Argumenty RKC

Otázky, príspevky z KC/RKC a vaše reakcie umiestňujte sem
Používateľov profilový obrázok
pavel
Príspevky: 577
Dátum registrácie: Po Okt 04, 2010 17:00
Bydlisko: bratislava
Kontaktovať používateľa:

Argumenty RKC

Príspevok od používateľa pavel »

Áno, obhahujem učenie Cirkvi, lebo Cirkev je stĺp a opora pravdy (1 Tim 3, 15)
Máš pravdu, ale to je Cirkev Kristova, nie cirkev rímskokatolícka.

1 Timoteovi 3:15  ... ako sa treba správať v dome Božom, ktorým je cirkev živého Boha, stĺp to a pevná postať pravdy.

A dôkaz, že RKC nie je tou spomínanou cirkvou z Písma? Tu je:

Efezským 5:25  Vy, mužovia, milujte svoje ženy, jako aj Kristus miloval cirkev a vydal sám seba za ňu,
26  aby ju posvätil očistiac ju kúpeľom vody, slovom,
27  aby si ju postavil pred seba slávnu, cirkev, nemajúcu škvrny alebo vrásky alebo niečoho takého, ale aby bola svätá a bezvadná.


Kedy bola RKC bez poškvrny, kedy nemala vrásky, kedy bola svätá a kedy bezvadná? Nielen RKC ale žiadna pozemská cirkev taká nikdy nebola a tak sa ani žiadna nemá právo nazývať Cirkvou s veľkým "C" Kristovou. Pravá Cirkev Kristova je neviditeľná, svätá a bez poškvrny, je tvorená z údov Cirkvi, nie monarchicko-hierarchickou organizáciou.

Vieš kto je príslušník Cirkvi Kristovej?

1 Peter 2:9  Ale vy ste vyvolený rod, kráľovské kňazstvo, svätý národ, ľud, určený byť Božím vlastníctvom, aby ste zvestovali cnosti toho, ktorý vás povolal zo tmy do svojho predivného svetla,
10  ktorí ste kedysi neboli ani ľudom, ale teraz ste ľud Boží; ktorí ste neboli dostali milosrdenstva, ale teraz ste dostali milosrdenstvo.


Komu to Peter hovorí??? Žeby zboru v Ríme? Nezmysel. Hovorí to obyčajným veriacim v Ponte, Galácii, Kappadocii, v Ázii a v Bitýnii! To isté platí pre každého obráteného veriaceho, nasledovníka Krista po celom svete až doteraz. Ak si nasledovník Krista, obrátený a znovuzrodený kresťan, Božie dieťa, potom to platí aj na Teba. Ak však veríš viac ľuďom ako Bohu ...

Používateľov profilový obrázok
Simon
Príspevky: 175
Dátum registrácie: So Jan 07, 2012 23:36

Re: Argumenty RKC

Príspevok od používateľa Simon »

Každé učenie Cirkvi, ktoré sa nezhoduje s tvojou interpretáciou Písma, nie je Božím Slovom. Katechizmus si nečítal, ale predsa tvrdíš, že sa nezhoduje s Božím Slovom.

Svätý Pavol zdôrazňoval, že tak, ako je jeden Pán a jeden Boh, existuje „jedna viera, jeden krst" (Ej"4, 5). Opakovane opisoval Cirkev ako „jedno telo". Má integ­ritu a jedinečnosť Ježišovho tela (Rim 12, 5; / Kor 10, 17; 12, 1 2 - 1 3 ; Efl, 16; 4, 4; Koll, 15). Pavol uznáva, že kresťanov je veľa a sú rôznorodí, ale trvá na jednote Cirkvi. Vyjadruje túto jednotu sviatostnými pojma­mi: „Boli sme v jednom Duchu pokrstení v jedno telo. A všetci sme boli napojení jedným Duchom" (/ Kor 12, 13). Kresťanov spája spoločný krst a Eucharistia. Boh obdaril Cirkev takými mocnými milosťami, že aj anje­li vidia, ako sa prostredníctvom Cirkvi uskutočňuje Bo­ží plán (E/3, 10). Niektorí namietajú, že táto Cirkev je len duchovná alebo je to len obraz. Ale Pavol toto nemal na mysli, keď hovoril o Cirkvi ako o Kristovom „tele". Telo je to­tiž viditeľnou časťou bytosti, ktorá je obdarená dušou. Keby Pavol chcel opísať len duchovnú Cirkev, nazval by ju Kristovou „dušou", ale iste by si nevybral telo - najmä pre metaforu, ktorá prevláda v jeho dielach. Ak má „telo" nejaký metaforický význam, musí na­značovať viditeľnú jednotu. Sám Ježiš vyjadril hlbokú túžbu, aby Cirkev bola jednotná. Odvolával sa na mno­hé starozákonné texty a prisľúbil: „Bude jedno stádo a jeden pastier" (Jn 10, 16). Môžeme si byť istí, že ani Ježiš ani svätý Pavol nemali na mysli zahmlenú jednotu, ktorá zakrýva rozdiely. Pa­vol naopak hovorí: „Prosím vás, bratia, pre meno nášho Pána Ježiša Krista, všetci hovorte to isté, aby neboli me­dzi vami roztržky, ale aby ste boli dokonalí v rovnakom zmýšľaní a v rovnakom úsudku" (/ Kor 1, 10). Jediný kandidát pre takúto jednotu je Katolícka cir­kev, ktorá presahuje všetky etnické, národné a kultúr­ne hranice. Je to jediná kresťanská cirkev, ktorá vyznáva jednu, nerozdelenú a nezmenenú vieru po celom svete a vo všetkých dobách. Na druhej strane oddelení kres­ťania, ktorí vyznávajú „len Písmo", rozmnožili denominácie na desiatky tisíc. A tie sa odlišujú navzájom v takých kľúčových záležitostiach, akými je napríklad charakter zmierenia a význam charizmatických darov, vhodný vek pre krst a optimálna frekvencia svätého pri­jímania, morálka potratu a eutanázie, charakter a funk­cia duchovenstva a dokonca aj deň v týždni, kedy by mali mať kresťania bohoslužbu. Mnohé tieto interpretá­cie sú navzájom protirečivé a navzájom sa vylučujú. Ta­ké veľké denominácie ako evanjelici a baptisti sa nezho­dujú na podstate sviatostí. Mohol by byť takýto zmätok tým, čo Ježiš a svätý Pavol mali na mysli, keď hovorili o jednote Cirkvi?Porovnajte tieto mnohé denominácie s Cirkvou Nového zákona - so zjednotenou Cirkvou, v ktorej „cirkvi" sa rozdeľujú geograficky, ale nikdy nie denominačne alebo vieroučné. Takáto rôznorodosť sa odmieta. Jediná alternatívna kresťanská skupina, s ktorou sa stre­távame, sú nikolaiti, ktorých odsúdili práve pre ich vie­roučné odchýlky (Zjv 2, 15). Mimo Katolíckej cirkvi je veľa hlasov, ktoré tvrdia, že Biblia je ich základom. V Katolíckej cirkvi však má­me jeden hlas - hlas Krista vo všetkých dobách. Cirkev je zjednotená počas dvoch tisícročí a na kaž­dom obývanom kontinente. Obraz Cirkvi, ktorý zachy­tili Skutky apoštolov, by sme zachytili v ktoromkoľvek období cirkevných dejín a kdekoľvek na Božej zemi: „Vytrvalo sa zúčastňovali na učení apoštolov a na brat­skom spoločenstve, na lámaní chleba a na modlitbách" (Sk 2,42). Kamkoľvek ide Katolícka cirkev, ľudia sa zhro­mažďujú, aby si vypočuli učenie apoštolov a zúčastnili sa na lámaní chleba modliac sa obvyklé modlitby. To neznamená, že Katolícka cirkev nemá vo svo­jich radoch kritikov, rebelov, nespokojencov alebo hriešnikov. Ale Cirkev ostáva jedna napriek niektorým postavám, s ktorými sa stretávame na tých istých strán­kach Skutkov apoštolov - napríklad s Ananiášom a Zafirou (Sk 5, 1-11), čarodejníkom Šimonom v Samárii (Sk 8, 9 - 2 4 ) a im podobným. Spomeňte si aj na hriešni­kov, ktorých Pavol spomína v Prvom liste Korinťanom. Cirkev je božská, ale aj ľudská. To je tajomstvo jej vteleného života. Keď sa Boh stal človekom, jeho ukri­žované telo pokryla špina a pľuvance. V každom obdo­bí hriešnici v Cirkvi (a my všetci sme hriešnici) sú špi­nou na Kristovom tele. Podľa katolíckych skúseností aj hriešnici svedčia o jednote Cirkvi! Spisovateľ James Joyce prezýval Kato­lícku cirkev „TPK", čo znamená: „Tu prichádza každý." Slovo „tajomstvo" je tu dôležité, lebo je to ďalšie slovo, ktoré svätý Pavol používa pre Cirkev (E/5, 32). Tajomstvo je niečo skryté zraku. Je to niečo, čo mô­žeme spoznať len vierou. Keď sa pozeráme na Cirkev, vidíme a počujeme jej ľudský prvok, sociologický jav. Ale očami viery podobne ako Pavol musíme spoznať pravé tajomstvo, jedno a jediné „Kristovo telo". To zna­mená, že potvrdzujeme niečo, čo nevidíme očami. Je to záležitosť nadprirodzenej viery. Nový zákon často hovorí o Cirkvi ako o svätej. Cir­kev je „svätým ľudom" (1 Pt 2, 9). Je Kristovou nevestou (Ef 5, 3 1 - 3 2 ) . Je „chrámom živého Boha" (2 Kor 6, 16). Ako sme už spomenuli, Cirkev je svätým Kristovým telom.Členovia Cirkvi sú „svätí" (Sk 9, 13; 1 Kor 6, 1) alebo „svätci" podľa toho, ktorý preklad Písma sa používa. Koncept svätosti je jadrom biblického náboženstva v Starom i Novom zákone. Prorok Daniel predpovedal, že „kráľovstvo dostanú svätí Najvyššieho a kráľovstvo si udržia naveky a na veky vekov" (Dan 7, 18). Hebrejské slovo pre svätosť je kiddušin. Doslova zna­mená „oddelený" - vyhradený pre osobitý účel - ako je chrám oddelený od iných budov a sabat je oddele­ný od iných dní a ako nevesta je „oddelená" pre svojho ženícha. (Totiž kiddušin môže znamenať tiež „svadba".) Boží svätý ľud sú tí, ktorých Boh oddelil od ostatných stvorení, aby boli korunou jeho stvorenstva, jeho naj­väčšou slávou v stvorení - nielen jeho tvormi alebo je­ho služobníkmi (čo by bolo dostatočnou cťou), ale je­ho milovanými synmi a dcérami. Cirkev je svätá, lebo má podiel na Božom živote. Cirkev ako Kristovo telo má a rozdáva samotný Kris­tov život. Jej členovia sú svätí, lebo krstom sme „do­stali účasť na božskej prirodzenosti" (2Pt\, 4). Toto je význam milosti: podiel na Božom živote. Ľudia, ktorých si Cirkev uctieva ako svätých, prí­kladne spolupracovali s Božou milosťou. Táto milosť sa často prejavila vonkajšími znakmi, napríklad hrdinsky čnostným životom, mučeníckou smrťou alebo aj vyko­naním veľkých zázrakov. Tu však musíme byť opatrní. Mnohí ľudia dnes svä­tosť považujú za spravodlivosť alebo dobré správanie, ale nie je to to isté - hoci tieto dve vlastnosti musia existovať spolu v tej istej duši. (To je doslovný význam „ospravodlivenia" a „posvätenia". Sme „ospravodlivení" a „posvätení".) Svätosť je Boží život, Kristov život, kto­rý sa reprodukuje v živote a smrti svätca. U mučeníka sa reprodukuje živým a vynikajúcim spôsobom. A tento Kristov život v človeku vyvoláva našu úctu a úžas. Staroveká Cirkev si uctievala mučeníkov. Vidíme to v Novom zákone (Hebr 11, 3 5 - 3 8 ; Zjv 6, 9 - 1 1 ) . Ale úplne prví kresťania si uctievali inú skupinu ešte viac než mučeníkov. Niektorí autori by povedali, že táto iná skupina zakúsila „nekrvavé mučeníctvo". Nezomreli ná­silnou smrťou, ale v tichosti zomierali sami sebe počas svojho života. Do tejto skupiny patrili kresťania, kto­rí sa zriekli bežného rodinného života pre Krista a je­ho kráľovstvo. Boli to celibátni členovia Cirkvi a zasvä­tené panny. Ježiš chválil celibátnikov ako tých, „ktorí sa takými urobili sami pre nebeské kráľovstvo" (Mt 19, 12). V sta­rovekom svete eunuchovia boli vykastrovaní muži na kráľovskom dvore. Mnohí mali strážiť kráľov hárem (pozri napríklad Sk 8, 27n). Neboli schopní sexuálnych vzťahov, takže sa im mohli zveriť štátnické záležitos­ti bez rozptyľovania alebo pokušení, ktoré obťažovali iných kráľových služobníkov. Ježiš však nehovorí o te­lesných eunuchoch. Vysvetľuje, že v Novej zmluve bu­dú celibátni muži, ktorí sa zriekli sexu a manželstva, aby mohli strážiť Cirkev, pravú nevestu Kráľa kráľov. Ježiš na záver hovorí, že takýto úrad nie je pre každého, ale „kto to môže pochopiť, nech pochopí" (Mt 19, 12). Svätý Pavol venuje veľkú časť siedmej kapitoly v Pr­vom liste Korinťanom starostlivosti o panny. Hoci po­tvrdzuje, že manželstvo je dobré, opakovane sa vracia k nadradenosti celibátu (verše 1, 7, 8, 2 7 - 3 5 , 38, 40). Cituje svoju vlastnú skúsenosť. Kniha zjavenia predsta­vuje panny a celibátnikov ako ľudí, ktorí už žijú tak, akoby boli v nebi. Nie sú zaťažení pri nasledovaní Kris­ta: „Sú panici. Tí nasledujú Baránka, kamkoľvek ide. Oni sú vykúpení z ľudí ako prvotiny Bohu a Baránko­vi" (Zjv 14, 4). Sám Ježiš zdôrazňoval celibát ako stav v nebeskom živote (pozri Mk 12, 25). Pavol hovoril o zasvätených pannách ako o tých, „čo užívajú tento svet, akoby ho neužívali, lebo tvárnosť tohto sveta sa pomíňa" (1 Kor 7, 31). V prvých storočiach kresťanstva si Cirkev naďalej vá­žila panenstvo a celibát. Často sa odvolávala na novozá­konné príklady. Raný kresťanský apologéta svätý Afrahat však poznamenal, že celibát nie je požehnaním len v Novom zákone, ale aj v Starom. Poukázal na to, že dočasná abstinencia bola podmienkou, keď Mojžiš po­sväcoval Izrael (Ex 19, 10. 15), a Jozue, Jeremiáš, Eliáš a Elizeus boli celibátnikmi - Jeremiášovi to priamo pri­kázal Pán (Jer 16, 2 ) . 5 5 Bolo tiež zvykom, že izraelskí kňazi sa v čase služby v chráme zdržiavali manželské­ho styku. Nič z toho nenaznačuje, že manželstvo a sex sú zlé alebo niečo „špinavé". Celibát je svätý práve pre hod­notu toho, čoho sa zriekame. Nikto by nechcel posvä­tiť odpadky tak, že ich položí na oltár. Manželstvo a sex sú naozaj veľmi dobrými darmi od nášho veľmi dob­rého Boha. Ale kresťania - a dokonca aj predkresťanskí proroci a kňazi - boli ochotní obetovať niečo dob­ré pre Niekoho lepšieho. Boli ochotní oddeliť sa - to je samotná definícia svätosti - ako znamenie svätosti, kiddušin, svadby Boha a jeho nevesty Cirkvi. Toto znamenie svätosti je v Písme veľmi dôležité. Bolo všade v starovekej Cirkvi, v stredovekej Cirkvi a Cirkvi každého ďalšieho obdobia. Dnes si viem pred­staviť len jednu kresťanskú cirkev, kde je toto znamenie svätosti také dôležité, a ňou je to Katolícka cirkev. Ce­libát nie je súčet svätosti, ale dôležité znamenie, biblic­ké znamenie. Všetky ostatné znamenia - spravodlivosť, zázraky, vernosť - mu v hojnej miere slúžia.

