia vydávajú svedectvo. Izrael­skí patriarchovia svedčili aj vtedy, keď si Cirkev spomí­nala na ich pozemské skutky. Jasné svetlá dejín spásy udržiavali vieru, hoci ich to stálo všetko, hoci „zakú­sili výsmech a bičovanie, ba aj okovy a väzenie; ka­meňovali ich, rozpiľovali ich, umierali pod mečom... núdzni, utláčaní a sužovaní" (Hebr 11, 3 6 - 3 7 ) . Keď kresťania počuli svedectvo života týchto svedkov, do­stali silu pre svoje skúšky. Ale svedkovia nielen sved­čia. Svedkovia aj sledujú. A autor Listu Hebrejom chcel, aby jeho čitatelia vedeli, že kresťania nie sú v boji osa­motení. Sú s nimi dávni hrdinovia. Sledujú ich z do­moviny, ktorá jedného dňa bude patriť každému, kto vytrvá vo viere. Svätí nás nesledujú z diaľky. „Obklopujú" veriacich na zemi. Starozákonní svätí prebývajú v „oblaku", v oblaku, ktorý nás obklopuje. A tento výraz mal pre židovských poslucháčov v prvom storočí veľa významov. „Hebre­jom", ktorým je adresovaný tento list, bolo úplne jasné, že oblak bol Božou slávou. Keď Boh viedol ich pred­kov po púšti, zjavoval sa im cez deň v oblačnom stĺpe. Keď bol medzi nimi prítomný vo svätostánku (a neskôr v chráme) , videli len jeho šekinah, oblak slávy, ktorý ho sprevádzal. V Novom zákone ten istý oblak zostúpil na Ježiša, aby ho vzal do neba pred zvedavými očami jeho učeníkov. Zosnulí veriaci, ktorí prebývali v „obla­ku svedkov", boli doslova svätými v sláve. Ježiš má trón v sláve, v tom „oblaku", kde je „prvorodený medzi mnohými bratmi" (Rim 8, 29). Keď Je­žiš nastúpil na trón, starozákonní svätí sa tešili zo slávy, ktorú predtým nepoznali. Spočiatku „nedosiahli prisľú­benie" (Hebr 11, 39), ale teraz sú v prisľúbenej domo­vine aj vtedy, keď obklopujú Cirkev v oblaku. V Knihe zjavenia so svätým Jánom vidíme, že v nebi je „stoštyridsaťstyritisíc označených zo všetkých kmeňov synov Izraela" (7, 4). A ak to platí pre svätých zo Starého zákona, oveľa
viac to platí pre svätých v Novom zákone! Vieme teda, že svätí sú v sláve. Je však správne pýtať sa, ako teraz žijú a aké sú obmedzenia ich poznania a činnosti. Kniha zjavenia nám podáva odpovede. Videc Ján mohol „vidieť" nebo, lebo vstúpil do ob­laku slávy. „V Pánov deň bol... vo vytržení" (Zjv 1, 10). V nebeských zástupoch videl veľa svätých, ale rozdelil ich do troch kategórií: mučeníci, panny a vyznávači. Je­ho prvé stretnutie s mučeníkmi je veľmi výrečné: „Videl som pod oltárom duše zabitých pre Bo­žie slovo a pre svedectvo, ktoré vydali. A zvolali mohutným hlasom: ,Dokedy, Pane, svätý a prav­divý, nebudeš súdiť a mstiť našu krv na tých, čo obývajú zem?' Každý z nich dostal biele rú­cho a povedali im, aby ešte krátky čas odpočíva­li, kým sa nenaplní počet aj ich spoluslužobníkov a ich bratov, ktorí majú byť zabití ako oni." (Zjv6, 9 - 1 1 ) Čo teda na základe tohto krátkeho úryvku vieme o mučeníkoch v nebi? Vieme, že sa rozprávajú s Bo­hom. Vieme, že si uvedomujú udalosti na zemi a brá­nia