No ale založila som tému, ktorú som si tu nikde nevšimla. Mám doma ťažko chorého psíka, s ktorým sa akosi neviem rozlúčiť. Myslím tým zbaviť ho jeho trápenia pomocou uspania. Pred časom som sa rozprávala s kňazom, ako je to so zvieracou, v tomto prípade psou dušou po smrti. Duchovný otec mi povedal, že zvieratá do neba neprídu, no v písme svätom sa zvieratá vyskytujú. Moja otázka teda znie: Ako sa tam dostanú? Je spravodlivé, aby zviera, ktoré je mnohokrát inteligentnejšie ako človek, bolo naveky zabudnuté? Veď aj zvieratá stvoril Boh. Pre mňa je v tomto trpkom čase ťažké zmieriť sa s tým, že už svojho milovaného psíka nikdy neuvidím. Často mám na mysli vetu: "Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevstúpilo, čo Boh pripravil svojim verným." Nebo, resp. nová Zem má byť rajom, aký si Pán Boh predstavoval pri stvorení sveta. Ak mám raz vojsť do toho kráľovstva aj ja, bude to pre mňa raj, ak tam nebudem mať to, čo mám rada tu na zemi?
Táto téma ma napadla pri čítaní témy o sexualite na onom druhom svete. To ja osobne odmietam, sexualita tam miesto nemá. Ale v tomto prípade sa jedná o život. O niečo, čo stvoril Pán Boh. Je mnoho ľudí, ktorí milujú zvieratá a nevedia si predstaviť, že by im stretnutie po smrti nebolo umožnené. Priateľka mi raz povedala vetu: Ak nebudú v raji zvieratá, nechcem tam byť ani ja.
Keďže máme tak veľa lásky pre zvieratá, ktoré nám ju opätujú, možno ju dostávame v menšom množstve od našich najbližších. Lebo ináč neviem, prečo nám mnohým tak záleží, aby zvieratá žili s nami vo večnosti.
Prosím niekoho povolaného, aby mi na toto moje polemizovanie odpovedal. Ďakujem