Kňaz je v biblickom náboženstve otcom – dokonca významnejším ako naši pokrvní alebo adoptívni otcovia, ktorých takto nazývame „na zemi“. Poďme však od začiatku. Keď si rozoberieme Starý zákon, históriu kňazstva môžeme rozdeliť na dve obdobia: patriarchálne a levitické. Patriarchálne obdobie spadá do obdobia Knihy Genezis, kým levitické obdobie sa začína v Knihe Exodus a končí sa príchodom Ježiša. Náboženstvo patriarchálneho obdobia sa významne odlišovalo od náboženstva, ktoré Izrael praktizoval, keď Mojžiš prijal Zákon na vrchu Sinaj. Jeho pevným základom bol prirodzený rodinný poriadok, v ktorom predovšetkým moc prechádzala z otca na syna – zásadne prvorodeného – vo forme „požehnania“ (pozri Gn 27). V knihe Genezis nenachádzame osobitnú spoločenskú vrstvu ani inštitúciu kňazstva. Nie je presne určené, na ktorom mieste sa majú prinášať obety, neexistuje chrám. Patriarchovia si sami stavajú oltáre a prinášajú obety na miestach a v čase, ktoré si sami zvolia (pozri Gn 4,3-4; 8,20-21; 12,7-8). Otcovia sa stávajú kňazmi prirodzene. Tento úrad je spojený s rúchom. Keď Rebeka vzala šaty svojho prvorodeného Ezaua a dala ich Jakubovi (Gn 27,15), symbolicky tým presunula kňazský úrad. Rovnaká dôležitosť sa pripisuje aj o generáciu neskôr „pestrofarebnej tunike“, ktorú dal Jakub svojmu synovi Jozefovi (pozri Gn 37,3-4). Už teda chápeme, prečo Jozefových bratov napĺňa závisť. Otcovstvo je pôvodným základom kňazstva. Jeho prvotný význam sa odvíja od úlohy otca v rodine – reprezentoval ju navonok, bol duchovnou autoritou a viedol bohoslužby. Práve prvorodený je otcov priamy dedič, pripravuje sa, že raz v rodine prevezme otcovu moc a kňazstvo. Kňazstvo patrilo otcom a ich „požehnaným“ synom od počiatku. Táto obyčaj pokračuje aj v Knihe Exodus. Boh vyjavil Mojžišovi: „Izrael je môj prvorodený syn“ (Ex 4,22). Bol teda spomedzi mnohých národov na zemi Božím dedičom a kňazom. Počas Paschy boli prvorodení synovia národa vykúpení krvou veľkonočného baránka, a tým boli posvätení slúžiť ako kňazi v každom z dvanástich kmeňov a rodín Izraela (Ex 19,22-24). Boh dal Izraelu jedinečné povolanie byť „svätým národom a kráľovským kňazstvom“ – „starším bratom“ v rodine národov. Ako sa mali prvorodení synovia stať kňazmi v rodine, tak mal Izrael účinkovať ako Boží prvorodený syn medzi národmi. Ale bol v tom jeden háčik. Postavenie Izraela záviselo od najväčšieho „ak“ v dejinách: „Ak teraz budete poslúchať môj hlas a ak zachováte moju zmluvu“ (Ex 19, 5-6). A Izrael to nedodržal. Jeho kmene uctievali zlaté teľa, a preto prišli o požehnanie kňazstva. Zostalo len jednému – levitom (Ex 32,25-29), ktorí ako jediní modlárstvu nepodľahli. Kňazstvo v Izraeli sa teda stalo dedičným úradom vyhradeným pre elitu. Obety sa prestali prinášať v domoch a otcovia prestali byť kňazmi. Boh ostatným kmeňom úrad odobral, pretože boli neverní. Samotní leviti si udržali výhradné právo na kňazstvo v Izraeli počas všetkých nasledujúcich storočí až do Ježišových čias. Napriek tomu sa z Knihy Sudcov dozvedáme, že Izrael neprestal stotožňovať kňazstvo s otcovstvom. V sedemnástej kapitole sa dočítame o mužovi menom Micha, ktorý posvätí svojho syna ako kňaza, aby konal bohoslužbu v rodinnej svätyni ich príbytku. Keď sa však pred jeho dverami objaví levita, Micha prosí: „Zostaň u mňa a buď mi otcom i kňazom“ (Sdc 17,10)! O kapitolu neskôr Michovu žiadosť takmer doslovne zopakujú Danovci, keď pozvú levitu, aby sa stal kňazom celému ich kmeňu: „Poď s nami a buď nám otcom a kňazom“ (Sdc 18,19)! Na ich prosbách nie je najpozoruhodnejšie to, o čo prosia, ale prečo to robia. Micha nám v tých niekoľkých slovách umožňuje letmo nazrieť do prechodného obdobia v izraelskom národe. Otcovia ešte stále udeľovali svojim synom kňazstvo v domácej svätyni – ako to zvykli robiť predošlé generácie. Avšak kňazstvo levitov už bolo dôležitejšie ako kňazstvo Michovho syna – čo značí, že vznikal nový posvätný poriadok. Výrok Michu i Danovcov dosvedčuje, že otcovstvo sa stále považovalo za významný znak kňazskej služby – aj keď už kňazstvo nebolo súčasťou rodinnej štruktúry. Tieto úryvky z Knihy Sudcov veľa vypovedajú. Duchovné otcovstvo kňaza je vo svojom jadre hlboko vryté v dejinách nášho náboženstva a siaha až ku koreňom Izraela! V plnosti času Boh Otec poslal Ježiša, verného prvorodeného syna (Hebr 1,6) a kňaza (Hebr 10,21), nielen aby obnovil prirodzené kňazstvo, ale aby aj v rámci Cirkvi ako Božej rodiny ustanovil kňazstvo nadprirodzené. S Ježišom teda došlo k obnoveniu prirodzeného kňazstva otcov a k ustanoveniu otcovského poriadku novozákonného kňazstva. Podľa Listu Hebrejom bol Ježiš prvorodený Boží Syn (pozri Hebr 1,6), mal teda plné právo byť dokonalým prostredníkom medzi Bohom Otcom a nami, jeho bratmi a sestrami. Pre Krista sme „deti, ktoré mi dal Boh“ (Hebr 2,13), „mnohí synovia“ (Hebr 2,10), „jeho bratia“ (Hebr 2,12), nové „Abrahámovo potomstvo“ (Hebr 2,16), ktoré spolu tvorí Boží „dom“. Ježiš ho buduje a riadi (Hebr 3,3) ako syn (Hebr 3,6). Všetci kresťania sú pokladaní za Krista, Cirkev sa tak stáva „zhromaždením prvorodených“ (Hebr 12,23). Svätý Peter v príhovore k Cirkvi dvíha štandardu, ktorú Izrael stratil na púšti: „Vy ste vyvolený rod, kráľovské kňazstvo, svätý národ, ľud určený na vlastníctvo“ (1 Pt2,9). Opäť to zopakujem: kňazi sú otcovia v Cirkvi, ktorá sa stala „všeobecnou Božou rodinou“ (pozri KKC 1 a 1655). Apoštoli, prví Kristovi kňazi, jasne vnímali svoju úlohu ako otcovskú. Svätý Pavol uvádza svoje duchovné otcovstvo: „Veď keby ste mali hoc aj desaťtisíc vychovávateľov v Kristovi, otcov nemáte mnoho, lebo v Kristovi Ježišovi ja som vás splodil skrze evanjelium“ (1 Kor 4,15 pozri aj Flp 2,22; 1 Tim 1,2.18; 2 Tim 1,2; Tít 1,4; Flm10). Pavol bol otcom nie preto, že by bol ženatý a staral sa o rodinu; to nie. Bol otcom, pretože bol kňazom, „služobníkom... a konal posvätnú službu Božiemu evanjeliu“ (Rim 15,16). Svätý Augustín rovnakým spôsobom chápal biskupskú službu, ktorú zdedil od apoštolov: „Apoštoli boli poslaní ako otcovia; nahradili ich vám narodení synovia, ktorí boli ustanovení za biskupov... Otcami ich volá Cirkev, ktorá ich zrodila, ktorá ich dala na biskupský stolec ich otcov... Takáto je Katolícka cirkev. Zrodila synov, ktorí na celej zemi pokračujú v diele jej prvých otcov.“ (Svätý Augustín: Výklad žalmov 44,32.) Toto je pravé biblické učenie. Naši kňazi nie sú len manažérmi či funkcionármi. Sú otcami. Posvätné kňazstvo nesúvisí ani tak s úradnou funkciou, ako s rodinným vzťahom. Môj farár je teda otcom veľkej rodiny. Pred Bohom musí prevziať zodpovednosť za tisíce ľudí. Jeho otcovstvo nie je len metaforické. Opravdivé otcovstvo dáva život. Ako prirodzený otec som dal biologický ľudský život – avšak vo sviatostiach krstu a Eucharistie kňaz odovzdáva božský život a božské človečenstvo Ježiša Krista. Vysvätený kňaz si zasluhuje našu úctu ako duchovný otec. Každý kňaz – bez ohľadu na jeho slabosti alebo hriechy. Boh nestanovil nijaké podmienky, keď povedal: „Cti svojho otca a svoju matku.“ Neexistujú výnimky. Keď človek v kňazstve zlyhá, mali by sme sa za neho modliť, osobne mu povedať, čo nás znepokojuje, potom ho napomenúť pred svedkami; a ak nič nepomôže, mali by sme ísť za biskupom. To všetko s úctou k človeku, k jeho kňazstvu a k jeho otcovstvu. Práve toto môžu deti robiť pre svojich otcov (pozri Gn 9,22-27).
Moja obľúbená pieseň: http://sk.gloria.tv/?media=295833