spravodlivých pred nespravodlivými, bránia Cirkev pred prenasledovateľmi. Vieme, že vďaka Božej milos­ti môžu poznať budúcnosť. Vedia, ako to bude s „ich spoluslužobníkmi a bratmi". To, čo vidíme v Knihe zja­venia, potvrdzuje to, čo sme čítali v Liste Hebrejom: mu­čeníci v nebi sú „oblakom svedkov", ktorý obklopuje kresťanov na zemi. Sú orodovníkmi v nebi za Cirkev na zemi. V ďalšej kapitole Knihy zjavenia sa stretávame s vy­znávačmi, s tými „čo prichádzajú z veľkého súženia: oprali si rúcha a zbielili ich v Baránkovej krvi" (7, 14). Dozvedáme sa, že títo ľudia stoja „pred Božím trónom a dňom i nocou mu slúžia v jeho chráme" (7, 15). Ich službou je samozrejme modlitba, ako sa dozvedáme z ďalších veršov: „Prišiel aj iný anjel a zastal pred ol­tárom so zlatou kadidelnicou. Dostal veľa kadidla, aby ho pridal k modlitbám všetkých svätých na zlatý oltár, čo je pred trónom. A dym kadidla s modlitbami svä­tých vystúpil z ruky anjela pred Boha" (8, 3 - 4 ) . Moc­ná modlitba svätých, ktorú sprostredkúvajú anjeli, vy­stupuje v nebi, ale má bezprostredné účinky na zemi: „Potom vzal anjel kadidelnicu, naplnil ju ohňom z ol­tára a vrhol na zem. A nastalo hrmenie, burácanie, bles­ky a zemetrasenie" (8, 5). Opäť teda vidíme, že svätí sa nielen rozprávajú s Bo­hom, ale ich rozhovor sa dotýka pozemských záleži­tostí a má bezprostredné a mocné účinky na pozem­ské udalosti. Svätí dostávajú túto silu ako Božie požehnanie. Ján hovorí: „A počul som hlas z neba; hovoril: ,Napíš: Bla­hoslavení sú mŕtvi, ktorí umierajú v Pánovi, už odte­raz. Áno, hovorí Duch, nech si odpočinú od svojich ná­mah; veď ich skutky idú s nimi'" (Zjv 14, 13). Z Jánovho Zjavenia je zrejmé, že požehnania svätých v nebi požehnávajú aj zem. „Predovšetkým teda žiadam, aby sa konali pros­by, modlitby a orodovania a vzdávali sa vďaky za všetkých ľudí, za kráľov i za všetkých, čo sú na vyšších miestach, aby sme mohli žiť tichým a po­kojným životom vo všetkej nábožnosti a mrav­nej čistote. Toto je dobré a milé pred Bohom, naším Spasiteľom, ktorý chce, aby boli všetci ľu­dia spasení a poznali pravdu. Lebo jeden je Boh a jeden prostredník medzi Bohom a ľuďmi - člo­vek Kristus Ježiš, ktorý vydal seba samého ako vý­kupné za všetkých." Aký záver z toho môžeme vyvodiť? Môžeme naozaj urobiť záver, že svätí, ktorí orodujú jeden za druhého, podkopávajú prostredníctvo Ježiša Krista? Nie, samo­zrejme nie. Svätý Pavol žiada kresťanov, aby sa modlili jeden za druhého. Žiada ich, aby konali ako prostrední­ci v mene konkrétnych skupín ľudí: napríklad v me­ne občianskych predstaviteľov. Zdôrazňuje, že takéto prostredníctvo je „dobré a milé pred Bohom" a je účin­né: „Aby sme mohli žiť tichým a pokojným životom." Modlitba príhovoru sa teda schvaľuje a je zaručené, že bude mať svoj vplyv. Kristus je naozaj jediný prostredník, ale svätí majú podiel na jeho prostredníctve, pretože majú podiel na jeho živote. Spomeňte si, čo novozákonní autori mali na mysli, keď hovorili o „svätých". Mali na mysli „svä­tých", tých, ktorých posvätil krst, a medzi nich patria veriaci na zemi i v nebi. Všetci veriaci sú „v Kristovi", aby sme použili obľúbený výraz svätého Pavla. Svätí v nebi i na zemi môžu orodovať za iných práve preto, že majú podiel na živote tohto jediného prostredníka a on ži­je vnich'.Ježiš povedal: „Ak ostanete vo mne a moje slo­vá ostanú vo vás, proste, o čo chcete, a splní sa vám to. Môj Otec je tým oslávený" (porov. Jn 15, 7 - 8 ) . Orodo­vanie svätých teda nič neuberá z Božej slávy. Neoslavu­jeme svätých namiesto Boha, ale oslavujeme ich v Bohu. On sám s nimi zdieľa slávu, keď ich prijal do oblaku slá­vy a urobil z nich veľký „oblak svedkov". Môžeme ďakovať Bohu, že títo svedkovia nie sú len pozorovateľmi alebo nezúčastnenými divákmi. Nesto­ja tu len tak. Niečo robia. Tak ako Kristus prosia za nás po pravici Otca. Kristus im dal výsadu, že môžu takto orodovať. Dáva moc ich modlitbám tak, ako dáva moc našim modlitbám - modlitbám príhovoru svätých na zemi. „Sme Boží spolupracovníci" (1 Kor 3, 9). Keď si uctievame svätých, napodobňujeme Krista, ktorý si ich uctieval ako prvý. Uctievame si tých, kto­rých si on uctieva. Požehnávame tých, ktorých on po­žehnáva: „Blahoslavení sú mŕtvi, ktorí umierajú v Páno­vi" (Zjv 14, 13). Niekto by sa mohol spýtať, či je dovolené, aby kres­ťania komunikovali s mŕtvymi, čo je v Starom zákone zakázané (pozri Lv 20, 27; Dt 18, 11). Naša odpoveď je zrejmá z Listu Hebrejom a Knihy Zjavenia a z celého No­vého zákona: „Pre mňa žiť je Kristus," povedal svätý Pa­vol, „a zomrieť zisk" (Flp 1,21). Svätí v nebi dostali ži­vot u Boha a žijú viac než my. Sú živší než ktokoľvek, s kým sa môžeme rozprávať na zemi. Boh totiž „nie je Bohom mŕtvych, ale živých" (Mk 12, 27). Raní kresťania dobre poznali tieto biblické úryv­ky a mali veľkú úctu voči svätým. Na starovekých pút­nických miestach je do kameňa a vápenca vytesaných mnoho grafiti, ktoré pochádzajú z prvých storočí po Ježišovom vystúpení do neba. „Pomôž mi, svätý Krescencius!"; „Peter, pros Krista Ježiša!"; „Peter a Pavol, mod­lite sa za Viktora!" Starovekí kresťania sa neklaňali svätým a nerobia to ani dnešní katolíci. Kniha zjavenia jasne hovorí, že kla­ňanie patrí len Bohu. Keď Ján videl anjela, píše: „Padol som mu k nohám, aby som sa mu klaňal. Ale on mi po­vedal: ,Pozor, nerob to! Som spoluslužobník tvoj a tvo­jich bratov, ktorí majú Ježišovo svedectvo. Bohu sa kla­ňaj!'" (Zjv 19, 10). Klaniame sa Bohu. Adorujeme ho. Uctievame si svätých a vážime si ich - pretože tak to ro­bí Kristus! Svätí nie sú bohovia. Sú bohmi len v tom zmysle, že všetci kresťania sú zbožstvení (pozri 2 Pt 1, 4). Zaslúžia si úctu, pretože sú nádobami Božej svätosti. Všetci svä­tí na zemi i na nebi majú podiel na Božej svätosti. Ale len Boh je svätý (pozri Zjv 15, 4). Podobne - svätí „ma­jú svoj koniec". Len Boh je nekonečný. Svätí