Používateľov profilový obrázok
pavel
Príspevky: 577
Dátum registrácie: Po Okt 04, 2010 17:00
Bydlisko: bratislava
Kontaktovať používateľa:

Re: Argumenty RKC

Príspevok od používateľa pavel »

Každé učenie Cirkvi, ktoré sa nezhoduje s tvojou interpretáciou Písma, nie je Božím Slovom. Katechizmus si nečítal, ale predsa tvrdíš, že sa nezhoduje s Božím Slovom.
Pekne, že takto šmahom ruky vieš posúdiť moju vieru. Asi by bolo zbytočné ti vysvetlovať a presviedčať Ťa, že po prvej katolíckej Biblii, som si opatril Kralickú, Roháčkovu, KJV, New Testament, že som ako jednú z prvých kníh kúpil KKC, že som ho spolu s Bibliou v ruke čítal, zaškrtával si rozpory, podčiarkoval, hľadal zdôvodnenia, že odvtedy sa moja knižnica rozrástla o knihy týkajúce sa viery všetkých smerov a náboženstiev... ale nie o tom chcem.

Pekne si sem uviedol obsah, ktorý by hádam niekoho mohol presvedčiť o jedinečnosti RKC. Mohol, pokiaľ by nepoznal dejiny RKC napr. aspoň do tej miery ako ja, a preto ich uvádzam na svojom webe: http://www.krestan.info/index.php/dejiny-krestanstva

Ale poďme teda od takej banality akou je rozvod ďalej. Vysvetli mi prosím, ako je možné, že v KKC nájdeme učenia, ktoré nekorešpondujú so Slovom Božím. Zopár ti ich uvediem

1 Sviatosti - eucharistia a transsubstanciácia
2 Birmovka
3 Očistec
4 Odpustky
5 Celibát
6 Relikvie
7 Mária bez hriechu počatá
8 Mária na nebo vzatá
9 Svätý otec - pápež
10 Konkomitancia


na začiatok by to hádam stačilo, stačí keď odpoveď bude v tom rozsahu počtu slov ako tá predošlá. Ale tentoraz poprosím k veci! Nekopíruj sem Katechizmus ale verše Slova Božieho, ktoré by potvrdzovali týchto 10 vašich učení a praktík.

Používateľov profilový obrázok
Simon
Príspevky: 175
Dátum registrácie: So Jan 07, 2012 23:36

Re: Argumenty RKC

Príspevok od používateľa Simon »

Myslím si, že je dôležité, aby som spomenul myšlienku Johna Henryho Newmana, ktorá bola kľúčová v procese môjho obrátenia ku Katolíckej cirkvi. Napísal, že „dobre poznať dejiny znamená prestať byť protestantom". Naučil som sa aj to, že obrátený Newmanov výrok je rovnako pravdivý: nepoznať dobre dejiny znamená stať sa protestantom.

Svedectvo Steva Wooda: Začal som čítať priamo raných cirkevných otcov. Študoval som dejiny prvotnej Cirkvi, ale príliš veľkú časť týchto dejín som študoval z pohľadu, ktorý obmedzovali protestantské učebnice dejín. Bol som šokovaný, keď som v spisoch kresťanov z prvého, druhého a tretieho storočia objavil, ako veľmi si vážili Cirkev a liturgiu, čo sa odlišovalo od názorov typického evanjelikálneho protestanta. Bohoslužba a riadenie ranej Cirkvi nevyzerali ako to, čo som videl v Calvary Chapel alebo vo svojom zbore. Vyzeralo to ako niečo viac, ako niečo katolícke. Keď som študoval apoštolských otcov, prvých cirkevných otcov, moje presbyteriánske presvedčenie sa veľmi narušilo. Slovo „presbyterián" pochádza z presbyteros, čo je grécke slovo pre staršieho. Názov Presbyteriánskej cirkvi odráža učenie, že Cirkev majú spravovať starší, a nie biskupi. Ale moje štúdiá ukázali, že ranú Cirkev viedli biskupi. Dejiny ranej Cirkvi svedčia o tom, že apoštoli kládli ruky na mužov a ustanovovali ich ako biskupov.


1 Sviatosti - eucharistia a transsubstanciácia

krst (Mt 28,19), Eucharistia (Lk 22,19), po­mazanie chorých (jak 5, 14), vyznanie hriechov (Jak 5, 16) a posvätenie kňažstva (1 Tim 4, 14). Katolícka cirkev je ver­ná Božiemu slovu a vykonáva všetky tieto obrady. Ježiš učil, že manna bola predobrazom Eucharistie. Boh dával túto mannu, keď Izraeliti vyšli z Egypta (po­zri Jn 6, 4 9 - 5 1 ) . Sám Ježiš už dávno pred Poslednou večerou vytvoril predobraz Eucharistie, keď rozmnožil chleby, aby nakŕmil zástupy. Vo svojom kázaní opako­vane pripomínal scény hostiny. Rozhodol sa narodiť sa
v meste Betleheme (hebrejské slovo pre Dom chleba). V otvorenej predpovedi uviedol podrobnosti teológie o svojej prítomnosti v Eucharistii. Bola to jeho slávna reč o „chlebe života" (Jn 6, 2 6 - 5 8 ) . „Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. Kto bude jesť z tohto chleba, bu­de žiť naveky. A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za ži­vot sveta" (Jn 6, 51). Jeho telo je chlebom. Jeho krv je nápojom. To priamo súvisí s jeho slovami nad chlebom
a vínom pri Poslednej večeri: „Toto je moje telo... Toto je kalich mojej krvi" - presne toto prikázal svojim apoš­tolom opakovať. Je zaujímavé, že tí, ktorí obyčajne trvajú na doslov­nom čítaní Biblie, budú rovnako trvať na tom, aby sa tieto úryvky vykladali len ako metafora. (Aj ja som na tom pred mnohými rokmi trval.) Ježiš však nepovažo­val „chlieb" a „krv" a „telo" za metafory. Pri rozprávaní o chlebe života jeho reč poslucháčov šokovala. V gréč­tine sú tieto slovesá ešte ostrejšie. Hovorí ľuďom, že musia „žuvať" alebo „hrýzť" jeho telo. Čím viac to ľu­dí znechucovalo, tým ostrejší a realistickejší bol Ježi­šov jazyk. „Keď to počuli jeho učeníci, mnohí z nich poveda­li: ,Tvrdá je to reč! Kto to môže počúvať?!'" (Jn 6, 60). To platí nielen o ľuďoch, ktorí sa zhromaždili v ten deň v Kafarnaume okolo Ježiša, ale tiež o mnohých kresťa­noch v dejinách. Zdá sa čudné a nepravdepodobné, aby Boh prikázal veriacim jesť svoje telo a piť svoju krv. Pri­najmenšom je čudné, aby predpisoval, že chlieb bude predmetom bohoslužby. Ale on to urobil. Kresťanov v ďalších pokoleniach rímski prenasledovatelia nespra­vodlivo obviňovali z kanibalizmu, ale kresťania ne­popreli Ježišovu telesnú prítomnosť v Eucharistii. Ka­tolíkov aj dnes obviňujú iní kresťania, ale stojíme za
jednoznačnými slovami Nového zákona. „Ježiš vedel sám od seba, že jeho učeníci na to šomrú, a opýtal sa ich: ,Toto vás pohoršuje?'" (Jn 6, 61). Po­tom hovoril, že „telo nič neosoží", ale ani to nezmäkču­je jeho realistický jazyk, pretože tu nehovoril o svojom tele - jeho telo nám určite osožilo pre spásu! Ježiš nám nenechal zadné dvierka. Katolíci musia so svätým Petrom odpovedať: „Pane, a ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života" (Jn 6, 68). Počujeme tie „slová života" - a sú stelesnené ako chlieb života -pri každej svätej omši, na ktorej sa zúčastňujeme.

2 Birmovka

Dar Ducha Svätého Ježiš prisľúbil svojim učeníkom (Ján 14) a prvá zmienka o modlitbe za Ducha Svätého sa nachádza v Skutkoch apoštolov (8,14 – 17): Keď sa apoštoli v Jeruzaleme dozvedeli, že aj Samária prijala Božiu zvesť, vyslali ta Petra a Jána. Hneď ako ta prišli, prosili Boha, aby daroval týmto novým kresťanom Svätého Ducha, lebo dosiaľ ho ešte nik z nich neprijal, hoci boli pokrstení v mene Pána Ježiša Krista. Peter a Ján vložili teda ruky na týchto veriacich a dostali Ducha Svätého.

3 Očistec

Pri smrti naše duše smerujú do neba alebo do pekla. Ale keďže „nič poškvrnené... nevojde do neba" (pozri Zjv 21, 27), najprv sa musíme očistiť. Cirkev na základe Písma vždy učila, že existuje prechodný stav pre tých, ktorí smerujú do neba. Je to stav očisťovania a tradícia
ho nazýva očistcom. Kde to nájdeme v Biblii? Naznačuje sa na mnohých miestach. Ježiš predpokladá toto učenie, keď hovorí: „Ak niekto povie niečo proti Synovi človeka, odpustí
sa mu to. Kto by však povedal niečo proti Duchu Svä­tému, tomu sa neodpustí ani v tomto veku, ani v budú­com" (Mt 12, 32). Musí teda existovať stav, kde sa od­púšťa „v budúcom veku". Tradícia nazýva tento stav očistcom. Ježiš na inom mieste hovorí o Božom súde. Hovorí: „Pokonaj sa včas so svojím protivníkom, kým si s ním na ceste, aby ťa protivník nevydal sudcovi a sudca stráž­nikovi a aby ťa neuvrhli do väzenia. Veru hovorím ti:
Nevyjdeš odtiaľ, kým nezaplatíš do ostatného haliera" (Mt 5, 2 5 - 2 6 ) . Opäť to poukazuje na určitý stav v posmrtnom ži­vote, v ktorom ľudia „platia" svoj kajúci dlh Bohu - či­že očisťujú sa. A kresťanská tradícia nazýva tento stav očistcom. Aj v Starom zákone proroci takto hovorili o súde. Malachiáš použil obraz, ktorý sa objavuje aj v Novom zákone. Hovorí, že posledné očisťovanie veriacich je ako roztápajúci oheň. „Kto však znesie deň jeho príchodu a kto obstojí, keď sa zjaví? Veď on je ako oheň, ktorý roztápa, a ako lúh práčov. Sadne si a bude vytá­pať a čistiť striebro; očistí synov Léviho a zošľachtí ich ako zlato a striebro" (Mal 3, 2 - 3 ) . Aj svätý Pavol hovorí o tomto očisťujúcom ohni. Je to oheň pre tých, ktorí sú spasení, nie zatratení. Pavol hovorí, že sám oheň je ich spásou, lebo ich zbavuje
hriechov, s ktorými nemôžu vojsť do neba. Pavlovo vy­svetlenie sa oplatí citovať celé: „Dielo každého vyjde najavo. Ten deň to ukáže, lebo sa zjaví v ohni a oheň preskúša dielo každé­
ho, aké je. Čie dielo, ktoré naň postavil, zostane, ten dostane odmenu. Čie dielo zhorí, ten utrpí škodu, on sa však zachráni, ale tak ako cez oheň." (1Kor3, 1 3 - 1 5 ) Ten zachraňujúci oheň katolíci nazývajú očistec. Kniha zjavenia rozlišuje medzi mučeníkmi, ktorí sú
hneď vzkriesení, a „ostatnými mŕtvymi", ktorí „neožili, kým sa nedovŕšilo tisíc rokov" (Zjv 20, 5). Vidíme, že niektorí sú hodní neba, ale iní ešte nie sú priprave­ní pre nevyhnutné vzkriesenie k sláve. Ich stav očisťo­vania je očistec. Existuje prechodný stav medzi zemou a nebom. Izraeliti ho nazývali šeol, príbytok mŕtvych. A Židia v Ježi­šovej dobe pevne verili, že duše Božích verných sa môžu vyslobodiť„z najhlbšej priepasti" (Ž 86, 13). Zbožní Ži­dia v tej dobe i teraz považujú za povinnosť modliť sa (Kaddis) za zosnulých členov rodiny. Mohli dokonca obetovať obetu za verných zosnulých. Uvažujte o na­sledujúcom príbehu. Odohráva sa po bitke asi 150 ro­kov pred Ježišovým narodením. „Na druhý deň šli Júdovi ľudia, lebo už bol naj­vyšší čas, pozbierať telá padlých, a pochovať ich k rodičom v otcovských hroboch. Pod odevom všetkých zabitých však našli predmety zasväte­né modlám z Jamnie, čo zákon Židom zakazu­je. Všetkým bolo teda jasné, že pre toto padli. A tak všetci velebili Pána, spravodlivého sudcu, ktorý odhaľuje skryté veci, a potom sa modlili a prosili, aby sa úplne zabudlo na spáchaný hriech. A udatný Júda povzbudzoval ľud, aby sa chránili hriechu, keďže na vlastné oči videli, čo sa stalo pre hriech tých, ktorí padli. Potom urobil po mužoch zbierku a poslal do Jeruzalema oko­lo dvetisíc drachiem striebra, aby priniesli obetu za hriechy, lebo veľmi dobre a šľachetné zmýš­ľal o vzkriesení. Veď keby nebol dúfal, že tí, čo padli, vstanú z mŕtvych, bolo by bývalo zbytoč­né a márne modliť sa za mŕtvych. A okrem to­ho bol presvedčený, že tí, čo nábožne zomreli, majú uložený vynikajúci dar milosti: svätá a ná­božná myšlienka! Preto vykonal zmiernu obe­tu za mŕtvych, aby boli oslobodení od hriechu." (2Mach 12, 3 9 - 4 5 ) Vojaci priniesli obetu za svojich zosnulých kamará­tov. Obetovali „obetu za hriechy", aby odčinili hrie­chy mŕtvych - hriechy, ktoré tí, čo prežili, nespáchali. A keď to urobili, konali sväto, zbožne a šľachetné. Protestanti nepovažujú príbeh o vzbure Machabejcov za súčasť kanonického Písma. Katolíci áno. Ale tí, ktorí ho neprijímajú ako súčasť Biblie, budú ho považo­vať za cenné historické svedectvo - pohľad na vieru Ži­dov v Ježišovej dobe. Ježišove slová o prechodnom sta­ve v posmrtnom živote naznačujú to isté presvedčenie. Je to „väzenie" duchov, kam podľa svätého Petra šiel Je­žiš najprv hlásať radostnú zvesť (1 Pt 3, 1 9 - 2 0 ) . Židia ho nazývali šeol. Grécky Nový zákon ho nazýva hádes (odlišuje sa od gehenny, čo je miesto pekelného ohňa). Katolíci ho nazývajú očistec.
Múd3