sú stvoreniami, ale Boh je Stvoriteľ. Svätí majú bytie, ale Boh je Bytie samo. Svätí by boli stratení a mŕtvi v hriechu, ke­by nemali milosť Ježiša Krista. My kresťania si uctievame svätých, pretože patria Bohu. Klaniame sa Bohu, pretože on je. Práve tak keď zomrie človek, ktorý je nám blízky, schováme niečo, čo nám zanechal. Tak sú napr. pracovne slávnych ľudí ponechané tak, ako boli nájdené po ich smrti. Tak nosia živý človek pamiatku na milovaného človeka pri sebe. Z rovnakého dôvodu sa aj po svätých uchováva a má v úcte to, čo po nich zostáva. Keď sú nám tieto predmety pomocou pri modlitbe, upomínajú nás na Boha a jeho milosť, ktorá sa silne preukazuje u svätých. Úcta k Márii a ku svätým je niečím, čomu dnešný človek príliš nerozumie. Jedine Bohu prislúcha pocta - iste , v konečnom dôsledku jedine jemu. Prečo teda katolícki kresťania majú v takej úcte Máriu a ostatných svätých? Neuberajú tým Bohu na vážnosti? Nejde o modloslužbu?
Podľa katolíkov (a tiež pravoslávnych a východných kresťanov, nehovoriac o veľkej časti anglikánov) nie. Existujú totiž rôzne druhy úcty. Najvyššia úcta prináleží samozrejme iba Bohu. Ale už v Starom zákone nachádzame príklady, keď sám Pán prikazuje úctu k niekomu inému, než je on sám, napríklad k našim rodičom: Cti svojho otca i matku, ako ti prikázal Pán, tvoj Boh, aby si dlho žil a dobre sa ti darilo na zemi, ktorú ti dá Pán, tvoj Boh. (Dt 5,16; porov. Ex 20,12; Mt 15,4; 19,9; Mk 7,10; Lk 18,20; Ef 6,2) Cti sa dostáva v Novom zákone Ježišovým učeníkom: apoštoli v Skutkoch, keď odchádzajú z veľrady, sú radi, že sa im dostalo cti niesť potupu pre Ježišovo meno: A oni odchádzali z veľrady s radostnou mysľou, že sa im dostalo tej cti, aby znášali potupu pre jeho meno. (Sk 5,41) V manželskom sľube, tak ako ho vyjadruje katolícka bohoslužba, si snúbenci sľubujú nasledujúce: Ja, N., sľubujem tebe, N., že tí zachovám lásku, úctu a vernosť, že ťa nikdy neopustím a že s tebou ponesiem všetko dobré i zlé. K tomu nech mi pomáha Boh! Manželská úcta nijako neupiera , že Bohom je iba Pán - napriek tomu je druhého možné a dokonca potreba ctiť . Zachovávame úctu k tým , ktorí vedú našu krajinu, k tým, ktorí v ​​nej majú významné postavenie - napr ústavným predstaviteľom či sudcom. V podobnom zmysle aj katolícki kresťania majú úctu k veľkým svedkom viery, tj k svätým. Tú vyjadrujeme pomocou gest , ktorými sú napr aj obrazy a sochy. Pritom nie je pravda, že by tieto sochy boli predmetom úcty - každému je predsa jasné, že sa jedná o kus kameňa či dreva. Ale máme dobrý príklad aj z našej vlastnej "civilnej" skúsenosti - druhého človeka si skrátka lepšie pamätáme, ak môžeme mať na očiach jeho obraz , ktorý nám napr. leží na stolíku, visí v medailóne na krku alebo v peňaženke. Ak visí na úrade či v škole obraz prezidenta, nejedná sa - a to dochádza snáď každému - o modloslužbu, hoci jeho obrazu prislúcha spolu so štátnym znakom čestné miesto.