4 Odpustky


http://apo-logia.blogspotsk/2009/04/odp ... urazu.html

5 Celibát

K tomu som sa vyjadril aj v predchádzajúcom komentári.
Argument, že v dávnych časoch Bohu oddaní muži plodili deti, už pre nás nemá význam. Veď na vlastné oči vidíme, že s Božou pomocou prichádzajú tisíce národov z rôznych miest, krajín a sfér a schádzajú sa na evanjeliové učenie nášho Vykupiteľa, aby sa spoločne zúčastnili Božej náuky. Je správne, že učitelia a ohlasovatelia pravej úcty k Bohu sa vymanili z pút každodenných starostí a zarábania na chlieb. Títo muži majú teraz povinnosť úplne sa zdržiavať manželstva, aby sa mohli s oddanosťou venovať dôležitejším veciam. Teraz majú na starosti sväté plodenie nasledovníkov, nie pohlavné. Prevzali na seba zodpovednosť nie za jedno či dve deti, ale za neobmedzený počet naraz – za ich zrod, Bohu milú výchovu a každodennú starostlivosť. (Euzébius Cézarejský, 4. storočie)
O cennosti bezdetnosti Múd3 Múd4
Zachránili sa iba panny Nm31 Sdc21

6 Relikvie


Ak "šatky a zástery, ak tiene svätých", prv než odišli z tohto života, ničili choroby a navracali zdravie, kto má problém uznať, že Boh zázračne robí to isté skrze posvätný popol, kosti a iné pozostatky svätých? Či nebol vzkriesený muž po dotyku Elizeových kostí (Čo myslíš, nie je hriechom to, čo robili Izraeliti, keď na príkaz Boží nosili drevenú schránku "odiatu" zlatom v slávnostných sprievodoch za jasotu ľudu a vzdávali jej úctu? Prečo myslíš, Boh potrestal smrťou Oza, ktorý celkom dobromyseľne zachytil archu (veď to bolo iba agátové drevo). Čo myslíš, prečo sa mali Izraeliti na púšti pozrieť na žrď či medeného hada, keď Boh sa v nich nenachádza o nič viac ako v každom dreve či kove a oveľa menej ako v každom človeku?
Tu Pán povedal Mojžišovi: Urob medeného hada a vyves ho na žrď! Potom každý, kto naň pozrie, ostane nažive… A keď niekoho hady pohrýzli a on pozrel na medeného hada, ostal nažive. (Nm 21:8-9) 

čo myslíš, prečo Boh uzdravil chorých, ktorým priniesli šatky a zástery, ktoré sa dotkli tela apoštola Pavla, keď ani šatka, ani zástera, nie je Pavol sám (a podobne ani Petrova tôňa nie je Peter sám)?
A Boh robil Pavlovými rukami neobyčajné divy, takže aj na chorých donášali šatky a zástery, ktoré sa dotkli jeho tela, a neduhy ich opúšťali a zlí duchovia vychádzali. (Sk 19:11-12)

Ešte aj na ulice vynášali chorých a kládli ich na postele a lôžka, aby aspoň Petrova tôňa padla na niektorého z nich, keď tade pôjde. (Sk 5:15) 
Čo myslíš, prečo mŕtvy ožil, po dotyku Elizeových kostí? Veď to boli iba kúsky mŕtveho tela.
Potom Elizeus zomrel a pochovali ho. V tom roku však prichádzali do krajiny moabskí lupiči. Keď raz pochovávali akéhosi muža, zazreli lupičskú bandu a hodili toho muža do Elizeovho hrobu. Len čo sa ten muž dotkol Elizeových kostí, ožil a stal si na nohy. (2 Krl 13:20-21))? Či to nepotvrdzuje aj Kniha Siracha?


"Nič (Elizeovi) mu nebolo nemožné: i jeho mŕtve telo ukázalo (vôľu) prorockú… aj mŕtvy ešte konal podivuhodné činy." (Sir 48:14-15) A v Knihe Exodus (13:19) sa píše: Mojžiš vzal so sebou aj Jozefove kosti. On dal totiž Izraelitom slávnostne prisahať: "Pán sa vás istotne ujme. Potom odneste odtiaľto moje kosti so sebou." Hore uvedený Elizeov zázrak a tento text Písma dávajú uctievaniu ostatkov len novú silu vzhľadom na zjavný rozpor s ceremoniálnym zákonom Izraelitov proti poškvrneniu, o ktorom čítame v Nm 19:11-22. Písmo sa zmieňuje o uctievaní a „moci“ relikvií vo viacerých častiach starého ale aj nového zákona. Biblia ukazuje silu dotyku, alebo len už aj blízkosti či už pri žijúcich svätcoch alebo aj pri ich pozostatkoch. A keďže podľa učenia nášho Pána Ježiša Krista je naše telo Chrámom, niet divu, že tak ako v skutočnom chráme, kde sa deje najväčší zázrak (premieňanie chleba na telo Ježiša Krista), tak podobne môžu konať zázraky aj chrámy z ľudského tela. Dosť múdro napísané ale verím že myšlienka sa dala pochopiť. Tak teda tie záznamy z Písma:
Starý zákon
Ez 37,5 (celý odsek) - Videnie kostí. - 1 Vzniesla sa nado mňa ruka Pána, vyviedol ma v Pánovom duchu a postavil ma uprostred údolia, ktoré bolo plné kostí. 2 I viedol ma zôkol-vôkol popri nich, bolo ich na povrchu údolia veľmi mnoho a boli celkom zoschnuté. 3 A riekol mi: "Syn človeka, ožijú tieto kosti?" Odpovedal som: "Pane, Bože, to ty vieš. 4 Povedal mi: "Prorokuj o týchto kostiach a povedz im: Suché kosti, počujte slovo Pánovo: 5 Toto hovorí Pán, Boh, týmto kostiam: Hľa, ja vložím do vás ducha, že ožijete! 6 Pokladiem na vás žily, poobkladám vás mäsom, obtiahnem vás kožou, vložím do vás ducha, že ožijete a dozviete sa, že ja som Pán."
(2Kr 13.21) - 20 Potom Elizeus zomrel a pochovali ho. V tom roku však prichádzali do krajiny moabskí lupiči. 21 Keď raz pochovávali akéhosi muža, zazreli lupičskú bandu a hodili toho muža do Elizeovho hrobu. Len čo sa ten muž dotkol Elizeových kostí, ožil a stal si na nohy.
O sile relikvií sa presvedčil aj sám Elizeus. môžeme sa o tom dočítať v časti (2Kr 2.14) - Prvé zázraky Elizeove. - 13 Potom zdvihol Eliášov plášť, ktorý z neho spadol, vrátil sa a zastal pri brehu Jordána. 14 Vzal Eliášov plášť, ktorý z neho spadol, udrel vodu a povedal: "Kde je Pán, Eliášov Boh, teraz?" A keď udrel vodu, rozdelila sa na dve strany a Elizeus prešiel. 15 Keď to videli prorockí synovia, ktorí boli oproti Jerichu, hovorili: "Eliášov duch spočinul na Elizeovi." Išli mu v ústrety a uklonili sa mu až po zem.
Nový zákon
Známy príbeh o žene, ktorá mala 12 rokov krvotok v evanjeliu podľa Matúša (Mt9.20-21) - 20 Vtedy k nemu odzadu pristúpila istá žena, ktorá dvanásť rokov trpela na krvotok, a dotkla sa obruby jeho odevu. 21 Povedala si totiž v duchu: „Ak sa dotknem čo len jeho odevu, ozdraviem."
(Sk 5.14-16) - 14 a čím ďalej, tým viac pribúdalo veriacich Pánovi; veľké množstvo mužov a žien. 15 Ešte aj na ulice vynášali chorých a kládli ich na postele a lôžka, aby aspoň Petrova tôňa padla na niektorého z nich, keď tade pôjde. 16 Aj z miest okolo Jeruzalema sa zbiehalo množstvo ľudu, prinášali chorých a trápených nečistými duchmi a všetci sa uzdravovali.
(Sk19.11-12) - 11 A Boh robil Pavlovými rukami neobyčajné divy, 12 takže aj na chorých donášali šatky a zástery, ktoré sa dotkli jeho tela, a neduhy ich opúšťali a zlí duchovia vychádzali.
Cirkev vzala uctievanie relikvií už v raných začiatkoch Cirkvi dosť vážne. Títo ranný kresťania stavali chrámy na hroboch svätých. Najväčšími sú baziliky sv. Petra a sv. Pavla za hradbami v Ríme, postavené nad hrobmi týchto veľkých apoštolov. Vnútri bazilík, priamo nad hrobmi, začala Cirkev stavať oltáre.
Neskôr, bolo nutnosťou, pri stavbe chrámu, aby v jeho útrobách bola schovaná aspoň akási relikvia človeka, ktorý bol Cirkvou vyhlásený za svätého. Bolo to už dokonca až také, že rímsky cisár Julián (4. stor.) povedal: „Celý svet ste zaplavili hrobmi a hrobkami“.
Takýmto spôsobom sa mohla napodobovať duchovná bohoslužba zo zjavenia sv. Jána: (Zjv 6.9) - 9 Keď otvoril piatu pečať, videl som pod oltárom duše zabitých pre Božie slovo a pre svedectvo, ktoré vydali.
Najvzácnejšie relikvie pre Cirkev sú však relikvie samotného Ježiša. Nad miestom narodenia v Betlehema sa nachádza bazilika Narodenia, v Jeruzaleme na Golgote je postavená bazilika Svätého hrobu a iné. Nie som si istý, či v priebehu dejín bolo v Cirkvi ľuďom jasné o čom tá úcta k relikviám je, keďže boli tam rôzne kupčenia s pozostatkami tiel svätých a iné zaujímavosti. Stretávam sa takisto aj s nevedomosťou a niekedy aj nepochopením s touto témou aj u samotných kresťanov dnes. Verím, že nám takýto krátky exkurz o tejto tématike aspoň niečo viac osvetlil túto úctu ktorá je už od počiatkov Cirkvi jednoznačne čisto kresťanská.

7 Mária bez hriechu počatá

Keď bola Mária vyhradená pre Boha ako matka, bo­la ešte viac uchránená od hriechu. Jánovo evanjelium ju predstavuje ako „novú Evu", pretože Eva bola okrem Márie jediná žena, ktorá bola stvorená bez dedičného hriechu. Byť „plná milosti" znamená byť bez hriechu. Tam, kde je hriech, nie je milosť. Mária bola od prvej chvíle svojho života uchránená od hriechu. Kresťan­ská tradícia to nazýva „nepoškvrneným počatím". Kritici katolíckeho učenia o Máriinej bezhriešnosti niekedy citujú svätého Pavla: „Veď všetci zhrešili a chýba im Božia sláva" (Rim 3, 23). Tento dôkazový text však nič nedokazuje. V slovenčine používame slo­vo „všetci" rôzne. Môže predstavovať všeobecný kolek­tív (vo význame „všetky druhy"). Môže predstavovať obmedzenejší kolektív (vo význame „všetci istého dru­hu"). Alebo môže byť rozdeľujúci (vo význame „niek­torí všetkých druhov"). Pavol v Rim 3, 23 argumentuje proti tým, ktorí chce­li všetkých obrátiť na židovskú vieru. Ukazuje im nie­koľko starozákonných úryvkov, ktoré hovoria, že ne­zhrešili len pohania, ale aj mnohí Židia. Grécke slovo,
ktoré sa prekladá ako „všetci" (pas) sa používa v rozde­ľujúcom význame, čiže veľa pohanov a veľa Židov. Ne­znamená „každý bez výnimky". Nemôže znamenať vše­obecný kolektív - lebo sa to nemôže týkať Ježiša, ktorý bol bezhriešny. Ani sa to nemôže týkať bábätiek, ktoré
zomreli v detskom veku a nikdy nemali príležitosť spá­chať osobný hriech. Svätý Pavol oveľa ďalej v tom istom Liste Rimanom používa tvar pas, keď píše, že rímski kresťania sú „naplnení každým [pases] poznaním". Určite tým nemal na mys­li, že sú vševediaci, lebo len Boh má „všetko poznanie". Mal na mysli to, že majú múdrosť každého druhu. V prípade hriešnosti ľudí môžeme povedať, že význam „všetci" v Rim 3, 23 je naozaj veľmi silný, ho­ci nie je všeobecný. Sám Ježiš by bol nevyhnutnou vý­nimkou. Kresťania vždy verili, že druhou výnimkou je Mária. Svätý Augustín v roku 415 po Kristovi povedal: „S výnimkou svätej Panny Márie, pri ktorej z úcty k Pá­novi nepredkladám otázku na tému hriechu... s výnim­kou tejto Panny, ak by sme mohli priviesť na jedno miesto všetkých týchto svätých ľudí, keď ešte žili tu, a spýtali by sme sa ich, či boli bez hriechu, akú odpo­veď by sme očakávali?" Iní kritici namietajú, že Máriina bezhriešnosť zna­mená, že nepotrebovala Spasiteľa. Nie je to však nevy­hnutný záver. V Lukášovom evanjeliu Mária nazýva Bo­ha svojím Spasiteľom (1, 47). Človek sa môže uchrániť pred nebezpečenstvom dvojako - intervenciou a pre­venciou. Niektorí ľudia sú zachránení po rokoch drogo­vej závislosti intervenciou a rehabilitáciou. Mnohí iní sú však uchránení od závislosti, pretože nemali poku­šenie: vyrastali v dobrej rodine a chránili sa zlých ciest, ktoré by im mohli uškodiť. Mária bola uchránená od
každého hriechu jedinečne, lebo ju uchránil Boh. Jemu nech je sláva - vždy, keď oslavujeme matku, ktorú si stvoril pre seba.

8 Mária na nebo vzatá

Už sme sa zmienili o tom, že Kristus si uctil matku tak, že ju od prvého okamihu života uchránil od hriechu. Je to veľmi chvályhodné, tým to však pre neho neskon­čilo. Ako prijala vykúpenie ako prvé ovocie Kristovho diela, takisto prijala aj vzkriesenie tela a nebeskú slávu.
Dozvedáme sa to z Písma: „Potom sa na nebi ukázalo veľké znamenie: Žena odetá slnkom, pod jej nohami mesiac a na jej hlave veniec z dvanástich hviezd" (Zjv 12, 1). Kristus vyzdvihol archu novej zmluvy, aby prebývala vo svätyni svätých v chráme nebeského Jeruzalema. Túto skutočnosť nazývame nanebovzatie preblahoslavenej Panny Márie. Mária bola na konci svojho pozemského života vzatá s telom i dušou do neba. Písomné dôkazy o nanebovzatí siahajú do štvrté­ho storočia. Koncom šiesteho storočia sa toto učenie a sviatok rozšírili do celej Cirkvi. Neexistuje nijaký doklad, žeby toto učenie počas ob­dobia cirkevných Otcov niekto závažne napadol alebo o ňom vyvolal polemiku; takisto to neurobila ani jedna
cirkev či mesto, ktoré tvrdili, že vlastnia nejaké pozostatky po preblahoslavenej Panne. To je samo osebe veľmi po­zoruhodné. V prvotnej Cirkvi mestá a cirkvi medzi sebou súperili o to, v čom vlastníctve budú pozostatky veľkých apoštolov a mučeníkov. Ak by Máriine pozostatky zostali na zemi, určite by mali obrovskú cenu. Pátranie po jej re­likviách a ich prenášanie z mesta do mesta by bolo veľmi dobre zmapované. Historické záznamy však opäť nepo­skytujú ani náznak existencie Máriinho relikviára - okrem prázdneho hrobu. (A o ten sa sporia dve mestá!) Najspoľahlivejšie svedectvá o nanebovzatí pochá­dzajú zo šiesteho storočia od svätého Gregora z Tours. Existujú aj skoršie dokumenty, ako napríklad Skon Má­rie zo štvrtého storočia, ich opisy sú však príliš fantastic­ké a prehnané, aby sa im dalo veriť. Môžeme ich prijať ako svedectvo o učení bez toho, aby sme ich prijali ako detailne vierohodné. Najhodnovernejšie a trvalé dedičstvo o nanebovza­tí nám zanechal významný teológ a biblista svätý Ján Damascénsky. V jeho troch homíliách sú do jedného obrazu Matky v nebi votkané biblické predobrazy. Ján sa zaoberá hlavne liturgickými čítaniami zo sviatku Nanebovzatia a z jeho vigílie. Rovnaké číta­nia Cirkev používa aj v dnešnej dobe. Čo nám dokazujú? Že kresťania si Máriu vždy ctili ako archu zmluvy. Ján Damascénsky do veľkej miery vychádza z pätnástej kapitoly Prvej knihy Kroník. Kráľ Dávid v nej zhromažďuje celý Izrael, aby priniesol Pá­novu archu tam, kam patrí, čiže do Jeruzalema. Ho­ci Ján nikdy necitoval Zjavenie 11, 19 - 12, 17, Máriu opakovane nazýva archou a opisuje, ako Dávid okolo nej tancoval pri jej príchode do neba. Toto spojenie pokračuje v responzóriovom žalme na vigíliu Nane­bovzatia: „Zaujmi, Pane, miesto svojho odpočinku, ty a archa tvojej všemoci" (Z 132, 8). Existuje verš, ktorý by dokonalejšie zhrnul presun archy kráľa Dávida, čiže nanebovzatie novej Archy Dávidovho Syna? Ján Damascénsky tiež dokazuje, že nanebovzatie predstavovalo primeraný koniec Máriinho života, pri­čom vychádza z typológie o Eve a Edene: „V tento deň Eden nového Adama víta svoj ži­vý Raj, v ktorom sa zrušil náš trest... Eva počúvla hada... a spolu s Adamom bola odsúdená na smrť a uvrhnutá do sveta temnoty. Ale akože mohla smrť pohltiť túto skutočne požehnanú dušu, kto­rá pokorne počúvala Božie slovo?... Akože by sa porušenie mohlo opovážiť dotknúť tela, ktoré v sebe nosilo Život? Takto myslieť by bolo bezo­čivé a je to úplne nezlučiteľné s telom a dušou
Božej Matky" (Nedeľné homílie IV, 427). A tak tento posledný z cirkevných Otcov explicit­ne vyjadruje, čo implicitne bolo obsiahnuté v učení jeho predchodcov z druhého storočia: Máriino po­stavenie novej Evy si vyžaduje našu vieru v jej telesné nanebovzatie. Z čítaní z tohto sviatku sa dozvedáme aj to, ako sa Mária nanebovzatím navždy stala kráľovnou matkou. Responzóriový žalm opisuje svadbu kráľa z Dávidovho rodu: „Po tvojej pravici stojí kráľovná ozdobená zla­tom" (Ž 45, 10). Tento verš veľmi jasne opisuje nebeský dvor Ježiša Krista, posledného kráľa z Dávidovho ro­du, ktorý vládne s kráľovnou matkou po svojej pravici - priam tak ako Šalamún vládol popri Betsabe. „Tak to bolo správne," hovorí Ján Damascénsky potom, čo Krista nazve novým Šalamúnom, „aby táto Matka zau­jala miesto v kráľovskom meste svojho Syna" (Nedeľné homílie IV, 434). Načože je Bohu v nebi taká kráľovná? Lebo ju nepo­trebuje len ako predobraz. Je to jeho matka. Damascén­sky uzatvára celú záležitosť slovami: „Koľkú úctu k nej prechovával ten, ktorý nám prikázal, aby sme si ctili svojich rodičov!" (Nedeľnéhomílie IV, 429).