Omša, teda slávenie Eucharistie, je Kristom ustanovená pamiatka Kristovej obety na kríži. Nie je to nová obeť, je to Kristova obeť na kríži, tá, ktorá nás zmierila. Nemáme inú obeť, ako obeť Kristovu. Preto nemôžeme k Bohu prichádzať s vlastnou obeťou, môžeme priniesť len jeho telo a krv, ktoré sú nám chlebom života a kalichom spásy. Tým, kto je pri slávení Eucharistie prítomný, je Kristus, ktorý sa obetuje Otcovi. Nijako to neprotirečí Písmu a citátu, ktorý uvádzaš. Ide o slávenie, oslavu jedinej Kristovej obety, ktorá je prameňom milosti pre celú Cirkev a údy Kristovho tela, tj. veriacich.

Takže podľa tvojej logiky bola Cirkev do konca 4. storočia neomylná, ale zostavením Biblie sa jej neomylnosť skončila? To znamená, že prestávajú platiť všetky Kristove výroky o neomylnosti Cirkvi? To mi pripadá dosť naivné a priamo proti Písmu.Mnohí ľudia dnes chápu slovo katolík ako denominačný výraz podobne ako presbyterián alebo baptista. Ale toto slovo je opakom denominačného slova. Kato­lícky znamená všeobecný. Táto všeobecnosť je vlastnos­ťou Cirkvi, ktorú si želal sám Ježiš, keď povedal: „Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi. Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skonče­nia sveta" (Mt 28, 1 8 - 2 0 ) . Takáto katolicita je naplne­ním mnohých starozákonných proroctiev: „Jemu slú­žili všetky národy, kmene a nárečia; jeho vláda je vláda večná" (Dan 7, 14). Ježiš dal Cirkvi moc, ktorá mu patrí, a rozšíril ju na
každé miesto a do všetkých dôb. Bude vždy a všade. Cir­kev nie je jav, ktorý sa izoluje v nejakej zemepisnej oblasti alebo v konkrétnej dobe. Nepatrí nijakej politickej strane alebo vládnucej dynastii. Nepatrí nijakému jazyku alebo jazykovej skupine, ako to Duch Svätý v hojnej miere do­kázal darom jazykov na prvé Turice (pozri Sk 2, 4-11). Na jednote Cirkvi nie je nič zahmlené alebo nezná­me. Kristovo telo môžeme spoznávať v jeho konkrétnos­tiach -spoločenstvo, učenie apoštolov, lámanie chleba a modlitby (Sk 2, 42). Takto Cirkev vyzerá všade. Kresťania od začiatku používali grécke slovo katholikos, keď opisovali Cirkev Ježiša Krista. Je odvodené od kata hole, čo znamená patriaci celku alebo jednoducho všeobecný. Svedčia o tom už prvé mimobiblické literár­ne záznamy. V roku 105 po Kristovi Ignác Antiochijský písal kresťanom v Smyrne: „Kde je biskup, nech je tam aj zhromaždenie, tak ako je prítomný Ježiš Kristus tam, kde je katolícka cirkev." O pár rokov neskôr sa toto slovo objavilo v rozprávaní o mučeníctve sväté­ho Polykarpa, blízkeho priateľa svätého Ignáca. Tento dokument bol určený pre „svätú a katolícku cirkev na každom mieste". Tieto svedectvá vychádzajú z urči­tej apoštolskej postupnosti. Ignác mohol byť učeníkom apoštola Jána a Polykarp ním určite bol. Ďalej nechápem tvojmu myslenie; načo by sa Cirkev vôbec namáhala zostaviť Bibliu, keby ju chcela utajiť. Tak by ju jednoducho nezostavila. Podľa mňa sa cirkev Kristova nerozrastá, ale sa triešti. Môžeme sa vrátiť späť k encyklike pápeža Pia XII. z roku 1943, ktorá podnecuje k štúdiu Biblie. Tento dokument nachádzame na začiatku mnohých vydaní katolíckych Biblií a doslova v ňom prosí katolíkov, aby sa ponorili do Písma. Ešte staršia encyklika pápeža Leva XIII. z roku 1893 o štúdiu Biblie dokazuje, že úplný katolík je biblický katolík. Aj keď sme zašli takto ďaleko, stále je to iba storočie. My však môžeme ísť ešte ďalej. Už od najstarších čias pápeži a koncily, svätci a teológovia vyzývali k čítaniu Biblie. Nanešťastie však zmätok šestnásteho storočia tento pohľad na štúdium Biblie zahmlil. Jedným z obvinení, vznášaným dlhé roky proti Cirkvi, bolo, že Cirkev priväzovala Bibliu na reťaz, údajne aby zabránila ľuďom v prístupe k nej. Katolíci aj protestanti sú rovnako prekvapení, keď sa dozvedia, že Cirkev skutočne Bibliu priväzovala na reťaz - dôvod však bol presne opačný. V stredoveku a v prvých rokoch po vynáleze kníhtlače boli Biblie vzácne a veľmi drahé. Každý kus sa prepisoval ručne a mnohé majú na svojich stránkach umeleckú výzdobu. Jedna Biblia mohla stáť v prepočte na dnešnú menu aj desaťtisíc dolárov. Mestá často vlastnili iba jedinú knihu a touto knihou bola práve Biblia. Táto Biblia sa nachádzala vo farských kostoloch a pretože bola priviazaná k stolu, bola prístupná všetkým laikom, podobne ako sú dnes všetkým prístupné telefónne zoznamy, priviazané retiazkou v telefónnych búdkach. Priväzuje reklamná agentúra Zlaté stránky, aby sa k nim nikto nedostal? Práve naopak - aby boli k dispozícii čo najviac ľuďom. Presne tak isto to bolo aj s Bibliou. Zaujímavosťou je, že po anglickej reformácii bola Biblia priviazaná aj v kostoloch, ktoré ju predtým verejne neponúkali. Takže ak obviňujeme katolícku hierarchiu, že priväzovali Bibliu, mali by sme rovnako obviniť aj protestantské. V skutočnosti by sme ich však obe mali chváliť, a nie obviňovať. Veľa ľudí sa domnieva, že Luther prvý sprístupnil Bibliu v reči ľudu a že Biblia sa vydávala v latinčine, aby ju laici nemohli používať. Je to dvojnásobná chyba. Nová katolícka encyklopédia poznamenáva: „Nebola núdza o prvé preklady Biblie do nemeckého jazyka." Ak budeme počítať iba tlačené verzie (Johann Gutenberg, katolík, vyrobil prvú tlačenú verziu Biblie s cirkevným schválením roku 1455; Luther sa narodil roku 1483), osemnásť nemeckých prekladov celej Biblie sa objavilo pred zverejnením Lutherových deväťdesiatich piatich téz (1517), ktorými dal najavo svoj odpad od Ríma. Prvý z týchto prekladov bol vytlačený roku 1466. Prvý tlačený flámsky preklad sa objavil roku 1477. Dva talianske preklady boli vydané roku 1471. Katalánsky preklad vyšiel roku 1478. Prvá tlačená poľská Biblia uzrela svetlo sveta roku 1516, teda rok pred zverejnením Lutherových téz. Najstaršia anglická tlačená Biblia pochádza z roku 1525. Uvedom si však, že toto všetko sú tlačené preklady celej Biblie. Tlačené preklady len niektorých jej kníh vyšli o niečo skôr a ručne písané preklady celej Biblie alebo jednotlivých kníh sa objavili v lokálnych jazykoch o storočia skôr. Najstarším predchodcom Biblie v angličtine je parafráza Genesis, napísaná okolo roku 670 Caedomonom v anglosaskom jazyku. Béda Ctihodný, ktorý zomrel roku 735, preložil do anglosaského jazyka Jánovo evanjelium. Existuje niekoľko prekladov Biblie v stredovekej angličtine, jazyku, v ktorom Geoffrey Chaucer napísal svoje Canterbursképoviedky. Najlepšou knihou zaoberajúcou sa touto témou, ktorá sa už nedá kúpiť, stojí však za to ísť ju pohľadať do knižnice, je kniha od pátra Hugha Popea Anglické verzie Biblie (English Versions of the Bible). Rovnakou chybou, ako si myslieť, že Luther prvý preložil Bibliu do reči ľudu (nestihol to o takmer tisícročie), je myslieť si, že Biblia sa vydávala v latinčine, aby ju nemohli čítať obyčajní ľudia. Až do devätnásteho storočia vedel každý vzdelaný človek na západe čítať po latinsky a v časoch reformácie skoro každý, kto vedel vôbec čítať, bol schopný čítať po latinsky. Latinčina tak bola ešte dlho po Lutherovi živým jazykom, ktorý sa používal tak v Cirkvi, ako aj v diplomacii či v literatúre. Samuel Johnson, ktorý zomrel roku 1784, napísal veľa krásnych básní v latinčine, a nikto ho preto nepovažoval za staromódneho. Pretože takmer všetci čitatelia ovládali latinčinu, vydávanie Biblie v latinčine nebolo nijakým problémom a už vôbec to nebránilo šíreniu Písma.