9 Svätý otec - pápež

Ježiš sa v Matúšovom evanjeliu spýtal svojich apoštolov, za koho ho ľudia pokladajú. Dostal zhrnu­tie dohadov, ktoré o ňom kolovali. Ježiš sa potom spý­tal všetkých, za koho ho pokladajú oni. A Šimon odpo­vedal za celú skupinu: „Odpovedal Šimon Peter: ,Ty si Mesiáš, Syn ži­vého Boha.' Ježiš mu povedal: ,Blahoslavený si, Šimon, syn Jonášov, lebo ti to nezjavilo te­lo a krv, ale môj Otec, ktorý je na nebesiach. A ja ti hovorím: Ty si Peter a na tejto skale po­stavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepre­môžu. Tebe dám kľúče od nebeského kráľov­stva: čo zviažeš na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažeš na zemi, bude rozviazané v nebi.'" (Mt 16, 1 6 - 1 9 ) Ako prvé - Šimon vystupoval ako hovorca skupi­ny. Vyslovil hlboké učenie: dogmu o vtelení (pozri tiež Jn 6, 6 8 - 6 9 ) . Ježiš Šimonovi vysvetlil, že takúto prav­du nemohol získať prirodzenou cestou. Šimon dostal zvláštne zjavenie od Boha. A s Božou pomocou hovo­ril neomylne. Ježiš dal potom Šimonovi nové meno, Peter - do­slova Skala. Toto meno sa v historických záznamoch nevyskytuje predtým nikde inde. Ježiš sľúbil, že na tej­to skale postaví božskú budovu. Túto budovu nazval
„svojou Cirkvou", lebo to nebude len ľudská inštitúcia. Bude v istom zmysle aj dokonalá: „Pekelné brány ju ne­premôžu." Vidíme teda, že sám Boh zaručuje, že bude chrániť Petrovu moc. Niektorí kritici argumentujú, že keď Ježiš hovoril o „skale", na ktorej vybuduje svoju Cirkev, hovoril o se­be. Poukazujú na to, že slovo pre „skalu" je v gréčtine petra - čo znamená veľkú skalu -, pričom meno, ktoré dal Šimonovi, bolo grécke petros, čo znamená malú ska­lu. Kritici hovoria, že Ježiš v podstate mal na mysli to, že Peter bol malým kamienkom a Ježiš bol balvanom, z ktorého vznikne Cirkev. Avšak pri tomto výklade narazíme na niekoľko problémov. Ježiš pravdepodobne pri tomto rozhovore ne­hovoril po grécky a je veľmi pravdepodobné, že hovoril po aramejsky. Keď sa písali evanjeliá, jeho slová sa pre­ložili do gréčtiny. V aramejčine je len jedno slovo pre pojem „skala": kefas. V aramejčine sa teda nerozlišuje medzi Petrovým menom a základom Cirkvi. Kritici však môžu trvať na svojom. Hovoria, že Duch Svätý inšpiroval Matúša, aby vo svojom evanjeliu pou­žil dve odlišné grécke slová. Ale Matúš nemal príliš navýber. Ježiš hovoril o základnom kameni, takže slovo
petra by bolo správne, lenže slovo petra je podstatné me­no ženského rodu, takže by sa nemohlo použiť ako no­vé meno pre Šimona. Muž nemohol prijať ženské me­no. Toto meno sa muselo prispôsobiť a dostať mužský tvar. Matúš pod vedením Ducha Svätého teda urobil
niečo, čo bolo zrejmé a prakticky nevyhnutné: použil mužský tvar Petros ako preklad Petrovho mena Kefas. Dal Ježiš Petrovi v Cirkvi jedinečnú úlohu? Odpo­veď je zrejmá z ostatných strán Nového zákona. Peter všade vystupuje ako hlavný hovorca, kazateľ, učiteľ, uzdravovateľ, sud­ca a správca novozrodenej Cirkvi. Bol Peter neomylný, keď učil? Naši kritici by mohli poukázať na to, že Peter padol takmer hneď, keď ho Ježiš poveril touto úlohou. Protirečil Ježišovi a hovo­ril mu, že nesmie trpieť. Ježiš potom napomenul Petra tými najsilnejšími slovami. Nazval ho „satanom"! Naši kritici by tiež mohli povedať, že oveľa neskôr mal Peter spor s Pavlom v súvislosti s pohanmi v Cirkvi. A Pavol verejne napomenul Petra! Ako by mohol Ježiš i Pavol verejne napomenúť človeka obdareného darom neomylnosti? Mali by sme hneď povedať, že Ježiš i Pavol nenapomínali Petra za jeho učenie, ale za jeho slabú vôľu. Na­pomínali ho za to, že nežil podľa učenia. Peter v Matú­šovom úryvku po vyznaní Ježišovho božstva odmietol Ježišovu vôľu. A pri spore s Pavlom, keď bol Peter sám, jedol s pohanmi, ale potom iným židovským kresťa­nom zakazoval robiť to isté. Pavol i Ježiš len povzbudi­li Petra, aby konal podľa toho, čo neomylne hlásal. Môžeme biblicky zdôvodniť, že Peter je „zástupcom Krista"? Nedávame Petra na miesto, ktoré patrí len Bo­hu? Nie, pretože sám Ježiš povedal apoštolom: „Kto vás počúva, mňa počúva, a kto vami pohŕda, mnou pohŕda. Kto však pohŕda mnou, pohŕda tým, ktorý ma poslal" (Lk 10, 16). Ježiš ustanovil dvanástich apoštolov za svojich zástupcov. Hovoril im, že bude konať skrze nich zástupne. A to, čo Ježiš povedal o všetkých apoš­toloch, platí v oveľa väčšej miere o kniežati apoštolov, Petrovi. On a jeho nástupcovia budú zástupcami Krista na zemi. Budú konať s mocou, ktorá je delegovaná, ale rovnako pochádza od Boha. Vidíme, že táto zásada fungovala v Skutkoch apoštolov. Keď Ananiáš pri vyšetrovaní zatajuje informácie, neobvinili ho, že klamal Petrovi (a naozaj klamal Petrovi), ale obvinili ho, že „luhal Duchu Svätému" (Sk 5, 3). „Neluhal si ľuďom, ale Bohu" (Sk 5, 4). Peter ako sudca konal ako Kristov zástupca. Klamať Petrovi znamená klamať samému Bohu. Pre Ananiáša tento hriech bol smrteľný v každom význame slova. Hneď padol a zomrel. Petrova moc bola v mnohom podobná moci iných apoštolov. Zdieľal s nimi moc, radil sa s nimi, prijímal od nich napomenutia. Ale rozhodnutie bolo vždy na ňom. Peter v 1. kapitole Skutkov apoštolov povedal apoš­tolom, ako majú postupovať pri kríze po Judášovej smrti. V i l . kapitole Skutkov apoštolov, keď Petra obvinila stra­na, ktorá obhajovala obriezku, jednoducho im vysvet­lil, čo mu Boh zjavil. Ich nevraživosť sa hneď skončila bez nespokojnosti, diskusie alebo ďalších otázok. „Keď to počuli, uspokojili sa" (Sk 11, 18). Na jeruzalemskom
koncile (Sk 15) Peter ukončil debatu (Sk 15, 7 - 1 2 ) . De­finoval učenie, ktoré Jakub potvrdil a ďalej prispôsobil (Sk 15, 1 4 - 1 8 ). Ak neprijmeme náznaky pápežstva v novozákon­ných textoch, vytvárame veľa iných problémov. Môžeme sa spýtať, prečo Ježiš vymenoval Petra za hlavu svojich apoštolov, keby nechcel, aby tento úrad naďalej v Cirkvi existoval? Nie je to tak, že by ďalšie generácie nepotrebovali vedenie tak, ako prvá generá­cia. Môžeme povedať, že dnes vedenie potrebujeme eš­te viac! Ježiš to urobil pre nás a musel to byť určitý prí­klad alebo základ. Prečo by Ježiš nazval Šimona „skalou", keby preňho neplánoval jedinečnú a autoritatívnu úlohu? Šimon si určite nevyslúžil nové meno svojím skalopevným cha­rakterom. Bol veľmi impulzívny. Kolísal a váhal. Sta­bilita a spoľahlivosť neboli jeho silnými stránkami. Ján bol pokojnejší a spoľahlivejší. Ježiš preto nazval Jána „milovaným učeníkom". Ale Petra nazval skalou, na ktorej vybuduje svoju Cirkev. Chcel Ježiš, aby túto úlohu skaly mal len Peter, ale­bo aj jeho nástupcovia? Už sme spomenuli problém, ktorý mala Cirkev po Judášovej smrti. V Božom slove našli radu: „Jeho úrad nech prevezme iný" (Sk 1, 20). Môžeme si naozaj nahovoriť, že toto právo postupnosti sa týkalo len Judáša, ale nie Petra? Nemyslím si to. Je jasné, že prví kresťania prijali pápežskú moc ako Petrovu a Kristovu moc. Ak bude treba, spomeniem Klementovo povzbudenie, aby Korinťania „poslúchali to, čo je pre nás napísané skrze Ducha Svätého". Spomniem úc­tu, ktorú Ignác a Irenej preukazovali Rímu a Petrovmu úradu. A v každej generácii sú ďalší svedkovia. Tertulián zo severnej Afriky povedal: „Nemá Petrovo dedič­stvo ten, kto nemá Petrov stolec." Na začiatku tre­tieho storočia v ďalšej generácii svätý Cyprián povedal, že „Peter dostal primát" a „Ten, kto zanechá Petrov sto­lec, na ktorom je postavená Cirkev, si stále myslí, že je v Cirkvi?" Neskorší otcovia svedčili o pápežskej mo­ci, keď žiadali o spravodlivosť a objasnenie - napríklad svätý Bazil Veľký (4. storočie), svätý Ján Zlatoústy (za­čiatok 5. storočia) a svätý Cyril Alexandrijský (polovi­ca 5. storočia). Svätý Hieronym, najväčší odborník na Bibliu v staroveku, ktorý preložil celé Sväté písmo do latinčiny, pozdravil pápeža týmito slovami: „Hovorím s nástup­com rybára a učeníkom kríža. Nenasledujem nikoho okrem Krista, som zjednotený v spoločenstve s vašou blaženosťou - čiže s Petrovým stolcom. Viem, že na tej­to skale je postavená Cirkev. Ten, kto je baránka mimo tohto domu, je svetský. Ten, kto nie je v Noemovej ar­che, zahynie, keď príde potopa." Hovoril o pápežstve z biblického hľadiska - čo bolo jeho zvykom. Aj my by sme tak mali robiť.