[pavel]

Priateľu, nepresvedčil si ma. Na tom čo som napísal a za čím si stojím, nezmením nič.

[pavel]

Ešte dodám.

O tom, že Kalvin nechal popraviť Servetusa samozrejme viem, a nesúhlasím s tým. Tu aspoň vidíš, kam vedie extrémizmus. Na druhej strane môžem spomenúť Zwingliho, Grebela, Manza, Blaurocka, Simonsa, ...

Čo sa dialo v Anglicku mi je tiež známe. Keby sme však pátrali po príčinách týchto náboženských konfliktov, dopátrame sa k expanzii katolicizmu do krajiny, ktorá si to nechcela dať ľúbiť a v istých oblastiach trvá toto napätie dodnes. Pekný výsledok učenia Krista, Milujte sa navzájom ...

Spomínaš obdobie SZ, kde bolo vrážd a genocíd za dva pytle. Opäť sa ťa opýtam na dôvod? Nebolo to náhodou pre zachovanie a oddelenie sa od sveta národa, ktorý chcel byť stále voči Bohu neposlušným? Boh ich proste týmto spôsobom viedol. Ktože sme my, aby sme odsudzovali Boha?

Čo sa týka obhajoby obrany obrazov a vyobrazení, sôch a pod. To, že im preukazujete len úctu, ale nado všetkým stojí Boh, je slabou náplasťou na porušenie Božieho prikázania, to si vysporiadajte s Bohom, keď sa s Ním raz stretnete, a že sa stretnete, tak to si buď istý.

Prečo mi tu priateľu stále cituješ nejakých svätých? Predkladám ti tu snáď ja Luthera a Husa? Alebo Dave Hunta, Mc Gee, a pod? Prečo neargumentuješ čo sa vierouky týka Písmom? Aha, už viem, tá vaša Tradícia. Ale tá je pre mňa nepodstatná. Šetri prsty, aj ctrl+c a ctrl+v ich opotrebováva.

[zalema]

pre Simon

citujem: "....Tak som ju čítal. Nenašiel som nič, čo by odporovalo učeniu Cirkvi, ale keďže sa mi páčila predstava, že sa nemusím pred Bohom ponížiť, keď Ho prosím o odpustenie, rozhodol som sa zubami, nechtami držať svojej novoobjavenej „pravdy”. A tak, keď som narazil na nejakú stať, ktorá odporovala pohľadu protestantov, rýchlo som bežal nasávať interpretáciu protestantov, aby ma utvrdili o svojej pravde a tak som to robil stále dokola, až som si otupil srdce voči pravde......"

ze sa nemusim pred Bohom ponizit????? ...... prosim ta, to k akej protestanskej skupine si chodil??? ved spravny krestan sa musi ponizovat pred Bohom, je to uplne priorita ... obrateny krestan predsa si uvedomuje, ze bez Boha nic nezmoze, ani len vstat rano z postele.

aby ma utvrdili o svojej pravde????........ preco si sa utvrdzoval o svojej pravde a nie o Bozej??? Nedivim sa, ze sa ti otupilo srdce.

Myslim, ze ti vobec nejde o pravdu Boziu.

[zalema]

pre Simon

vies o com sa pise v tomto versi v Biblii?

Zjavenie 17:9 Tu je zmysel, ktorý má múdrosť: Sedem hláv je sedem vrchov, na ktorých sedí žena.
10 A je sedem kráľov. Päť ich padlo, a jeden je, ten druhý ešte neprišiel. A keď prijde, musí trochu potrvať.
11 A šelma, ktorá bola a nie je, aj ona sama je ôsmym, a je z tých siedmich a ide do zatratenia.

[Simon]

Pokiaľ mi je známe, tak príčinou vzniku anglikánskej cirkvi bolo to, že pápež odmietol dať Henrichovi VIII. povolenie na rozvod. Pápež len chránil Kristovo učenie a rozhodne nemohol podporovať Henrichove vrtochy!

Buď si istý, že som pokojný. Ja viem, že sa sochám neklaniam.

Svätí boli plný Ducha Svätého, ktorého ovocie sa prejavovalo v ich životoch. Prečo by som si z nich nemohol brať príklad ako starších bratov vo viere?

Ďakujem, že sa strachuješ o moje prsty, ale snáď i vďaka tvojej starostlivosti sú ešte v poriadku.

Tak sa skús ponížiť tak, že bez okolkov každý mesiac vyznávaš svoje hriechy kňazovi. Je to zahanbujúce a pokorujúce, ale tak bolí poníženie.

Tajne som dúfal, že protestantizmus je Božia pravda. Najradšej by som sa do Katolíckej cirkvi nikdy nevrátil, ale Božia pravda je pre mňa viac, ako príjemné želania protestantov.

Je dosť možné, že je možné túto neviestku vykladať ako symbol antického Ríma, ale nie je to výklad jediný, a preto nie je možné identifikovať na základe tohto argumentu neviestku s katolíckou cirkvou. Dôvodom pre toto stotožnenie je zrejme skutočnosť, že pápež, najvyšší predstaviteľ katolíckej cirkvi, je biskupom mesta Ríma. Mesto vystavané na siedmich pahorkoch môže mať tiež celkom iný zmysel a nemusí sa jednať o katolícku cirkev. Prečo?

Grécke slovo horos, hora či pahorok, je pomerne častým biblickým symbolom, často predstavuje celé kráľovstvo (porov. Ž 68, 15; Dan 2, 35, Am 4, 1; 6, 1; Abd 8-21). Sedem pahorkov, na ktorých nevesta tróni, môže symbolizovať sedem kráľovstiev, nad ktorými vládne, alebo sedem kráľovstiev, s ktorými má čosi spoločné.

Číslovka sedem má v Písme tiež symbolický význam, nesie význam plnosti, úplnosti, dovŕšenia. Obraz ženy sediacej na siedmych pahorkoch teda môže znamenať, že neviestka panuje nad všetkými kráľovstvami sveta.

Ani výklad , že mesto na siedmich pahorkoch je nutne Rím, nemusí byť stopercentná: tiež iné mestá boli postavené na siedmich pahorkoch . Asi najprekvapivejšou skutočnosťou bude, že na siedmich pahorkoch je vybudovaný tiež Jeruzalem, ale existujú aj ďalšie mestá: Lisabon, Moskva, Ammán v Jordánsku, ugandská Kampala, Edinburgh, Sheffield atď.).

Ak je skutočným mestom, o ktoré sa jedná, naozaj Rím, o ktorom Rímu hovoríme? O Rímu pohanskom, či o Rímu kresťanskom. Pohanský Rím, ríša, ktorá si podmanila silou v podstate celý vtedajší svet, by sa na výklad tohto textu hodil viac.

A nakoniec je tu stále rozdiel medzi Rímom a Vatikánom, kde sídli pápež. Vatikán nie je vystavaný na siedmich pahorkoch, ale iba na jednom - pahorku vatikánskom. Vatikánsky pahorok však nepatrí medzi sedem pahorkov, na ktorých bol postavený Rím. Týchto tradičných sedem pahorkov - Palatinus , Aventinus , Capitolinus , Quirinalis , Viminalis , Esquilinus a Caelius - leží na ľavom brehu Tiber, pahorok vatikánsky (collis Vaticanus) však na brehu pravom. V staroveku dokonca oblasť vatikánskeho pahorku vôbec nepatrila do mesta Ríma, ale nachádzala sa mimo neho. O tom svedčí jednak existencia rímskych hradieb, jednak skutočnosť, že sa priamo pod dnešnou Svätopeterskou bazilikou vo Vatikáne nachádza pohanská nekropola, pohrebisko, ktoré podľa rímskych zákonov nesmelo byť v meste.

Tento biblický obraz teda podľa všetkého nepredstavuje katolícku cirkev či rímskeho biskupa - pápeža. Aj keby sa jednalo o proroctvo vztiahnuté na určité mesto, je pravdepodobné, že sa vzťahuje na Jeruzalem; Rím tu nie je jedinou možnosťou.