10 Konkomitancia

Bez ohľadu na to, či prijímate iba pod spôsobom chleba alebo iba pod spôsobom vína, vždy prijímate spolu telo aj krv Krista. Nezáleží na tom, aká malá je omrvinka, ktorú jete, alebo aká malá je kvapka, ktorú pijete, prijímate celého Krista, nie iba jeho časť. Neprijmete z neho ani „o kúsok viac", ak prijímate pod obojím spôsobom. Prijímanie pod obojím spôsobom môže jasnejšie ukázať, ako sa v omši odzrkadľuje Posledná večera, v nijakom prípade to však nič nemení na podstate sviatosti. Katolícka cirkev tradične podáva prijímanie len pod jedným spôsobom. Len kňaz pije z kalicha, my ostatní prijímame iba hostiu. Samozrejme existujú
výnimky, ale vo väčšine farností je to takto. Fundamentálni kresťania si myslia, ţe porušujeme biblický príkaz. Z anglického prekladu Biblie King James Version citujú tieto
verše: „Kto je moje telo a pije moju krv, má večný ţivot! (Jn 6, 54) a „Kto by nehodne jedol chlieb a pil z Pánovho kalicha, previní sa proti telu a krvi Pánovej" (1 Kor 11, 27, voľný preklad z King James Version, pozn. prekl.). „Vidíte," hovoria, „vy katolíci upierate ľuďom
polovicu Pánovej večere." Problém pramení z toho, že fundamentalisti neveria v reálnu
prítomnosť Krista v Eucharistii. Katolíci veria, že chlieb a víno sa na omši stanú skutočným telom a krvou Krista. Fundamentalisti veria, že chlieb a víno, ktoré používajú pri svojich bohoslužbách, ostávajú iba chlebom a vínom. (Mnohí z nich dokonca nahrádzajú víno
hroznovým muštom.) Chápu Poslednú večeru iba ako večeru. My však v Eucharistii vidíme omnoho viac ako len večeru - je to znovu sprítomnenie Kalvárie. Omša je súčasne posvätným pokrmom, ktorý vychádza zo slávenia Paschy, ktorou Židia slávili zmluvu s Bohom. A čo viac, my si nemyslíme, že chlieb sa stáva len Kristovým telom a víno len jeho krvou. Používame pojem telo a krv - jeden pre to, čo bolo chlebom, a druhý pre to, čo bolo vínom - pretože si aj po premenení zachovávajú vonkajšiu formu. Avšak vnútorná podstata sa zmenila. Filozofi hovoria, že sa zmenila „substancia", zatiaľ čo „akcident" pretrváva. To, čo je na oltári po premenení, stále vyzerá ako chlieb a víno, ale už tam nie je ani chlieb ani víno, lebo ich substancia bola premenená. Mohli by sme povedať, že všetko, čo tam je, je Kristus, ale ukrytý. Pretože bol oslávený, jeho telo a krv sú oslávené. Jedno nemôže byť oddelené od druhého. Jedným z hlavných tajomstiev Eucharistie - tajomstvom, ktoré nedokážeme plne pochopiť svojím obmedzeným ľudským rozumom - je to, že každá čiastočka hostie, každá kvapka v kalichu obsahujú celého Krista. Nie je pravda, že jeho telo je pod spôsobom chleba a jeho krv pod spôsobom vína. V skutočnosti hostia obsahuje jeho telo a krv - teda celú jeho ľudskú podstatu - plus jeho božstvo. A to isté platí aj pre kalich. Môže to miasť a prieči sa to
našej každodennej skúsenosti, hovoríme tu však o zázračnej premene - a o Bohu. Boh je nedeliteľný. Nemôžete kúsok z neho položiť sem a kúsok zasa tam. Môže byť na mnohých miestach súčasne - pri prijímaní na vašom jazyku, na jazyku vášho suseda, na miliónoch
ďalších jazykov - ale na každom je celý. K tomuto záveru prichádzame pomocou teológie, aj keď ho nemôžeme plne pochopiť. Čo to prakticky znamená? Znamená to, že človek, ktorý prijíma iba pod jedným spôsobom - povedzme iba hostiu -, prijíma Pána presne rovnako ako iný človek, ktorý prijíma väčší kúsok. Nedostanete viac Krista, ak dostanete väčšiu hostiu, a tak isto z neho nedostanete viac, ak budete s hostiou aj piť z kalicha. Dostávate ho celého, a to dokonca aj vtedy, keď z rúk kňaza prijmete iba malú omrvinku. Z tohto dôvodu katolík nemusí prijímať pod oboma spôsobmi. Ale vráťme sa späť k Biblii. Ján 6, 54 tak, ako ho citujú fundamentalisti, nepredstavuje problém, pretože Kristus povedal aj toto: „Kto je tento chlieb, bude žiť naveky" (Jn 6, 58). Hovorí tu, že stačí prijímať iba pod jedným spôsobom, pod spôsobom chleba. Tie isté slová sú použité aj v Jn 6, 51 a znova sa tu nespomína kalich.
Keď Ježiš hovoril k apoštolom a povedal: „Pite z neho všetci" (Mt 26, 27), nehovoril k laikom. Hovoril k prvým kňazom, ktorí vždy pri omši musia prijímať pod oboma spôsobmi. Prečo? Pretože pre kňaza má prijímanie dva významy. Jednak je to sviatostné prijatie Krista, podobne ako pre nás v čase prijímania. Kňaz však vykonáva aj obetnú službu a práve toto jeho prijímanie pod oboma spôsobmi dovršuje znovusprítomnenie Kalvárie. Tým, čo kňaz počas omše robí, musí zobrazovať preliatie krvi na Kalvárii, a to je jeho prijímanie krvi z kalicha. Fundamentalisti neveria, že omša je obetou - v skutočnosti v omšu vôbec neveria -, a tak neuznávajú ani dvojitý aspekt prijímania. Ďalej sa pozrime na Prvý list Korinťanom: ,,Ktokoľvek by nehodne jedol chlieb a pil z kalicha Pánovho, previní sa proti telu a krvi Pánovej." V tejto forme je verš preložený v King James Version, obsahuje však závažnú chybu. Fráza „Ktokoľvek by jedol chlieb a pil z Pánovho kalicha nehodne" má znieť: „Ktokoľvek by jedol chlieb alebo pil z Pánovho kalicha nehodne." Všetci uznávaní biblisti, katolícki aj protestantskí, sa na tom zhodli a dokonca už aj Revidovaný štandardný preklad (Revised Standard Version), čo je vlastne revidovaná verzia King James, má „alebo" namiesto „a". V Liste Korinťanom Pavol trvá na tom, že kresťan musí byť správne pripravený, aby mohol ísť na prijímanie. Nesmie byť v stave smrteľného hriechu. Pavol hovorí, že prijímať pod jedným alebo druhým spôsobom je svätokrádež, ak je človek duchovne mŕtvy. Ak jete alebo pijete nehodne, „previňujete sa proti Pánovmu telu a krvi."
Aj tento riadok potvrdzuje katolícky pohľad, že Kristus je prítomný celý pod oboma spôsobmi. Ak prijímate (jete) hostiu nehodne, páchate svätokrádež na tele a krvi - z čoho vyplýva, že obidva musia byť prítomné pod spôsobom chleba. A to isté platí aj pre víno.
Moja obľúbená pieseň: http://sk.gloria.tv/?media=295833

Napísať odpoveď